Je priam trúfalé obsiahnuť čosi také. A fyzicky, no aj psychicky zdanlivo nemožné. V obrovskej krajine, kde krutí vládcovia povraždili milióny, dokonca desiatky miliónov a kde človek – jednotlivec znamenal menej než nič, menej než štatistiku (tá sa začínala práve pri tých miliónoch) sa túlal s prestávkami v rokoch 1939 až 1993 osamelý slávny poľský reportér Ryszard Kapuściński (1932 – 2007). A vydal o nej unikátne svedectvo.
tulák „bez cieľa“
Nie, autor neprešpikoval archívy KGB, nehovoril s komunistickou verchuškou, nemal dôverné analytické informácie, a nepožíval dokonca ani privilégiá dnešných členov Putinovho zboru poradcov z Valdajského klubu a nemal takú podivuhodnú cestovnú kanceláriu zvanú Štátna duma, ktorá vozí ctených hostí, aj od nás, do zóny konfliktov, napríklad do Južného Osetska, hoci, žiaľ, iba na jednu ich stranu. Nie, Kapuściński – a to je z jeho knihy zrejmé – sa obvykle túlal sám, dokonca akoby bez cieľa. Teda, bez „veľkého cieľa“, ak za taký nepovažujem v duchu bítnikov cestu ako takú. Nelákali ho rozhovory s gubernátormi či tajomníkmi strany. Naopak, do detailu, tak, že má čitateľ pocit, že reportér sa stal jeho očami a ušami (čo je, mimochodom, najväčšia pocta), hovorí s obyčajným anonymným dievčaťom v Donecku, ktoré mu predtým, než ho zavedie na železničnú stanicu, s hrdosťou a citom o tejto sivastej baníckej diere povie, že tu rastú „milióny ruží“.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.