„Pôjdeš do basy, ty hajzeľ,“ povedal Lipšicovi Štefan Harabin, keď ten v parlamente hovoril o jeho priateľských kontaktoch s mafiánom Bakim Sadikim.

Pred desiatimi rokmi tragicky zahynul Ján Langoš. Disident, pôvodným povolaním fyzik, prvý ponovembrový federálny minister vnútra. Najmä vďaka nemu máme Ústav pamäti národa.

Založil SNS, potom z nej kvôli Slotovi odišiel, aby viedol odbor NATO na ministerstve obrany. Dnes vedie v drese SNS opäť svoj boj. Národný, teda svätý.

Nedávno utrpel úraz, lebo ho napadol starosta Veľkého Lipníka za to, že pomaľoval pamätník komunistického prokurátora Jána Pješčaka. Košický výtvarník a aktivista Ľuboš Lorenz.

Čítať o sebe denne desiatky článkov, že som (politická) mŕtvola, zabalím to. No je tu ešte čosi. Otázka, aké morálne dilemy riešia Kaliňák a jeho partneri (komplici). Ak vôbec.

Biľakom sa to iba začalo, tých pamätníkov neslávne slávnych rodákov akosi povážlivo pribúda. Čo majú spoločné Ján Pješčak, Ján Čarnogurský a Štefan Harabin? Všetci sú právnici. A Zamagurie je ich rodný kraj. No iba jeden tam má pamätnú tabuľu. Teda, mal.

Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil nad nimi, lámal ich a dával svojim učeníkom, aby ich predkladali zástupu. I jedli a všetci sa nasýtili, ba ešte sa nazbieralo dvanásť košov odrobín, čo po nich zostali. Tak o tom zázraku píše evanjelista Lukáš.

Dve mená mladých volov znejú ako prezývky členov rozprášeného mafiánskeho gangu černákovcov. Napokon, spája ich Horehornie, kraj hôrnych chlapov a vymierajúcich vrchárskych dedín.

Ako môže jeden človek, reportér, vydať silné autentické svedectvo o šestine sveta, akou bol Sovietsky zväz? Jednoducho. Desiatky rokov sa túla po Impériu. A hovorí s ľuďmi.

Levoča s hradbami dlhšími než má Praha a s najvyšším gotickým oltárom na svete je klenotom našich stredovekých miest.