Iba v horizonte môjho života sa správal štát, ktorého som bol občanom, naozaj podivuhodne. Ten vojnový mnohým najprv odobral majetok, a potom väčšine z nich aj holé životy. Po vojne, ešte skôr, ako si stačili vydýchnuť, spočítať mŕtvych a obnoviť domovy, vzal im majetok a slobodu ešte raz. Trvalo to dlhé desaťročia a podaktorí odchádzali v 50., 60. a 70. rokoch do emigrácie s rovnakým kufríkom ako predtým do transportov. Akurát tentoraz do bezpečia a zväčša za lepším.

Istanbul býva taký aj onaký. Keď som sem v roku 2007 prvý raz prišla, moje prvé skúsenosti s tureckou metropolou a jej obyvateľmi neboli práve najlepšie. Keď som si spolu s ďalšími dvoma slovenskými študentkami hľadala ubytovanie, okradli nás o nemalú sumu peňazí. A keď som prvýkrát ráno o piatej počula modlitbu z mešity, totálne som spanikárila.

Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

Hovorí, že úplný človek má racionálnu aj umeleckú časť. Hoci je geológ, viac ho zaujíma samotná zem, aj s ľuďmi a ich kultúrou. Miesta ako Devín, Myšia hôrka či Drieňový vrch podľa neho odkrývajú dôležité kultúrne vrstvy Slovenska. Nosí pri sebe lyžicu a vreckový nožík. A zvedavý je na novú tvár nášho sveta. Václav Cílek.

Kenská metropola prežila šokujúce štyri dni. Teroristi prepadli Westgate Shopping Mall v hlavnom meste Nairobi a bez milosti vraždili ľudí. Bolo im jedno, po kom strieľajú. Zanechávali za sebou telá Keňanov aj Britov, mužov, žien i celkom malých detí.

„Oh my God!” americky si povzdychla Serrana, keď som jej prezradil, že som v New Yorku prvýkrát. A politicky pomerne nekorektne pokračovala: „To musí byť zvláštne, prísť do New Yorku prvýkrát v tvojom veku.” Serrana má (odhadujem) 25 rokov, pochádza z New Mexika, no má tu babku, a preto sem od detstva chodí každé leto. Serrana je „Venue Director” na FringeNYC, najväčšom divadelnom festivale v Severnej Amerike. Má na starosti Kraine Theater, teda scénu, na ktorej hrá svoje festivalové predstavenia Divadlo Stoka.

Nahrávacia spoločnosť oznámila J. J. Calovi, že má hit, ktorého predaj by mal podporiť vystúpením v televízii. Americký pesničkár im obratom odkázal: „Načo by som mal hrať v televízii, keď mám hit?“

Sociálni pracovníci nech berú román škótskej poetky a prozaičky do rúk opatrne. Môže im spôsobiť duševné popáleniny a frustráciu z neúspešnej námahy. Alebo len rozčarovanie z toho, že z mladistvých delikventov sa vlastne stávajú sympatické literárne postavy.