Rok 1994, dedina Kobylnice pri Slupsku na poľskom Pomoransku. Exekútora majetku skrachovaného roľníckeho družstva prepadnú aktivisti hnutia Sebaobrana. Zbijú ho cepmi a oholia mu hlavu. Vedie ich Andrzej Lepper. Dostane dva roky – a odsedí si dva mesiace.
Rok 2006, máj. Ten istý Andrzej Lepper dostane miesto podpredsedu vlády a ministra poľnohospodárstva. Poľsko zažíva šok. Človek pokladaný za stelesnenie pohŕdania zákonmi, „vidláctva“ a populizmu, je jedným z najmocnejších mužov v štáte. A potom rok 2007. Júl. Lepper je už druhý raz za 14 mesiacov odvolaný z funkcie. Tentoraz pre obvinenie z korupcie. Znamená to jeho koniec vo vrcholnej politike?
.vnútorný terorizmus
Príbeh Andrzeja Leppera je príbehom poľského postkomunistického vidieka. Zrkadlia sa v ňom tienisté stránky ekonomickej a politickej transformácie, ktoré varšavské elity dlho nevnímali alebo azda nechceli brať na vedomie.
Absolvent poľnohospodárskej školy, pracovník JRD a bývalý člen komunistickej strany Andrzej Lepper do politiky vstúpil začiatkom 90. rokov ako zakladateľ Odborového zväzu roľníkov Sebaobrana, ktorý sa v roku 1992 premenil na politickú stranu. Pôsobenie strany spočiatku nemalo veľa spoločného s bežnou politickou činnosťou. Sebaobrana organizovala protesty „na ochranu roľníkov“, ktoré koncom 90. rokov dosiahli značné rozmery. Lepperovi aktivisti likvidovali dovážané poľnohospodárske produkty a blokovali cesty. Intenzita ich aktivít viedla vtedajšieho ministra vnútra k vyhláseniu, že ide o istú formu „vnútorného terorizmu“.
Nie bez viny médií, väčšinou kriticky naladených voči vtedajšej pravicovej vláde, sa Lepper stal známou osobnosťou a skvelo sa napasoval do roly „ľudového tribúna“ – obhajcu tých, ktorých ekonomická transformácia zanechala na mizine. „Všetci už vládli a všetci rozkrádali zem,“ tak znelo heslo Sebaobrany.
Vo voľbách 2001 získala Sebaobrana desať percent a stala sa náhle treťou najväčšou politickou silou Poľska (ešte v roku 1997 mala len 0,08 percenta). Vďaka spolupráci s postkomunistami bol vtedy Lepper zvolený za podpredsedu Sejmu, no vo funkcii vydržal len mesiac. To už mal na konte niekoľko ďalších súdnych rozsudkov, okrem iného za ilegálne blokády hraníc a urážku prezidenta. Lepperov štýl, vybrúsený v pouličných kampaniach, sa teraz objavil na pôde parlamentu. A tak bol Lepper opakovane trestaný za urážky oponentov a poslanci Sebaobrany sa preslávili niekoľkodňovou blokádou rečníckeho pultu v Sejme, aby nedopustili hlasovanie o odobratí Lepperovej poslaneckej imunity. Každý svoj prejav v tomto období sa končil heslom (podľa vzoru slávneho „Kartágo musí byť zničené!“) „Balcerowicz musí preč!“ Leszek Balcerowicz bol autorom poľských reforiem začiatku 90. rokov.
