Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Alfons Mucha v GMB

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Keď som ako neplnoletý mladík navštívil prvýkrát Prahu, vyzerala ináč ako dnes. Napriek zapľuvanosti, špine, absurdnosti červených hesiel a šedivosti olupujúcich sa fasád som sa do nej zamiloval.

Z tejto cesty som vtedy domov priniesol ako dar nástenný kalendár s Muchovými plagátmi, úzky a vysoký. Celý nasledujúci rok nám visel v kuchyni na stene umakartového jadra panelákového bytu, ako agent vysnenej krajiny, odkaz na dobu, keď svet bol dobrým a pekným miestom.
Muchove výstavy patria k najnavštevovanejším všade na svete a počet návštevníkov, ktorých sme na nej stretli v utorkové predpoludnie, nasvedčoval, že ani táto nebude výnimkou. Muchove obrazy priťahujú ako sladký med našu nostalgiu za vysneným svetom, ktorý nikdy neexistoval. Ten posledný okamžik predým, ako všetko uchvátila nemilosrdná moderna, ktorá začala namiesto útechy a nádeje ponúkať poznanie a pravdu.

.cesta za slávou
Výstavou Alfons Mucha – cesta ku sláve som v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislava (GMB) prechádzal s Janom Kukalom, tenistom, ktorý si na cestách svetom zamiloval výtvarné umenie. Rozprávanie o Muchovom živote a diele bolo popretkávané údajmi o počte návštevníkov výstav, o ktorých Kukal hovorí so zaujatosťou, s akou možno kedysi sledoval svoje poradie v rebríčku ITF. Mucha sa narodil v roku 1860 a jeho cesta za slávou sa začala kostrbato. Pre nedostatok talentu ho neprijali na pražskú Akadémiu, a tak odišiel do Viedne, kde pracoval ako maliar divadelných dekorácií. Po dvoch rokoch dielňa stratila zakázky a Mucha sa vrátil do Česka. V Mikulove sa živil maľovaním portrétov a práve tu si ho všimol gróf Eduard Khuen - Belassi a poveril ho vyzdobením zámočku Emmahoff. Ten neskôr vyhorel a zachoval sa z neho jediný paraván Zefýr a Chloris. Jedinečná možnosť vidieť, ako Mucha maľoval, keď bol ešte neškolený laik. Gróf Khuen-Belassi bol s Muchovou prácou spokojný, a tak zasponzoroval jeho štúdiá najskôr v Mníchove, a potom v Paríži, kam sa Mucha presťahoval v roku 1887.
Príbeh o tom, ako sa Mucha stal slávnym na Vianoce roku 1894, keď namaľoval známy plagát s herečkou Sarah Bernardt, bol zachytený už na výstave Poklady secesie, ktorú v GMB predstavil Jan Kukal pred rokom. Na aktuálnej výstave nájdeme plagát Gismonda v podobe návrhu maľovaného temperou na plátne. Po desiatich rokoch naplnených lukratívnymi zákazkami Mucha opustil Paríž. V New Yorku jeho loď vítali tisíce ľudí a dokonca vyšlo špeciálne, jemu venované vydanie novín. V roku 1906 sa oženil s Maruškou Chytilovou a hoci sa ich prvý syn narodil v New Yorku, Muchu to ťahalo do Česka. Spoznal sa s Masarykom a prijal viaceré jeho myšlienky. Až do konca života zostal hlásateľom panslavizmu. Pokúsil sa zbaviť nálepky secesie, jeho obrazy však väčšinu času zostali formou i námetom v 19. storočí. Zaujímavé je, že aj keď Muchovým námetom boli prevažne ženy, jeho maľba bola cudná až neerotická. Kontrast, ktorý vynikne, ak si spomenieme na úryvok z knihy 1913, ktorá opisuje Klimtov ateliér, vždy plný nahých modeliek a medzi nimi sa prechádzajúci maliar, oblečený iba v bielej zástere, aby sa nemusel zdržiavať vyzliekaním, keď ucítil vzrušenie. Alebo keď si pozrieme až drásajúcu otvorenosť Egona Schieleho, ktorý svoju vášeň, na rozdiel od Klimta, prejavoval maľbou.

.návrat domov
Mucha bol tvorcom návrhu prvých československých bankoviek, doma sa však prorokom nikdy nestal. Nevyhral jedinú súťaž, a tak verejné zákazky získaval iba po priamom zadaní. Výzdobu primátorského salónu Obecného domu mu zadal architekt Osvald Polívka, Na výstave nájdeme finálne štúdie k freskám, olejom na plátne maľované obrazy vo formátoch daných architektonickou dispozíciou. Vernisáž výzdoby Primátorského salónu sa nezaobišla bez škandálu, keď Muchovi kolegovia popľuvali čerstvo namaľované obrazy. Muchova Slovanská epopej, označovaná za jeho celoživotné dielo, bola odovzdaná v roku 1928 ako dar mestu Praha s tým, že jedinou podmienkou bolo zabezpečiť priestor na ich vystavenie. Dvadsať obrovských malieb zostalo desiatky rokov zrolovaných a potom boli vystavené v Moravskom Krumlove. Dnes ich môžeme vidieť vo Veľtržnom paláci v Prahe. S nastupujúcim fašizmom sa začali  jeho maľby označovať ako reakcionárske a po okupácii Nemcami bol na zozname hľadaných na jednom z vrchných miest. Pri výsluchoch dostal zápal pľúc, na ktorý neskôr zomrel. Ináč by bol pravdepodobne skončil v koncentračnom tábore.
Muchova výstava v GMB by aj napriek energii Jana Kukala nevznikla, ak by ministerstvo kultúry nepodpísalo imunitu proti zabaveniu, vďaka čomu mohli české galérie zapožičať diela. Na papieri maľované obrazy musia navyše po výstave pol roka odpočívať v tme. Ak na ňu pôjdete, pripravte sa na plnú galériu. A zájdite si potom, povedzme, do neďalekej Galérie Nedbalka pozrieť si dobrodružnú cestu, na akú sa vydalo maliarstvo v dvadsiatom storočí. Jan Kukal je milovník a zberateľ kubizmu, a tak som sa ho na záver prehliadky nemohol nespýtať, či mu Mucha nepríde príliš sladký. „Ja chápem tie problémy, čo s ním boli. Nikto mu neberie to, že v Art Nouveau patril k vrcholu. Ale potom sa vrátil prakticky sto rokov dozadu. Pritom je to geniálny kresliar a maliar. Ale páči so to prakticky každému. V Amerike ide veľká putovná výstava po štátoch a má všade obrovský úspech. Je to mimoriadne. Ale je tu nebezpečenstvo, že sa vám okuká. Zatiaľ čo pri kubizme nájdete na obraze vždy niečo nového. Ten vám nemôže zovšednieť.”
Autor je editor hentak.sk a spolupracovník .týždňa.

Výstavu Alfons Mucha – cesta ku sláve
si môžete pozrieť v Mirbachovom paláci GMB do 21. mája 2014.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite