Na konci sedemdesiatych rokov u mňa býval jeden iracko-kurdský utečenec. Mal som vtedy izbu navyše. On bol utečenec a nepriniesol si so sebou vôbec nič.
Július Satinský mal mať konečne svoju ulicu. A spolu s ňou aj peknú oslavu, hneď pri svojej soche. No namiesto toho má absurdnú historku. Aj keď - také mal predsa rád.
Chcel by byť lídrom opozície. Mal na to všetky predpoklady. Elitné vzdelanie, vynikajúce renomé právnika a nadaného politika. Niečo ale v prípade Radoslava Procházku škrípe. Čo?
Utrpeli sme postup. Slovenský futbalový fanúšik by mal po zápase vyskakovať 3 metre do vzduchu, postup na Majstrovstvá Európy je veľká vec, ale gravitácia je oveľa silnejšia.