Demokratické spoločnosti alebo tiež „slobodný svet“ obchádza strašidlo. Strašidlo polarizácie. Delíme sa na znepriatelené tábory, ktoré spolu prestávajú komunikovať. Niekedy sa zdá, že zostáva už len boj. Alebo nás má zachrániť úplná ľahostajnosť?

„... spoločnosť, ktorá si zvykla chápať seba samú z hľadiska všeobecne platného cieľa, nemôže stratiť vieru v tento cieľ bez toho, aby upadla do úplného zmätku.“ Leo Strauss: Obec a človek (1964)

Naše verejné debaty sú plné „štátu“. Raz voláme po jeho obmedzení, zrušení či rozpustení v niečom inom (aj vtedy, keď nevieme v čom, dozaista to bude niečo skvelé). Inokedy od neho chceme riešenie bezmála všetkých našich životných problémov.

„Človek má vo všeobecnosti sklon pokladať poriadok, v ktorom žije, za prirodzený. ... Neverí, že sa na dôverne známej ulici, na ktorej vylihujú mačky a hrajú sa deti, môže zjaviť jazdec s lasom, ktorý bude lapať chodcov a vliecť ich na jatky, kde ich ihneď zabijú a povešajú na háky.

„Nemecké impérium je tá mocnosť s politickou organizáciou, bojovou silou a bojovou efektivitou, v ktorej jeden muž môže stlačiť gombík a spoľahnúť sa, že vrhne celú silu ríše v jednom okamihu, neodolateľne a bez varovania na svojho nepriateľa.“

Už zase je tu okrúhle, tentokrát 110. výročie začiatku prvej svetovej vojny: vlastne to bol začiatok vojnových udalostí v rozpätí rokov 1914 – 1945; udalostí, ktoré viaceré pramene nie bezdôvodne označujú za „druhú tridsaťročnú vojnu“.

Naposledy som tu písal o národoch, ich zmysle aj o nezmysloch, ktoré sa na tento pojem historicky nabalili. Dnes sa budeme venovať pojmu, ktorý sa niekedy pokladá za protipól príslušnosti k národu: pojmu svetoobčianstva.

Na úvod až príliš všedná, no pre niekoho možno škandalózna správa: národy existujú. Pravda, nezhodneme sa všetci v tom, čo je ich významom, aké sú ich perspektívy, v čom leží ich pôvod, ba ani v tom, či sú potrebné. Skúsme si teda tú spleť aspoň trochu vyjasniť.

„Niektoré veci zostávajú navždy ‚zahalené hmlou‘... História učí v analógiách, prostredníctvom schopnosti rozpoznávať porovnateľné situácie. Jej lekcie sú však vo svojej podstate priblíženia, ktorých rozpoznanie je skúškou pre lídrov, zodpovedných za ich adaptáciu na okolnosti svojej vlastnej doby.“ Henry Kissinger: Leadership (2022)

Cesta, ktorá vedie dejinami od istých starovekých nábožensko-filozofických špekulácií k moderným ideológiám, nie je priamočiara ani jednoduchá. Je to dlhý príbeh mapujúci zložitú sieť viacerých vývojových línií.