Vo februári uzrela svetlo sveta kniha Z hĺbky srdca, ktorá vyvolala kontroverzie. Ako autori sú v pôvodnom vydaní uvádzaní kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre bohoslužbu a sviatosti, a emeritný pápež Benedikt XVI.

Odmala počúvam o cyrilometodskom dedičstve, ktorým je písmo, čo pre nás ako dar pripravili dvaja solúnski bratia. Iste, národ bez kníh a písmen je nahý, ako vraví Konštantín-Cyril v Proglase. No stačí to povedať takto?

Slovenskí biskupi už zrušili dišpenz týkajúci sa účasti na nedeľných svätých omšiach. Niekto tvrdí, že neskoro, niekomu sa zdá, že ešte mohli počkať. Niekto prorokuje, že veriacich ešte dlho bude v laviciach menej ako pred koronou, niekto dodáva, že už ich nikdy nebude toľko ako pred ňou.

Je to na prvý pohľad čudné vyjadrenie. Ako môže byť niekto veriaci a zároveň neveriaci? Všetko závisí od toho, aké významy dávame slovám, ktoré používame.

Aký dôvod má neveriaci človek akceptovať iniciatívu veriacich ľudí na voľnú nedeľu? Zdanlivo žiadny. Ale môže rešpektovať tradíciu, ktorá je rovnako sekulárna ako náboženská.

V rámci opatrení, ktoré mali zabrániť šíreniu epidémie nového koronavírusu, povolila Konferencia biskupov Slovenska, že veriaci môžu prijímať eucharistiu na ruku.

Jedna vec je najesť sa, iná ísť na večeru. A čosi iné je naplniť osamote svoje duchovné alebo intelektuálne potreby, a iné zas stretnúť sa pritom s druhými.

Koniec vojny, to musela byť vždy veľká vec. Spomínam si, ako mi pred rokmi jedna starenka rozprávala, že ako deti plakali od radosti, keď sa im do ich chudobného kostolíka po prvej svetovej vojne vrátil zvon.

V súčasnosti sa šíria svetom sociálnych sietí hlasy, že epidémia koronavírusu  je predzvesťou zotročenia ľudstva, že po vynájdení vakcíny sa každý človek bude musieť dať zaočkovať, inak nebude môcť nikto nikde cestovať a vraj to je znak konca, novej totality, globálnej diktatúry. Máme tomu ako kresťania veriť?

Rovnako, ako je zrejmé, že koronavírus zmení náš postoj k nutnosti pracovať „ v ofise“, teda v kancelárii, lebo zistíme, že dosť práce sa dá vykonať aj z domu, tak môže pobyt doma posunúť aj naše vnímanie nutnosti chodiť na bohoslužby.