Téma nebude leto, ale predsa sa núka pri ňom začať: leto je totiž pre mnohých príležitosť tárať o konci sveta. Už zase je jasná nielen obloha, ale aj to, kto za to môže. A že celá doterajšia civilizácia je „celé zle“, všetko treba rozbiť a postaviť odznova, tentokrát poriadne. A odstrániť tých, ktorí...

Nové kolo globálnej konfrontácie demokracií s rôznymi „alternatívami“ režimov založených na svojvôli a neslobode nás núti oprášiť niektoré z minulosti známe otázky. A čuduj sa, pokrokový svet, tie otázky sa môžu začať javiť neotrepane nové. Ani tie odpovede nie sú také samozrejmé, ako sa zdalo.

V máji 1940 sa v Dunkerque vojská Britského expedičného zboru so zvyškami francúzskych a belgických spojencov ocitli v obkľúčení medzi nemeckými vojskami a morom, ktoré delilo francúzsku pevninu od britských ostrovov. Stovkám tisícov spojeneckých vojakov hrozilo nemecké zajatie. Jedinou únikovou cestou bolo more.

Máme viac než tri dekády od pádu železnej opony aj od konca tunajšieho komunistického režimu. A znova trpíme úzkosťou ohľadom našej destinácie. Budeme Východ alebo Západ? Kam teda patríme? A čo pre nás znamená Západ v politickom zmysle?

Vojna na Ukrajine zobudila demokratickú časť sveta do reality novej studenej vojny, podobne ako niekdajšia vojna v Kórei (1950 – 1953) definitívne zobudila svet do tej studenej vojny, ktorú dnes študujeme ako históriu. No pozor, ani tá stará studená vojna sa celkom neskončila.

Túto tému sme preberali už viackrát, no treba sa k nej vracať. Demokratické zriadenie nie je samozrejmosť. Kým toto píšem, ešte stále tu je. Ak ho chceme zachovať a chceme o potrebe toho presvedčiť aj iných, mali by sme mu rozumieť: jeho zmyslu, povahe, pôvodu a hodnote.

Nervózna a sklamaná atmosféra v krajine smerujúcej k ďalším predčasným voľbám kontrastuje s radosťou v roku 1989 a bezprostredne po ňom. Tento odliv demokratického nadšenia však nie je slovenské špecifikum. Má svoj medzinárodný kontext.

Vlastne by sme mali hovoriť o subkontinente, o výbežku Eurázie. To je však zemepisný termín. Vzaté politicky, inštitucionálne a kultúrne, Európa behom svojej dlhej histórie vytvorila zvláštny svet s vlastným sebavedomím.

Šermovanie termínmi „konzervativizmu“ a „liberalizmu“ sa u nás udomácnilo natoľko, až to prekrylo skutočnosť, že tieto mená sú v našom jazyku pomerne nedávnym importom. Nehovoriac o tom, že aj tam, kde tieto mená vznikli, zmenili mnohokrát svoj konkrétny obsah.

Sú naša demokracia a sloboda na tom naozaj tak zle, ako sa niekedy tvrdí? Alebo ide o poplašnú správu, ktorá sama môže naše ústavné systémy rozkolísať a priviesť do krízy? Vieme dostatočne rozpoznávať skutočné hrozby? A vieme, ako im čeliť?