Odpadky, všade sú odpadky, všade je neporiadok, chaos, hluk, pokriky, výstrely; tlupy hulvátov rabujú a ničia, čo im príde do cesty, likvidujú, demolujú, plienia a neváhajú ani niekoho dobiť alebo aj zabiť, ak sa naskytne vhodná príležitosť a ak proti tomu navyše nikto nenamieta.

Skupina Fermata je legenda, a navyše veľmi trváca legenda, ktorá sa zapísala veľmi hrubým písmom do histórie slovenskej rockovej hudby. Jej zakladateľa Františka Grigláka je možné považovať za jedného z mála skutočných slovenských gitarových hrdinov, ako sú v zahraničí napríklad Joe Satriani či Steve Vai.

Štúriu ako ironický názov pre Slovensko vymyslel Štúrov odporca Štefan Launer (1821 – 1851). Zo Štúrie ostala len stopa v pamäti, Štúrovo meno dostalo mesto Štúrovo a Štúrove ulice. Krajina a štát nesú meno Slovensko.

Maurice Ravel musel byť tak trochu zamilovaný do Idy Rubinstein, alebo ju aspoň ako ženu a tanečnicu musel obdivovať. Bývalá tanečníčka Ďagilevovho Ruského baletu v Paríži založila svoj vlastný súbor a od Ravela si objednala baletné dielo – podľa možností na španielske motívy. A Ravel sľúbil.

Irónia má trojakú podobu – paródie, travestie a pastiša. To tvorí aj rozpätie ironických obrazov Marcela Mališa Koniec srandy na výstave v Galérii 19 (5. decembra 2024 – 17. januára 2025).

Mal to byť štandardný profilový rozhovor. Niečo o tom, ako sa dievčina z Trnavy vyberie do sveta a ako sa stane jednou z tých, ktorých pre nezainteresovaných predstavujem porovnaním s futbalom: miesto, kde tancuje, je niečo ako Liverpool FC a to, čo znamená v branži, je niečo ako Ronaldo či Messi. Ani nie desiatka jedincov, solitérov tanečného umenia zo Slovenska sa naozaj zapísala medzi svetové špičky a našu pozornosť si zaslúžia. Ona je jedna z nich. Dlhé roky sólistka a neskôr prvá sólistka Wiener Staatsballett, primabalerína, ktorá zatancovala všetko, o čom baleríny snívajú, a aj na scénach, o ktorých baleríny snívajú. Na krátky čas sa stala témou slovenskej tlače. Ale nie kvôli baletu. Nina Poláková.

Smrť človeka, ktorého máme radi, vždy šokuje. Aj keď ten človek má vek, keď je odchod prirodzený. Sú však ľudia, u ktorých to človek nečaká nikdy, aj keď si uvedomuje, že to takto skrátka nemôže byť.

„Iná stratená hodnota je hanba. Všimli ste si, že ľudia sa už vôbec nehanbia?“ povzdychol si v jednej zo svojich esejí veľký argentínsky spisovateľ Ernesto Sabato (1911 – 2011).

Krása a umenie síce nad marazmom zvíťaziť nemôžu, dokážu však jeho následky trochu zahojiť. Ak máte radi dobrú hudbu, možno sa necháte inšpirovať zážitkami ľudí, ktorí k téme majú čo povedať.

„Kultúra sa podľa mňa v Severnej Amerike prestala rozvíjať, keď USA vyhostili Charlieho Chaplina, a zanikla, keď si zastrelili prezidenta.“ Milan Sládek