Od malička som mal rád cestovanie, ale nikdy som nemal rád hranice. Už keď sme jazdili s maminkou do Nemeckej demokratickej republiky, zapísal sa mi v pamäti takmer panický strach z pohraničníkov.

Je sobota popoludní a navyše júl. V učebni univerzity Viadrina, kde sa v oknách odráža náprotivná katedrála z červených tehál, však sedia študenti.

Všetko na svete je relatívne. Úplne najrelatívnejší je azda pocit blahobytu, vyspelosti a ktovie čoho ešte, čo nám určuje spokojnosť s tým, v čom žijeme.

Chýba už len belostný úsmev Toma Cruisa v uniforme stíhača Top Gunu a tí, ktorí plačú za „zlatými osemdesiatymi“, by mohli byť spokojní. Ruské bombardéry opäť mieria nad vzdušný priestor Západu. Provokácia ako zo starých čias.

Do Luxemburgu som prišla v jedno krásne jarné dopoludnie. Zablúdila som do štvrte úradov a bánk a chcela som sa spýtať na cestu. Kráčala som popri budovách finančných a európskych inštitúcií celých dvadsať minút – a nestretla som ani živú dušu.

Rok 1994, dedina Kobylnice pri Slupsku na poľskom Pomoransku. Exekútora majetku skrachovaného roľníckeho družstva prepadnú aktivisti hnutia Sebaobrana. Zbijú ho cepmi a

Leto býva v

Secesnému hotelu Gellért s

Takto si asi George Bush vytúžené „two-state solution“ nepredstavoval. Riešenie počítajúce s

Sudety. Vždy sa trochu bojím, keď tam idem. Poznáte ich i po tých šesťdesiatich rokoch. Ľudia, ktorí tam žijú, sa k tej krajine správajú, ako keby do nej nepatrili, ako keby v nej museli žiť a žijú v nej, pretože nemajú úniku.