Keď som ako neplnoletý mladík navštívil prvýkrát Prahu, vyzerala ináč ako dnes. Napriek zapľuvanosti, špine, absurdnosti červených hesiel a šedivosti olupujúcich sa fasád som sa do nej zamiloval.

Ej, padá, padá listopad... Pri tom všetkom, čo vieme o živote, ten náš zostáva stále veľkým tajomstvom. Počína sa z lásky, rastie v tme, nerozpráva, nedýcha, neprijíma potravu ako my. Vo všetkých kultúrach túto nepatrnú, bezbrannú bytosť považujú za človeka, ktorého chránia, pripravujú mu priestor a podmienky. Keď uzrie svetlo sveta, tešia sa ako pri zázraku. Dieťa ešte nič nevie o živote a zjednotí celú rodinu. Ak na to máme, za dieťa sa poďakujeme, pokrstíme ho, zasvätíme, zapíšeme.

Do slovenskej klubovej distribúcie prichádza prvý dokumentárny film v histórii, ktorý získal Zlatého leva na festivale v Cannes: Sacro GRA Gianfranca Rosiho.

Úplne prvýkrát som držal v rukách kanonické dielo taoizmu za hlbokého komunizmu v preklade z ruštiny do češtiny od Emy Bayerleovej (1954). Paragraf tretí: „Kdyby nebyli uctíváni mudrci, nebyly by rozepře mezi lidem. Kdyby si lidé necenili vzácné předměty, nebyli by mezi nimi zloději. Kdyby zrak lidí nebyl poután žádoucími předměty, srdce lidí by se nejitřila. Proto vláda moudrého člověka vyprázdňuje jejich srdce a naplňuje jejich žaludky. Oslabuje jejich vůli a zpevňuje jejich kosti. Stále se snaží, aby lid neměl vědomosti a vášně a aby ten, kdo má vědomosti, nesměl zasahovat. Uskutočněje-li (mudrc) nečinnost, přináší to vždy pokoj.“

Čo vykúzli úsmev na tvári motoristu, keď je vonku sychravo, skoro tma a cesty sú predvianočne plné? Jazda v motokáre!

Ulica Infanta y Vapor, osem hodín večer. Lešenie sa ozýva pod váhou robotníkov. Je tu tma, ale dvaja maliari napriek tomu maľujú fasádu domu, zakrývajú špinavý balkón. Času je málo, druhý summit Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (CELAC) sa má začať len o niekoľko hodín. Ulice, kadiaľ budú prechádzať prezidentské kolóny, musia byť tip-top, nový asfalt, treba zakryť diery aj chudobu. Reálna Havana sa tiež skryje za iné mesto, špina hromadená po celé dekády bude zakrytá farebným kobercom. Nie nadlho.

„Je to akoby Sergio Leone a David Lynch mali spolu malého iránskeho rockera a strážiť im ho prišiel Nosferatu,“ povedala vraj o svojom celovečernom filmovom debute Sama nocou tmou iránsko-americká scenáristka a režisérka Ana Lily Amirpour. Podľa internetových databáz ide o žánrový mix hororu, romance a trileru, hoci v tlačovej správe k nemu sa vraví o prvom iránskom upírskom westerne.

Generál sa zobudil skoro ráno, ešte za tmy. Má síce 72 a niekto iný v jeho veku by si ešte poleňošil, ale Alojz Lorenc je iný prípad.

Nedávno som písal o slobode a samote – o silnejúcich pocitoch osamelosti tých, ktorí si stále ctia a vážia slobodu, zastávajú sa jej a za ňu bojujú svoje osobné boje. Navzdory prostrediu v ktorom žijú, tlakom zvonku i zvnútra, navzdory vlnám pochybností, ktoré ich zaplavujú tmou a vzápätí zdvíhajú k svetlu.

Má šestnásť rokov a vášnivo kreslí. Realistické obrazy dravých vtákov, ale najmä rôzne fantasy príšery. Na základe jej kresieb už o ňu prejavilo vážny záujem hollywoodské Stan Winston Studio. Ema Klučovská.