stáva sa to dennodenne; situácia človeka zaskočí a on cez zuby mimovoľne precedí: „Ježišmária!“ Drsnejší chlapík ma naporúdzi aj čosi, čo znie ako pozostatok dávneho žehnania či preklínania: „Boha ti!“ Iný zasa v povznesenej nálade poznamená: „Ten koncert bol bohovský.“ A stane sa, že človek vychovaný v slušnej tradičnej kresťanskej rodine to začuje, naježí sa, nahlas nič nepovie, len si v duchu povzdychne: „Zas tu niekto berie meno Božie nadarmo.“
Prikázanie „Nevyslovíš meno Boha nadarmo“ je azda najviac nepochopeným prikázaním. Druhý imperatív Dekalógu v prvom rade znamená toto: Nebudeš hovoriť o Bohu tak, aby si slovo, ktorým Boha označuješ, vyprázdnil.
Je to naozaj tak? Má druhý imperatív Dekalógu na mysli iba toto: Poklesnuté formy jazyka, ktorými si emócia bezmyšlienkovito uľavuje z náhleho šoku? Žeby bol Všemohúci taký malicherný? Môže azda existovať Boh, ktorému prekáža, keď ľudský tvor mimovoľne (či už v Boha verí, alebo nie) použije bezvýznamný povzdych, bezduché citoslovce? Prikázanie „Nevyslovíš meno Boha nadarmo“ je azda najviac nepochopeným prikázaním. Druhý imperatív Dekalógu v prvom rade znamená toto: Nebudeš hovoriť o Bohu tak, aby si slovo, ktorým Boha označuješ, vyprázdnil.
vyprázdniť slovo
Ako možno slovo vyprázdniť? Jazyk je zázračný dar: artikulovaným zvukom či grafickým záznamom dokáže označiť vec, osobu, dej, pocit, kvalitu či stav, ktorým nás oslovuje skutočnosť. Vie ho označiť tak, že druhý človek rozumie, o čom je reč. Slová nášho jazyka sú väčšinou vytvorené z pozemského materiálu zmyslovej skúsenosti. Podstatná časť nášho slovníka označuje konkrétne veci života: uterák, slaninu, šampón, hrniec, zrkadlo. Tieto malé konkrétne slová nezvyknú podliehať skaze. Nemožno ich vyprázdniť. Stroho sa zmienim o tom, že idem na záchod, a každému je vec jasná.
No sú i slová, ktoré neoznačujú konkrétne veci. Označujú vnútorné kvality, hodnoty či stavy. Čím viac sa slovo posúva od matérie k duchu, tým krehkejšie sa utvára jeho význam a tým vratkejšie je aj porozumenie. Také slovo ľahko podlieha skaze a necitlivým použitím ho môžem vyprázdniť. Zatiaľ čo hovorím o pudingu, vec je pomerne ľahká, no keď sa odvážim zmieniť o láske, pravde, kráse či slobode, pohybujem sa po tenkom ľade. Prehovoril som o veľkých nehmotných skutočnostiach; riskujem, že svojím hovorením vyslovené slová vyprázdnim.
„Ako sa môže slovo v hovoriacich ústach vyprázdniť? Jednoducho. Deje sa tak vždy, keď to, čo vyslovujem ústami, nie je pravdou v mojom vnútri. “
Najväčšie a preto i najkrehkejšie slovo nášho slovníka je „Boh“. Neoznačujem ním vec medzi inými vecami či hodnotu medzi inými hodnotami. Označujem základ všetkého, čo je, absolútne bytie, v ktorom sa zakladajú všetky veci, osoby, hodnoty, kvality i vnútorné stavy. Označujem Slovo, ktoré je za všetkými slovami, základnú podmienku zrozumiteľnosti jazyka; dávam teda meno tomu, bez čoho by som ani nemohol prehovoriť.
Ako sa môže slovo v hovoriacich ústach vyprázdniť? Jednoducho. Deje sa tak vždy, keď to, čo vyslovujem ústami, nie je pravdou v mojom vnútri. Napríklad poviem: „Mám ťa rád.“ No láska, ktorú som vložil na jazyk, nie je láskou vo mne. V okamihu falošného vyslovenia som lásku utopil v slinách svojho jazyka. Tak možno vyprázdniť i meno Boha. Hovorím „Boh“, hovorím o Bohu, hovorím v mene Boha, no skutočnosť Boha nie je pravdou v mojom vnútri. Nehovorím z vedomia prítomnosti toho, ktorý ma dokonale pozná, nehovorím z otvorenosti a odovzdanosti Božiemu bytiu, ktoré ma zakladá, a tak klamem sám sebe i tým, ktorí ma počúvajú.
Tam mieri hrot druhého prikázania: „Nebudeš hovoriť o Bohu naprázdno – nepremeníš absolútne bytie Boha šikovnou hrou svojho jazyka na mŕtvy pojem, princíp, magické zaklínanie či formálne pravidlo. Vo chvíli, keď píšem tieto riadky, sa to prikázanie, samozrejme, týka v prvom rade mňa. Veď kto iný už môže meno Boha vyprázdniť dôkladnejšie než ja, ktorý o Bohu hovorím každú nedeľu, a deň čo deň o ňom niečo píšem?
Druhé prikázanie sa dotýka rozporu, ktorý si v sebe ako rozprávajúca bytosť nesie každý. Jazyk je mi vlastný ako prostriedok sebavyjadrenia: hovorím a odkrývam druhému to, čo je vo mne. No jazyk môže byť nielen odhaľovaním, ale aj maskovaním. Medzi slovom a skutočnosťou vo mne je rozpor. Vďaka tomu rozporu chýba jazyku dôveryhodnosť; niet tu ničoho pevného, o čo by sme mohli oprieť dôveru v hodnovernosť našich výrokov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.