Všetci raz zomrieme. A nikto nevie presne povedať, čo sa stane potom. Kniha N. T. Wrighta Prekvapení nádejou však šokujúco tvrdí, že otázka „Čo s nami bude potom?“ vôbec nemusí byť kľúčová.

Hneď, ako sa objavil na obrazovke, začal Rus Sergey Lazarev predvádzať dokonalú prácu dentistov. Snaha zaujať, možno i spevom, sa mu nedala uprieť, lenže boj so svetelnou šou vyhrať nemohol.

Spišský Hrhov je obec, ktorá slúži ako príklad úspešného spolužitia väčšinového obyvateľstva s rómskou menšinou. Jej starosta Vladimír Ledecký hovorí o tom, ako sa mu to podarilo.

Za celý život som neprečítal ani jednu knihu, povie učiteľovi hrdo pätnásťročný raper. Učiteľ si ho premeria a naordinuje mu Kukučínov Dom v stráni. Obaja vedia, ako sa to skončí.

Švihácky výzor, šarm a jasnosť v komunikácii mu zostávajú. Stále je to ten Kaliňák, ktorý kedysi zvykol vyjsť medzi novinárov na cigaretu a uvoľnene rozprávať o čomkoľvek. 

„Nevyslovíš meno Hospodina, svojho Boha nadarmo,“ píše sa v Biblii. Kam mieri tento druhý imperatív Dekalógu? Rozumieme mu ešte?

Podľa R. Sulíka by úradníci nemali rozhodovať o všetkom. Poslúžil mu český príklad neúspešného hlasovania o zákone, ktorý mal určiť, či a kde sa bude môcť na verejnosti fajčiť.

Viete, kto stráži dva vchody do rokovacej sály Národnej rady Slovenskej republiky? Ja to viem. Chodím tam. Strážia ho dvaja policajti.

Hovorí, že ako mladému srbskému právnikovi sa mu splnil sen. Asi ako hrať futbal za Real Madrid. 

Údaje sú už viac-menej ustálené: 31 mŕtvych, 260 zranených, útoky sa odohrali na letisku a v metre neďaleko budov EÚ. O útoku sa tušilo už predtým, no nepodarilo sa mu predísť.