Vtedy bol Lepper na vrchole popularity. Ekonomická situácia sa nezlepšovala, zverejňovali sa početné aféry postkomunistov, a to prinášalo percentá podpory Sebaobrane. V istých momentoch ich mala až nad dvadsať. Poliaci si vtedy hovorili vtip: „Hlavu hore, zajtra bude lépe(r).“
.produkt sklamania a arogancie
Ako si fenomén Sebaobrany vysvetliť? Publicista Maciej Łetowski hovorí, že Sebaobrana „je produktom sklamania veľkej časti spoločnosti a arogancie veľkej časti elít“. Piotr Skwienciński dodáva, že Leppera vypestoval „strach a pohŕdanie Varšavy voči plebejskému Poľsku“. Oproti pretrvávajúcim mýtom totiž Sebaobrana nie je klasickou agrárnou stranou. V tradičných vidieckych spoločenstvách je jej podpora minimálna. O voličov súperí skôr s postkomunistami, najmä na západe a severe krajiny, kde komunistická kolektivizácia dosiahla najväčšie rozmery a kde najtvrdšie dopadli krachy JRD. Ale voličská základňa Sebaobrany, to sú najmä drobní podnikatelia, ktorí po roku 1989 brali osud do svojich rúk, investovali všetko, vzali si úvery a prehrali, zvalcovaní zahraničnými investormi. Ďalej ide o všetky „siroty po komunistickej strane“, drobných lokálnych funkcionárov, ktorí nezapadli do „modernej“ sociálnej demokracie, akú postkomunistická nomenklatúra vybudovala okolo Kwaśnievskeho a Millera.
Podľa mnohých komentátorov má však úspech Sebaobrany ešte inú, utajovanú tvár. Nie je náhoda, že aktivity hnutia boli najviac utlmené za vlády postkomunistov v rokoch 1993 až 1997, a zase rapídne stúpli za nasledujúcej vlády stredo-pravej koalície. Lepper sa ešte pred vstupom do parlamentu objavoval vedľa lídrov ľavice na prvomájových pochodoch a Sebaobrana neskôr skryto podporovala vládu postkomunistov pri väčšine dôležitých hlasovaní. Niektorí politici pravice otvorene tvrdili, že za Lepperovou stranou stoja postkomunistické tajné služby či dokonca KGB. V radoch Lepperových poradcov figurovali mená bývalých pracovníkov Štátnej bezpečnosti či rozviedky. Tieto obvinenia neboli nikdy dokázané, ale výrečné sú už Lepperove zahraničné cesty: ako poslanec opakovane navštevoval Bielorusko a Čínu a chváli sa čestnými diplomami z pochybných súkromných univerzít v Moskve a Kyjeve.
.gumáky dolu!
Keď sa priblížili voľby v roku 2005, Lepper začal meniť imidž. Snažil sa prezentovať ako štátnik, vymenil gumáky a tričko so štátnym znakom za značkové obleky a časté návštevy solária mu vyslúžili prezývku „prvý mulat v Rzeczipospolitej“. Pomaly ale isto sa dištancuje od postkomunistov a volá – tak ako pravicové Právo a spravodlivosť Kaczyńských a liberáli – po radikálnej reforme a zúčtovaní s aférami posledných rokov. Zbližuje sa aj s kontroverznou stanicou Radio Maryja.
Po voľbách 2005 mu nezhody medzi bratmi Kaczyńskými a liberálmi priniesli nečakaný vzostup. Keď sa Kaczyńskí ocitli pred voľbou, či menšinová vláda, alebo koalícia s populistami, vybrali si druhú možnosť. Leppera, ktorého do vrcholovej politiky vpustili práve postkomunisti, odrazu legitimizovali konzervatívci. Ale od začiatku to bolo manželstvo z rozumu. Kaczyński potreboval hlasy v Sejme, aby presadil reformy. A Lepper chcel potvrdiť svoj nový imidž zodpovedného štátnika.
Doterajší populista a kritik profesionálnych politikov odrazu ľahučko pristúpil na koaličný program, ktorý väčšinu utopických projektov Sebaobrany ignoruje. Lepper sa zmieril s lustráciami, s účasťou Poľska na misii v Iraku – hoci to všetko predtým odsudzoval. V neformálnej dohode sľúbil bratom Kaczyńským, že Sebaobrana sa nebude angažovať v zahraničnej politike. Pre seba žiadal jediné: ministerstvo poľnohospodárstva. A pre spolupracovníkov stále nové funkcie.
