„Klausovu obavu z nárokov sudetských Nemcov spochybnili odborníci, vláda aj hlavné politické strany. Prezident ju podľa nich navyše vyslovil neskoro a v skutočnosti chce zdržať Lisabon, kým ho Briti neodmietnu v referende,” napísal Pavol Szalai v denníku SME.

Denník Pravda nemá šťastie na majiteľov. Najprv to bola Komunistická strana, potom chvíľu zamestnanci Pravdy, od ktorých akcie odkúpil Juraj Široký, známy nielen svojou aktivitou pre Štátnu bezpečnosť, ale aj ako jeden z otcov-zakladateľov Smeru. No a v roku 2006 vstúpila do Pravdy britská mediálna skupina Northclife International, ktorá vyzerala ako štandardné riešenie. Lenže britská mediálna skupina sa k Pravde akoby ani nehlásila. Akoby len skúšala, či sa na tom dá niečo zarobiť. Keď sme nedávno chceli hovoriť so zástupcom vydavateľa, veľmi nebolo s kým.

Amália Babitz sa narodila roku 1909 v Deutsch Proben, teda dnešnom Nitrianskom Pravne. V tom čase bola dedina z 80 percent nemecká. Amália bola veľmi atraktívne dievča a napriek tomu, že bol o ňu medzi miestnymi mladíkmi značný záujem, zaľúbila sa do slovenského učiteľa z Prievidze Antona Horského a v roku 1934 sa zobrali. Mladomanžel učil na škole a okrem toho vyučoval hru na husliach. Tri roky po svadbe sa im narodilo dievčatko, neskôr chlapček. Manželia bývali v Prievidzi, ale Amália udržiavala úzky kontakt s milovaným Pravnom. Vyzeralo to, že ich šťastiu nič nestojí v ceste. Nad Európou sa však už sťahovali mraky.

Družstvá na Slovensku neprešli úplnou privatizáciou tak ako obchodné spoločnosti. Je to na ich stave vidieť dodnes. Ako im pomôcť dokončiť transformáciu a zabezpečiť rozvoj? Hovoríme s Danielom J. Kratkym z poradenskej firmy LawFarm, ktorá sa špecializuje na vnútornú stabilizáciu družstiev.

Ktosi poznamenal, že katastrofa, ktorá Haiti postihla, je v skutočnosti veľká príležitosť. Znelo to skoro cynicky, no uprostred cynických rečí iného typu (nič im netreba posielať, aj tak je to len čierna banda lenivá), aké sa teraz množia napríklad po internete, ale hoci aj v obyčajnej mestskej hromadnej doprave, to pôsobilo predsa len rozumnejšie.

Existuje dosť príkladov na to, že protikrízové opatrenia – a vlastne celá hospodárska politika súčasnej vlády – smerujú toky peňazí z rozpočtu najmä v prospech dobre zorganizovaných záujmových skupín, ktoré dokážu vládu presvedčiť o potrebe pomôcť práve im.

Po čiastočnom víťaztve autodopravcov, keď im premiér sľúbilsplniť tri zo štyroch požiadaviek, ich boj pokračuje. Stále nie sú spokojní s rozsahom spoplatnených ciest prvej triedy. Chceli by platiť iba za tie, ktoré paralelne lemujú diaľnice. Z 1 500 kilometrov by tak bolo spoplatnených iba niečo vyše 300 kilometrov ciest.

Aký bol rok 2009 v kultúre na Slovensku? Odpoveď veľmi závisí od toho, komu položíte otázku. Keďže celý rok píšeme o kultúre my redaktori a spolupracovníci .týždňa, na najväčšie radosti a sklamania, ktoré im tento rok priniesol, sme sa opýtali ľudí, ktorí do .týždňa bežne nepíšu, no napriek tomu sú nám – názorovo aj ľudsky – blízki.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

Mám rád predvolebný čas. Páči sa mi, ako sa veci vyjasňujú. Páči sa mi, ako sa väčšinou potvrdí, že kto bol za prostitúta raz, je ním aj druhý raz, kto spieval komunistom, ten im o dvadsať rokov zaspieva rád znova, kto spieval Mečiarovi, rád zaspieva Ficovi čiže Mečiarovi v mladšom vydaní. Som rád, že v tomto napríklad taký Pavol Hammel nesklamal a potvrdil svoju povesť.