Po hokejových majstrovstvách sveta do dvadsať rokov riešilo celé Slovensko náladu v reprezentácii. V Snine, najväčšom meste bez hokejového štadióna, riešia hokejoví nadšenci ten najzákladnejší problém, teda kde si môžu zahrať.

Marián Leško a Grigorij Mesežnikov hovoria o tom, ako vidia a vnímajú to, čo sa deje v spojitosti s nadchádzajúcou voľbou prezidenta, kto sú podľa nich favoriti a prečo.

V roku 2005 sa ma všetci pýtali, prečo to robím. Že som naivná a zaslepená. Vtedy ešte neexistoval pojem slniečkar. Že či neviem, ako nás všetkých okrádajú – cez sociálne dávky, cez dedinské ploty… že si mám skúsiť s nimi žiť.

Kto chce opustiť civilizáciu, nemusí ísť na kraj sveta. Stačí navštíviť Poloniny a Vihorlatské vrchy. Napríklad vrcholy Vihorlatských vrchov ako Sninský kameň či Vihorlat poskytujú jedny z najvzdialenejších výhľadov na Slovensku. 

Vždy, keď sedím za klavírom na pódiu počas projektu Bolo nás jedenásť a pozorujem Milana Lasicu, žasnem obdivom. Je málo ťažších vecí v živote umelca, ako povinnosť byť za každých okolností a stále vtipný.

Malá anketa s redaktormi a pracovníkmi .týždňa, v ktorej sa okrem iného dozviete aj to, že v jednej rodine sa v čase pristátia odohrala oveľa dôležitejšia udalosť.

Človek je len človek. A len čo sa ocitne v tej neprirodzenej situácii, keď stojí na pódiu a tridsaťtisíc ľudí mu s nadšením tlieska a kričí extázou, môže mu z toho prepnúť. Môže si myslieť, že je toho, nebodaj, hoden.

Slovenská prezidentka Zuzana Čaputová bude v pondelok rokovať s poľským kolegom Adrzejom Dudom. Ten ju privíta predpoludním na nádvorí Prezidentského paláca vo Varšave a následne budú rokovať „medzi štyrmi očami".

Tento môj príspevok by pokojne mohol mať aj názov Lavice života. Rómovia sú súčasťou môjho života od detstva a nepamätám si jediný prípad, keď by sme túto otázku riešili. 

V decembri dvíham všetky telefóny s úsmevom. Od prvých dní mesiaca nie je deň, aby nám niekto neponúkol pomoc.