Podľa sociologičky Barbary Fedyszakovej-Radziejowskej vzal Lepper svoju premenu na štátnika nesmierne vážne. Málokedy používa explozívny jazyk ľudového vodcu. Usilovne trénuje hovorený prejav. Zaujímavé je svedectvo bruselského úradníka z Rady ministrov poľnohospodárstva: „Čakali sme, že Lepper nám trochu oživí tú bruselskú nudu, ale žiaľ, správa sa takmer rovnako korektne ako ostatní.“ Príznačná je práve evolúcia vzťahu Leppera k Únii. Kedysi odporca integrácie sa o post ministra poľnohospodárstva uchádzal už s vedomím možností, aké poskytujú bruselské dotácie a otvorenie susedných trhov pre poľské výrobky.
Komentátori dokonca poukazujú na to, že z dvoch koaličných partnerov Kaczyńských sa Sebaobrana v bežnej politike ukázala ako menej problematická. Kým Liga poľských rodín Romana Giertycha stále prichádza s radikálnymi projektmi, samostatná legislatívna činnosť Sebaobrany prakticky neexistuje a spory Leppera s premiérom sa týkali len toho, že Sebaobrana si vynucuje stále nové posty v štátnej správe. Aj keď Lepper periodicky hrozil novými voľbami a na stretnutiach s poľnohospodármi ďalej bojovne rečnil, väčšinou šlo len o nátlak, ktorý sa neutralizoval ďalšími personálnymi ziskmi pre Sebaobranu. Na druhej strane na podporu Kaczyńských vo verejnosti to bolo ťažké bremeno: ako sa dá čistiť krajinu od postkomunizmu v koalícii so stranou bývalých obecných tajomníkov? A ako sa dá volať po mravnej revolúcii a vládnuť s politikom, ktorý má na krku niekoľko súdnych rozsudkov a medzi spolupracovníkmi množstvo ľudí odsúdených za podvody, krádeže či napadnutia?
.strana sa vzbúrila
Kaczyńskí preto od začiatku dávali najavo, že je to len účelové spojenectvo, aby zhltli voličov a poslancov Sebaobrany a časom sa zbavili ich vodcu. A naozaj: podpora pre stranu systematicky klesá a dnes je Sebaobrana na hranici zvoliteľnosti. Lepper – minister, ktorý sa po poľskom vidieku preháňa v kolóne vládnych limuzín, už nie je pre svojich voličov ani zďaleka taký autentický. Naopak, sám sa stal terčom roľníckych protestov.
Lenže prvý pokus o rozbitie poslaneckého klubu Sebaobrany pri prvej Lepperovej demisii vlani v októbri sa celkom nevydaril. Vtedy šlo o reakciu na Lepperovu snahu vetovať angažmán poľskej armády v Afganistane a o vlnu požiadaviek na rast sociálnych dávok. Lepper dokonca prestál aj „sexaféru“ – obvinenie z pohlavného zneužívania výmenou za prácu v Sebaobrane. Teraz je však jeho situácia podstatne horšia. Bol obvinený z účasti na korupčných praktikách v súvislosti so špekuláciami s poľnohospodárskou pôdou. A akciu proti Sebaobrane vykonal Kaczyńských superúrad – Centrálna protikorupčná agentúra. Predovšetkým je však výrečná reakcia poslancov Sebaobrany. Napriek Lepperovým vyhláseniam, že strana okamžite odíde z koalície, Sebaobrana v nej rozhodla „zatiaľ“ zotrvať. Znamená to, že charizmatický vodca, ktorý dosiaľ vládol železnou rukou a likvidoval vo svojom košiari každú opozíciu, už nemá nad podriadenými kontrolu? A že si tak zvykli na vládne posty a privilégiá, že ich nechcú opustiť a riskovať neisté volebné boje? Jasno v tom bude asi až po prázdninách.
.maciej Ruczaj
Autor je publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.