Dnes na nás požmurkáva skoro z každého výstavného pultu v každej lepšej pekárni či pečivárni. Máva na nás zo šišiek, croissantov, dekadentne sa rozťahuje na rôznych tortách a číha ukrytý v rôznych bonbónoch či pečivách s náplňou. Pistáciový krém.

Mnohí si myslia, že francúzska kuchyňa, to sú samé zložité a viacvrstvové recepty, do ktorých sa neoplatí ani púšťať. Plno prísad, nekonečný rad korenín, v kuchyni neporiadok a pri stole už len beznádej a vyčerpanie. To ale nepoznajú far breton.

Už sa to nesie: krásny tenký plátok kuracieho mäsa, ktoré vyzerá pripravené na prírodno. Až kým sa do neho našinec nezahryzne. Na jazyku sa zrazu spojí delikátne krehké mäso s citrónovou vôňou a trpko pikantným chvostíkom kapár. Piccata.

Gaštanové pyré – kto by ho nepoznal a neochutnal? Samozrejme, nie každému pripadá lahodné a okúzľujúce, mnohí nad ním ohŕňajú nosom. Pripadá im fádne a málo rafinované. Je však základom jedného z najstarších dezertov vysokej cukrárčiny, legendárneho zákusku Mont Blanc.

V úhľadnej lakírovanej miske červenej farby pláva čosi zvláštne. Podobá sa to na neforemného vodného živočícha – plachú zablúdenú medúzu. Po ochutnaní zistíme, že je to tofu, len s orieškovou príchuťou. Najchutnejší starodávny zvitok, aký sa dá zjesť. Volajú ho juba.

Kto miluje fastfood a sleduje trendy, nemôže ho minúť. Nastupuje najliberálnejší trend rýchleho občerstvenia. Zabudnime na burgery, hranolčeky, hotdogy či párance. Prichádza lacné, univerzálne a zároveň dostatočne variabilné jedlo pre všetky stravovacie obmedzenia. Všade ho volajú kottu roti.

Človeku na stole pristane tanier. Pozerá naň a nevie spustiť oči nie z hlavného jedla, ale z prílohy. Vedľa mäsa sa totiž povaľujú malé svietiace lampióniky. Oranžové balóny v tvare obrovských mandlí. Dobre vidí? Sú to zemiaky? Pommes soufflée.

Ochladzuje sa. Nejeden z nás by to rád otočil a zaradil ešte jeden mesiac tepla, slnka, mora a piesku. No nedá sa. Na predlženie leta treba potom siahnuť po iných metódach. Napríklad oklamať telo chuťovou spomienkou. Piña colada.

Ďalší skvost francúzskeho cukrárstva – vyskočil by pri tom názve každý druhý Francúz a divo by sa bil pri tých slovách do hrude. Neapolčan by pritom rovno prevrhol stôl, pretože ho považuje za svoj rodný koláč. Obaja sa mýlia. Rum baba.

Kto bol v Gruzínsku, možno to videl na vlastné oči. Krásna lúka či záhrada za domom, no niečo vyrušuje. Človek si všimne akési tmavé hlinené veká. Akoby bola zem posiata záhadnými zaplombovanými vstupmi do podsvetia. A nie sme ďaleko od pravdy – kvevri.