Písal som tento text presne v deň 24. výročia novembra 1989. Na stole mi ležalo SME zo štvrtka 14. 11. 2013 s takýmito titulkami: V eurozóne budeme najhorší, Obhajcu Tisa ocenia na výročie Nežnej, Poslanec za SMER: Kukláčov na Cigánov, Európska krajná pravica spája sily.

Beriem do rúk dvojalbum Rolling Tones / In Zarter Bewegung, ktorý nahrali študenti VENI ACADEMY vedení Branislavom Dugovičom, Davidom Danelom, Milanom Paľom, Mariánom Lejavom, Danielom Matejom a Ivanom Šillerom.

V nedeľu 10. novembra zomrel v Bratislave Milan Laluha, popredný slovenský maliar, člen skupiny Mikuláša Galandu. O deň neskôr by oslávil osemdesiate tretie narodeniny.

Táto malá a malebná krajinka má niekoľko archetypálnych obrazov a nie všetky sa dostali na mince alebo na bankovky. Zaznamenávajú ich generácie fotografov dokumentaristov, pričom tí mladší tradičné videnie opúšťajú. Nemusíme začínať Karlom Plickom či Martinom Martinčekom, stačí spomenúť dvoch Čechov – Markéta Luskačová pred polstoročím zaznamenávala pätnikov, Josef Koudelka Cigánov. No ak by sme mali vytvoriť pomyselný rebríček „najslovenskejších“ tém – v zmysle ich typickosti – tak by jednoznačne zvíťazili pastieri, salaše a biele ovečky, roztrúsené ako tie obláčiky na pastvinách pod Kriváňom či pod iným vrchom.

Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Milí priatelia. Niektoré veci sú tabu, nehovorí sa o nich. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov, po revolúcii. Babke zazvonil telefón. Babka, dobrá žena, človek starej školy, tvor dôverčivý, bez váhania zodvihla. „Dobrý deň, hľadám svoje korene, svojich predkov, boli zo Slovenska, z Jura,“ oznamoval pán s anglickým prízvukom, kdesi na druhom konci sveta. Potili sa mu ruky, chvel sa mu hlas, bol nedočkavý a plný očakávaní. „No s nami rodina určite nie ste,“ odpovedala babka nevzrušene.

Najprv sa zdalo, akoby sa mu do novej funkcie ani nechcelo. Veď má svoj golf, atraktívne herecké príležitosti aj slušné zabezpečenie. Splnil si všetko, po čom túžil, už treba len užívať život. Tak načo ďalšie výzvy? Ale Milan Kňažko sa napokon pre prezidentskú kandidatúru rozhodol.

Hosťami Štefana Hríba boli minister financií Peter Kažimír, poradca minstra financii Anton Marcinčin, 
bývalý minister práce a sociánych vec a rodiny Jozef Mihál a redaktor TRENDU Martin Jaroš.


Milí priatelia, som milovníkom kníh. No viac ako knihy mám rád ľudí a ich príbehy. Niekedy to, čo milujete, zaplaví váš život viac, ako je dobré. V rámci nepripútavania sa k ničomu som zrušil svoju domácu knižnicu. Poviete si „barbar“, alebo použijete priliehavejšie „somár“, a máte pravdu, lebo presne to som (ale nie pre zrušenú knižnicu). Kým však hodíte kameňom, dovoľte, aby som vám svoje pohnútky objasnil. Mal som v izbe stovky kníh. Upadol som do bludu a zhromažďoval ich v omyle, že budem múdrejší, lepší a krajší. Nič z toho sa neudialo. Začal som hľadať príčinu nezdaru.

Milí priatelia, zo sveta prichádzajú hlavne zlé správy. Hlavne sú ohavne namierené na mier. Mierka deformuje realitu. Je to ako s tým človekom, ktorý je na sto metrov iba terčom, no vo vzdialenosti jedného metra je to bytosť, ktorá potrebuje objatie. Možno je to pravda, veď objatie potrebuje každý. Ale Pilát sa pýta: „Čo je pravda?“ a následne vydá Krista katom. Pravda sa ohýba v rytme gumených obuškov a viera sa nevyznáva, ale priznáva. Priznám sa vám, nedokážem o tom už počúvať, nieto sa na to dívať. Nevládzem.