Jedna krajina, štrnásť národnostných menšín, desiatky príbehov. Možno vás to prekvapí alebo ste sa nad tým jednoducho len nikdy nezamysleli, no obyvateľmi Ukrajiny nie sú len Ukrajinci.

V čase, keď sa nostalgia v knižných príbehoch stala tuctovým a únavným artiklom, sú Karvašove spomienky na detstvo v Banskej Bystrici zázrakom, zjavením a nečakaným literárnym klenotom.

Na začiatku vojny vládol chaos. Stačilo sa len preukázať pasom alebo iným dokladom totožnosti a dobrovoľník či dobrovoľníčka dostali do rúk zbraň. Každý z nich bol na základe registrácie priradený k menšej jednotke a zároveň podriadený veliteľovi menovanému z ich radov, ktorý zodpovedal za ich disciplínu, pridelenú konkrétnu úlohu a za zbrane.

Utrpenie spôsobené vojnami je jednou obrovskou masou smrti, krvi a rozčarovania. Premeniť túto „horu“ na mozaiku konkrétnych osudov je úctyhodná práca. Obete si zaslúžia aspoň to, že dostanú mená.

Vo svojom novom románe nám Michel Houellebecq ponúka niečo, na čo sme pri ňom doteraz neboli zvyknutí – nádej, že všetko dobre dopadne.

Hladomor. Ukrajina ich zažila niekoľko. Napríklad v roku 1922, keď sa stala súčasťou novovzniknutého Sovietskeho zväzu. A ten bol strašný. Od ostatných hladomorov sa totiž líšil v tom, že bol vyvolaný úmyselne, na čo existujú aj usvedčujúce dôkazy.

„Trvalo dlouho, než mnou alespoň projelo cosi ako leknutí“.​ Touto vetou sa Werner Herzog, vlastným menom Stipetić, obracia za komplikovanou profesionálnou epochou, keď uzatváral projekt Fitzcarraldo s Klausom Kinskim v hlavnej úlohe. Slová sú súčasťou knihy, ktorú vydalo české vydavateľstvo Volvox Globator — Dobývání marnosti (prekl. Radovan Charvát) pri príležitosti nedávno oslávených osemdesiatych narodenín nemeckého režiséra.

Persepolis je autobiografický román od francúzsko-iránskej komiksovej ilustrátorky, prozaičky, autorky detských kníh a tiež režisérky animovaných filmov Marjane Satrapi.

Witold Szabłowski na jednej zo svojich nedávnych diskusií na Slovensku zavtipkoval, že možno kuchár, ktorý otrávi Putinovi polievku, už v týchto dňoch pracuje v Kremli. A prezradil aj svoje želanie: „Dúfam, že raz budem mať možnosť vypýtať si od neho recept na túto polievku“.

„Krajina na okraji“ je dnes nevyhnutne v centre pozornosti. Nech sa na Ukrajine deje a bude diať čokoľvek, poznanie dejín je a bude najlepší spôsob, ako sa zorientovať.