Ak je Bolek Polívka valašským kráľom, Bernhard Hauser je kráľom Schwarzwaldu. Už tisíce tamojších ľudí zažilo jeho tri hodiny trvajúcu prednášku, v ktorej spolu s kamarátom Albertom Freyom opisujú, ako na starom a poškodenom gumenom člne – a s hektolitrami červeného vína – splavili Dunaj od prameňa až po Deltu.

Keď som sa začal aj mimoškolsky zaujímať o súčasnú slovenskú literatúru, našiel som v suchopáre socialistického realizmu pre seba dvoch „živých“ spisovateľov, Alfonza Bednára a Dominika Tatarku. Predstavovali v mojich očiach dva rozličné prozaické princípy, epický a lyrický, a ten druhý bol a dodnes je môjmu naturelu bližší.

Tento týždeň pravdepodobne prežijem v obkolesení nových vinylov. Hneď v utorok sa pustím do nového Davida Bowieho a jeho albumu The Next Day. Zatiaľ som si ho pustil dvakrát, pričom som to počúval len jedným uchom, tak sa teším, ako si ľahnem na môj diván v obývačke a dám si ho niekoľkokrát za sebou. David Bowie má za sebou zopár skvelých albumov, samozrejme, nájde sa v jeho diskografii aj zopár slabších, ale už teraz mi jasné, že The Next Day bude určite patriť k tým lepším.

Chcela by som byť matkou. Zatiaľ som však len matka Dorota (titul matky Terezy prenechávam svojej sestre…) Moje nepálske deti ma volajú Fulmaya auntie, a ja sa bojím že aj o tento titul prídem. Včera sa nám podarilo zachrániť ďaľších dvoch chlapcov zo sirotinca, v ktorom nie je veľa vecí v poriadku. Našli sme ich mamu a od zajtra budú chodiť do novej internátnej školy v blízkosti bydliska ich mamy, ktorú po mnohých rokoch budú môcť vídať.

V slovenskom preklade vyšla pápežova kniha o Ježišovom detstve. Tretí diel nás vracia na samý začiatok, knihu však treba vnímať ako súčasť celej trilógie.

Nie, naozaj si nemyslíme, že by sa dnes v našej krajine mali zo zbierok básní stať bestsellery a z ich autorov televízne celebrity. Ale aj tak: hoci sa to môže zdať neuveriteľné, na Slovensku dnes vychádza zaujímavá poézia, ktorá sa číta, o ktorej sa hovorí.

Podaktorí ho nemôžu ani cítiť. Veľa ľudí má na neho silnú alergiu, najmä v našich končinách. Aj preto sa musí zeler a jeho možná prítomnosť jasne vyznačovať na každej potravine, s ktorou prišiel do styku.

Pred sto rokmi bolo naše hlavné mesto jedným z najvýznamnejších centier svetovej vedy. Niekoľko vedných odborov tu prežívalo svoje vrcholy, zopár ďalších sa práve rodilo a niekoľko iných sa len chystalo zrodiť z mimoriadne žičlivého podhubia. Prečo na to nedokážeme byť hrdí?

Životný príbeh Jindřicha Štreita je fascinujúci. Učiteľ, riaditeľ školy a fotograf, ktorý bol za svoje fotografie zatvorený komunistami do väzenia a dostal zákaz fotenia i učenia.

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.