Počujeme to každú chvíľu. Žiadne prekvapenie, ak na to narazíme aj pri politických debatách. Niekto zatrúbi nejakú kolosálnu sprostosť a nedá si ju vyhovoriť, lebo má na ňu logické dôvody. A tá logika sa mu zdá byť nepriestrelná.

Reč je o súčasných pojmových zmätkoch v morálke a politike. Nemám veľmi rád výraz „postfaktuálna doba“. Aj preto, že tento výraz môže niekto čítať ako vyhlásenie, že už žiadne fakty neexistujú či prinajmenšom stratili cenu, a že je to hotová vec.

To, čo sa okolo nás deje, nevrhá na našu ľudskú povahu lichotivé svetlo. Priamo za chrbtom máme vojnu, sme svedkami barbarských skutkov, o akých mnohí z nás naďalej vyhlasujú, že predsa do tejto doby nepatria, že sú pod jej úroveň. Nepatria? A kam teda patria?

Aj keď dnešné konštatovania o začiatku novej studenej vojny neznejú veselo, môžu byť príležitosťou na vyjasnenie si pojmov a situácie, ktorej musíme čeliť, pokiaľ možno úspešne. Pravda, ak sme ešte nezabudli na dôvody, prečo by sme to vôbec mali robiť.

Spomienka na február 1948 vyvoláva nepríjemné asociácie. Nie pre riziko doslovného opakovania udalostí; dejiny sa nepohybujú mechanicky v kruhu. A predsa sa v udalostiach môžu prejavovať isté konštanty, ktoré pôsobia na správanie aktérov; a aj následky takéhoto správania môžu byť podobné.

Po tom, čo sme tu naposledy hovorili o konfrontácii kresťanstva v 20. storočí s nacizmom, komunizmom a ďalšími ideologickými hnutiami, som si musel s ľútosťou uvedomiť, že tu zostalo príliš mnoho nedopovedaného. Spomínaná konfrontácia bola len vyvrcholením oveľa dlhšieho vývoja. A ani tu, ako je zrejmé, sa príbeh nekončí.

Problém nie je neznámy, a predsa ho tu máme v novej podobe, na ktorú nemusíme byť pripravení. Je aj dnešný a slovenský, no jeho kontext je oveľa širší a starší. Kresťanská cirkev (povedané so široko ekumenickým záberom) je znova v stave skúšky. A v krízach vyvstávajú pokušenia hľadania pochybných spojenectiev.

21. januára sme si mohli pripomenúť okrúhle, totiž sté, no takmer zabudnuté výročie smrti V. I. Lenina. Zvláštny pocit: pamätám si z detstva oslavy Leninových nedožitých stých narodenín. Prečo však o tom dnes zase hovoriť?

Keď som sa v predminulom čísle zaoberal otázkou nahraditeľnosti politiky (a nielen nej) exaktnou vedou, len letmo som sa zmienil o umelej inteligencii. A pritom ide o jav, ktorého existencia môže (prinajmenšom sa tak zdá) všetku predchádzajúcu argumentáciu rozbiť na márne kúsky ako vetchú starožitnosť.

Na to, aby sme praktizovali demokraciu, potrebujeme aj adekvátne mysliacich a cítiacich občanov. Keď však príde na konkretizáciu predstáv, ako by mal taký občan vyzerať, kto to je, odkiaľ a aké bociany ho nosia, narážame na opakované nejasnosti, nezhody, ba aj urputné a na pohľad neriešiteľné spory.