Headlineri vždy rozdeľujú divákov Pohody na dva tábory – tých, ktorým sa ich vystúpenie páčilo a iných, čo sa po zopár pesničkách radšej vybrali k menším pódiám. Dôvodov, prečo sa niekomu akt na hlavnom pódiu páči a inému nie, je niekoľko, často za to môže aj premenlivý zvuk, ktorý býva v zadných radoch oveľa horší ako v kotle pod pódiom alebo jednoducho väčšia či menšia zainteresovanosť. Fanúšik je schopný stráviť od svojho miláčika čokoľvek, čo sa u náhodného diváka povedať nedá. A najmä pred hlavným pódiom je často toľko ľudí, z ktorých má každý iný názor.

Žiaci, a čochvíľa aj učitelia v týchto zemepisných šírkach, už majú po škole, začali sa prázdniny. Tie budú trvať až do konca augusta, od 1. septembra sa začne nasledujúci školský rok. Tak je to stanovené zákonom, a bolo to tak odjakživa, presnejšie, posledné dve a pol storočia. Napriek tomu je táto generácia žiakov a študentov (a učiteľov) možno posledná, ktorá to má presne rovnako nalinajkované. Vzdelávanie čakajú zmeny, v rámci ktorých sa škola bude musieť prispôsobiť alebo čeliť bazálnemu zdôvodňovaniu zmyslu svojej existencie.

O budúcom americkom prezidentovi rozhodne ekonomika. Pre Baracka Obamu to nie je dobrá správa, pretože americké (a ani európske) dáta nie sú veľmi dobré. Prevaha ekonomických tém však zakrýva iné veľké témy, hodné diskusie. Na konci éry prezidenta Georgea W. Busha, krátko predtým, ako začali padať banky, bola najväčšou témou americká bezpečnosť a správna reakcia na fenomén terorizmu. Po štyroch rokoch sú tieto otázky ešte zaujímavejšie ako predtým, a jedným z dôvodov je rozdiel medzi tým, ako Barack Obama vystupoval ako kandidát a ako sa voči tejto otázke postavil už ako prezident.

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Kauza okolo SOZA utíchla. Dúfam, že sa nenahneváte, ak napíšem niečo ešte ja. SOZA je normálna inštitúcia, ktorá bude vždy u väčšiny neobľúbená, lebo viacerým ľuďom viac berie ako dáva. Platia jej rádiá, televízie, krčmy, organizátori, mestá, dostávajú len autori, čo je malá časť samotných muzikantov. Som členom SOZA ako autor, zároveň však platím ako promotér. Ako autor som doteraz za viac ako 20 rokov nedostal toľko, koľko zaplatím ako promotér za jeden rok robenia festivalu. Čiže hádam mám právo byť na SOZA spravodlivo naštvaný.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič hovorí, že boj s byrokraciou je nekonečný ako boj s otravnými muchami. Preto potrebuje nadhľad, odhodlanie, empatiu s tými, ktorým sa u neho kujú zákony a vyhlášky, a pevné nervy.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Pamätám si to presne. Sedím u otca v kancelárii a pozerám si trojhodinovú videopásku plnú klipov. Je druhá polovica osemdesiatych rokov, speváci majú strašné účesy, všetko rozmazané a ružové, romantické... Keď tu zrazu sa na roztrasenej, stokrát prehratej páske objaví trojica chalanov.

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.