Uplynulý víkend si Staré Mesto Bratislavy pripomenulo storočnicu bratislavského Kostola svätej Alžbety, takzvaného Modrého kostolíka.

Pláž jazera Kivu v meste Gisenyi pri hraniciach s Kongom nie je podvečer prázdna, vyzerá skôr ako ideálna dovolenková destinácia. Odohráva sa tu futbalový zápas, vidieť zopár bežcov aj plavcov. Dvadsaťštyriročný Elisee Niyonsenga dáva rozcvičku skupine detí a tínedžerov.

Som v tom istom parku, kde som sa pred tridsiatimi rokmi naháňala a hrala so svojou sestrou. Dve dievčatá robia piruety a ja mám pocit déjà vu. Niečo mu však chýba, niečo je inak. Fontána so zvukmi dažďa, dopadajúceho na mramor, tu už nie je. Až na niekoľko vzácnych výnimiek sa podobná panoráma opakuje na každom havanskom námestí. Je to núdza, nedbalosť alebo vedomá politika mesta? Nikto nevie, ale v posledných dekádach prišla Havana o prítomnosť vlhkosti fontán.

Koncom roka 2009 ho anglický hudobný časopis Uncut označil za hudobníka desaťročia. Jeho druhý sólový album Lazaretto znamená, že sa tohto titulu tak ľahko nevzdá. Jack White.

Vyšiel Bulat Okudžava. Ruský básnik, prozaik, ale predovšetkým pesničkár. Dvojjazyčne, vo výbornom preklade Jána Štrassera a s cédečkom z Okudžavovho koncertu v Brne.

Riaditeľ Maďarského inštitútu v Bratislave István Kollai má diplom historika aj ekonóma. O slovensko-maďarské vzťahy, o ktorých píše i pre .týždeň, sa začal zaujímať na univerzite vďaka seminárom nášho stĺpčekára, profesora Csabu Gy. Kissa.

Milí priatelia. Tohtoročné sviatky preleteli ako malý drak nad lesíkom. Nový rok prišiel v tej najnevhodnejšej chvíli, presne ako preplesk na vidieckej veselici. Ohňostroj nebolo vidieť pre hmlu a kapustnica v zmenenej forme dávno odplávala dolu Dunajom. Ostali len novoročné predsavzatia. Tento rok som zvolil neokukanú taktiku. Stanovil som si ciele, ktoré keď nesplním, nebudem mať hlavu v smútku. Musím pribrať – aspoň päť kíl a dosiahnuť tým magickú hranicu stodvadsať kíl. Musím jesť viacej mastného, hlavne slaninu, klobásy a iné údeniny, najlepšie plné soli a éčok.

Narodila sa v Budapešti, vyrastala v Košiciach, študovala v Bratislave, žije v Rio de Janeiro, kde pôsobí ako kurátorka v Museo Nacional de Bellas Artes. Cíti sa privilegovaná, že sa môže venovať tomu, čo má rada. Zuzana Trepková-Paternostro.

Dnes je v móde nosiť dedov sveter, frajerke mávať strýkovým prerazeným klobúkom, v rukách držať babkin ozrutný bicykel a nakupovať do tetkinej sieťovky. Dosť bolo lesklých materiálov a sushi, priatelia. Hor sa na krúpy!