Keď sa blížite na Zamagurie od Starej Ľubovne, z východu, tak prechádzate Kamienkou. Rusnácky živel sa v tomto kraji na poľskej hranici mieša s goralským, pravoslávie s katolicizmom, a to všetko bez ostrých, jasne vymedzených hraníc. Pred Kamienkou je kus poľa, na ktorom som krátko po novembri ´89 stihol odfotografovať impozantný socialistický monument – kovové súsošie so samopalmi. Potom zrejme zhrdzavel. A dnes je tam farebná maľba ružolícej dievčiny s lánmi obilia. Nová doba. Alebo staronová?
viem, ale nepoviem
O kúsok ďalej je Veľký Lipník. To je dedina, kde najprv 15. mája slávnostne, aj s folklórnym súborom, no bez záujmu médií odhalili pamätník rodáka, komunistického generálneho prokurátora Jána Pješčaka (1925 – 2015). Ten sa „pričinil o rozvoj obce“, vraj tu aj družstvo či čo pomohol vybudovať. A to ostatné? Prípad vojaka Aloisa Jeřábka v roku 1953 na úteku cez hranice na Západ, za ktorý ako mladý ambiciózny prokurátor žiadal trest smrti a bol aj pri jeho vykonaní? Prípad Cervanová, ktorý v 80. rokoch dozoroval a spoluzničil tak život siedmim Nitranom a ich blízkym? Zabudnite. Tridsaťročný starosta obce Peter Labant, iniciátor osadenia, nemal ani toľko súdnosti (či elegancie?), aby dal vyrobiť tabuľu podobnú tej, ktorú kolega Martin Mojžiš odfotografoval v českej Litomyšli. Je venovaná komunistickému intelektuálovi Zdeňkovi Nejedlému (1878 – 1962). Text na nej je natoľko dobrý, že ho zacitujme celý: „Rozmnožil i poškodil kulturu českou. Přinesl poctu i úhonu rodnému městu, jež oceňuje dobré a zavrhuje špatné jeho skutky.“
Asi týždeň po slávnostnom odhalení o Pješčakovej tabuli informovali Zamagurské noviny a udalosti nabrali spád. Košičania Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz prišli prezieravo v sprievode kameramanov raz predpoludním tabuľu postriekať zmývateľnou červenou farbou. Netušili, že ten neznámy agresívny chlap v montérkach, ktorý na nich vybehol z Obecného úradu, podrazil Lorenzovi pod nohami odpadkový kontajner, na ktorom stál, takže si zlomil rebro a rozbil hlavu, je starosta Labant. Video, na ktorom vidno, ako dedinčania aktivistom vulgárne nadávajú (a oni im tiež), ako jeden z nich Lorenza na zemi dokonca opľul, sa potom dostalo na stránku .týždňa a prakticky do všetkých médií. K téme uctievania totalitných pohlavárov sa vyjadrila ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, Ústav pamäti národa aj mnohí pohoršení občania. Až napokon deň pred uzávierkou článku vyšla správa, že ktosi zrejme v noci tabuľu roztĺkol na márne kúsky. No ešte deň predtým som ju videl na stene budovy.
Nebol to pekný pohľad. Presnejšie, nič nebolo vidieť – čierna mramorová tabuľa, už očistená od farby, bola príliš ďaleko od akéhokoľvek miesta, z ktorého by sa dal prečítať jej obsah. Od schodov aj od zeme. Prisahám, keby si ju nevšimli Zamagurské noviny (všetka česť), tak o nej dodnes nevieme. Bizarný je pohľad na privreté susedné okná úradu, z ktorých visia akési čierne igelitky. Žeby nákupy zamestnankýň? „Pán starosta tu nie je, možno príde poobede,“ povie milá sekretárka. Nerobím si ilúzie, aj keby tu políciou stíhaný starosta prítomný bol, nič by nepovedal. V lepšom prípade by ma nenapadol fyzicky, iba verbálne. No vetu „Dobrý deň, píšem o pamätihodnostiach Zamaguria, nemáte tu nejaké?“ by som si nemohol odpustiť.
Krajší pohľad sa nenaskytne ani pri východe z úradu. Na obecnej tabuli je obvyklá informácia, že obec dostala 182-tisíc eur z eurofondov na verejné osvetlenie. Vedľa je vyrezávaný drevený medveď v životnej veľkosti, tenisový kurt (tiež všetko z eurofondov?) a penzión Daniella – áno, s dvoma „l“. Na ulici inak ani živej duše. Je jedenásť hodín, v strediskovej obci čas obedového menu pre pracujúcich.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.