Biologicky vzaté, človek dnešného typu je tu dlhšie než stotisíc rokov. Istým ohrozeniam sme museli čeliť vždy. Dnes však pochádzajú viac než kedykoľvek predtým od nás samých. Najväčším nepriateľom človeka sa stal človek sám.

Niet divu, ak dnes ľudia pociťujú úzkosť nad svojou situáciou – tou svetovou aj tou domácou. Nesmejme sa, že im „hrabe“. Stav sveta sa zrkadlí v stave našej duše a prenáša sa späť navonok. Ide v neposlednom rade o zmätky politické; za nimi však objavíme veľmi zaujímavé antropologické súvislosti.

Tie rokovania o ukrajinskom prímerí a vôbec celá medzinárodná situácia vyzerajú poriadne zamotané. To môže potvrdzovať poučky „realistickej“ školy medzinárodných vzťahov. Vidíme však aj pokušenia uniknúť do vyložene nerealistických predstáv.

Musíme byť opatrní. Metafory a analógie sú riskantné, ak ich berieme otrocky doslovne. Vtedy môžu zavádzať a prestávajú byť zdrojom poučenia. Ak ich však chápeme správne, môžu pomôcť pri zmysluplných úvahách.

Ako sme minule konštatovali, evolúcia človeka má mnoho vrstiev, ktorých výsledky sa môžu dostať do vzájomného napätia a občas aj otvoreného konfliktu. To sa potom prejavuje medzi spoločnosťami aj – viac či menej dramaticky – v živote konkrétnych jednotlivcov.

Evolúcia prebieha. Aj práve teraz, vo mne, pri mne, mojím prostredníctvom. Aj vo chvíli, keď píšem tento text, akýmsi spôsobom do nej vstupujem, nech by môj podiel bol akokoľvek malý a môj vplyv na ňu úplne inej povahy, než svojmu konaniu sám prisudzujem. (Ba aj vtedy, keď mu neprisudzujem žiadny význam.)

K základným prikázaniam modernej slobodnej spoločnosti patrí odmietanie kolektívnej viny. Zdravý rozum aj zdravý morálny inštinkt hovoria, že nemožno trestať konkrétnych ľudí za hriechy kohokoľvek iného ani za hriechy členov vlastnej rodiny, tobôž za niekoho, koho ani osobne nepoznáme.

Keď sa nám rok chýli k zavŕšeniu a vynára sa potreba bilancovať, nevyhnutne to vyvoláva aj myšlienky na to, ako pokračovať. To sa okrem nášho osobného života týka, samozrejme, aj toho verejného.

Staré známe obavy opäť ožívajú v súvislosti s dnešnou vojnou na Ukrajine a krízou svetového poriadku. Často sa diskutuje riziko „eskalácie“ lokálnej vojny do svetovej: informovane, neinformovane aj úplne dezinformovane. Pritom sa môže stratiť zo zreteľa problém vojen, ktoré nemusia eskalovať, no ani skončiť.

Už viackrát, a v týchto dňoch novembrových spomienok nadovšetko, som sa pristihol pri tom, že míňam nadmieru energie na prinútenie sa k optimizmu, na „vyžmýkanie“ posledných zvyškov viery v možnosť nejakej zmeny k lepšiemu. Nie zázračného skoku do svetlého zajtrajška. Stačilo by, keby sa prelomil ten bludný kruh prehlbujúceho sa úpadku.