História kresťanstva po zrútení spráchnivených zvyškov normalizačného režimu na prelome rokov 1989 a 1990 v našej vlasti je dodnes príbehom s nejednoznačným vyznením. Niet divu, už preto, že je súčasťou širšieho a dlhšieho príbehu.

Nešťastník Ľuboš Blaha vo funkcii podpredsedu NR SR odstránil zo svojej kancelárie vlajku EÚ a portrét prezidentky Slovenskej republiky nahradil Che Guevarom. Podarilo sa mu to v symbolickom čase. V novembri tu máme opäť dve výročia dvoch vzájomne protichodných revolúcií. A pre správanie novej moci sa nám viac než po uplynulé roky vnucuje aj spomienka na dobu normalizácie.

Žijeme v zaujímavom období dejín a zaujímavé časy nebývajú šťastné a pokojné. Nuda nám nehrozí. Čeliť aktuálnym výzvam však neznamená len klásť ozbrojený odpor páchateľom násilia. Sú to aj výzvy na kritickú reflexiu – a tá je podmienkou vytvárania zmysluplných stratégií.

Nebolo potrebné vyčkávať u nás na výsledok volieb, aby bolo dostatočne zrejmé, že už zase to akosi „spolu nezvládame“. Platilo by to, aj ak by bol výsledok relatívne lepší, než je ten aktuálny. Problém sa v každom prípade netýka len „politického systému“ v dnes obvyklom, obmedzujúcom zmysle slova.

Musím štuchnúť do osieho hniezda. A v tom si treba počínať obozretne. Tak ako osy, aj ľudia dokážu zachovať pokoj a aspoň predstierať nadhľad, ak necítia, že by boli dotknuté ich bytostné záujmy. V opačnom prípade začujete hukot a môžete pocítiť ďalšie následky.

V novembri to bude 34 rokov od začiatku pádu normalizačného režimu v našej vlasti. Medzitým sme prešli viacerými krízami. Je tá dnešná v niečom iná? Je vážnejšia než tie predchádzajúce?

V mesiaci september sa nám množia ďalšie výročia spojené s druhou svetovou vojnou. Okrem začiatku druhej svetovej vojny v Európe, jej oneskoreného konca v Ázii a Tichomorí na začiatku tohto mesiaca a Mníchovskej dohody na jeho konci tu máme aj 17. september 1939, začiatok sovietskej okupácie Poľska na základe tajného dodatku nemecko-sovietskeho „paktu o neútočení“.

Keď som tu naposledy písal o tragickej povahe veľkých štátnických rozhodnutí, pokúšal som sa tým načrtnúť charakter politiky ako umenia vo sfére možného.

Ak by som tu hneď na začiatku povedal, že naša dnešná slovenská situácia je vlastne to, čo sme chceli, mnohí sa naježia. Ale veď nahnevaní sme tak či tak. A radi k tomu dodáme ďalšie slová, dnes už znejúce ako zaklínadlá: sme „rozčarovaní“, „znechutení“, „sklamaní“.

Keď v januári roku 1965 zomrel Winston Churchill, Leo Strauss pri tejto príležitosti začal svoju prednášku z politickej filozofie pripomenutím povahy politiky pre tých, ktorí sa ňou zaoberajú ako študijným predmetom a musia túto jej povahu správne poznať.