Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vytrhnutí z domova

.časopis .téma

Domov je pre nich „tam“. Aj keď žijú väčšinu svojho života v obciach Nagynyárád a Szajk na juhu Maďarska, za svoj domov títo traja Maďari stále považujú dediny, odkiaľ ich

Domov je pre nich „tam“. Aj keď žijú väčšinu svojho života v obciach Nagynyárád a Szajk na juhu Maďarska, za svoj domov títo traja Maďari stále považujú dediny, odkiaľ ich  vysídlili v roku 1947 československé orgány v dobytčích vagónoch. Keď povedia „tam“, myslia Slovensko...


Obdobie rátko po skončení druhej svetovej vojny malo v Československu zvláštnu atmosféru. Väčšina ľudí si po porážke Hitlera určite uľahčene vydýchla, ale, ako to už po vojne býva, nechýbali ani takí, ktorí sa okamžite začali obzerať po pôvodcoch svojho, často oprávneného utrpenia. Patrí už  k historickej klasike, že objektom spravodlivého hnevu víťazov sa na základe princípu kolektívnej viny nestávajú len skutoční vinníci, ale aj tisícky ľudí, ktorí rozhodne nepatrili k aktívnym hýbateľom historických udalostí. Nezaujímali sa o politiku či svetové udalosti, často o nich vlastne ani nič netušili. Chceli len pracovať a slušne žiť. Mali však smolu – nesprávnu, neslovanskú národnosť. V českých krajoch na ňu doplatili tisícky slušných Nemcov a na Slovensku to boli najmä Maďari.

.z obete vinník
Keď do Trstíc pri Dunajskej Strede v roku 1938 po Viedenskej arbitráži a odtrhnutí južných území napochodovalo maďarské vojsko, ktoré viedol dôstojník na bielom koni, 10–ročná žiačka Margit Katonová zarecitovala maďarskú básničku. Nič iné si z tej doby nepamätá. Ak, tak iba to, že raz boli pripojení k jednej, potom zase k druhej republike.
Po vojne v roku 1945 zomrel jej otec aj strýko. „Vydala som sa ako sedemnásťročná za najlepšieho priateľa môjho brata, aby som odbremenila matku, ktorá vychovávala štyri deti.  Dodnes celkom nechápem, čo iné ma k tomu viedlo. Akoby to bol život niekoho iného,“ začína spomínať, prvýkrát v živote za prítomnosti novinára, na záhrade svojho domu v juhomaďarskom Nagynyáráde pri chorvátskych hraniciach. Hlas má pevný, pamäť jasnú. Je však zrejmé, že do očí sa tejto drobnej žene tisnú slzy.
Československí úradníci a vojaci sa k nim správali korektne. Príznaky toho, čo sa s Maďarmi chystá, si spočiatku nevšimla. Tie prišli až v roku 1947, keď dostali aj oni Bielu kartu, teda rozhodnutie o tom, že daná osoba (rodina) je určená na vysídlenie. Stále však tomu nemohla uveriť. „Mysleli sme si, že niekomu „tam hore“ preskočilo. Nedalo sa uveriť, že toľkých ľudí naložia do vagónov a vysídlia. Neverila tomu ani jediná slovenská rodina v Trsticiach, s ktorou sme udržiavali priateľský kontakt,“ pokračuje Katonová.
Dňom „D“ bol pre nich 8. október 1947. Na železnici v Galante pristavili dobytčie vagóny s komínom cez malý vetrací otvor. To preto, aby si v nich počas cesty, o ktorej nevedeli, aká bude dlhá a ani kam smeruje, mohli variť na svojich pieckach. Maďari určení na vysídlenie si „spakovali“ všetok hnuteľný majetok. Dom a polia museli opustiť. Margit s osemmesačnou dcérkou v náručí opúšťala aj nádherný kostol, v ktorom sa odohrali všetky dôležité cirkevné udalosti jej života, teda krst, prvé sväté prijímanie aj sobáš. Dodnes ju spomienka naň rozcitlivie.
„Vzala som si aj detskú kolísku, ktorú chlapi priviazali lanami, aby sa počas cesty vo vagóne nehýbala. Naša vlaková súprava bola veľmi dlhá, mala 30 až 35 rodín z Trstíc. Čo rodina, to jeden vagón. Po štyroch dňoch nás na tri dni odstavili pri Pécsi. Maďarské úrady nevedeli, čo s nami. Rodiny z Trstíc rozdelili na štyri miesta. Nevypočuli naše prosby, aby nás dali spolu. Potom nás poslali do Mohácsa, odkiaľ nás rozvážali autami. Jediné privilégium, ktoré som mala ako matka s dieťatkom, bolo to, že ma sem priviezli prvým nákladiakom,“ opisuje Katonová svoj strastiplný údel.
A tak sa – hrou osudu, mocností a Beneša – ocitla mladá žena, ktorá nikomu neublížila, v neznámej dedine Nagynyárád. Krutým stredoeurópskym paradoxom je fakt, že pritom išlo o dedinu z veľkej časti nemeckú, kde žili Švábi. Aj tí bol určení na odsun, do Nemecka. V tom istom čase. Reťazový efekt kolektívnej viny spôsobil, že obeť sa stávala vinníkom. Katonovcom pridelili dom, kde ešte bývali Švábi. Išlo tiež o mladú rodinu s malým dieťaťom a starou matkou. Tá ich prosila, aby ju nechali v prednej izbe, lebo inak to neprežije. Nemci plakali v pivnici, kde triedili pred odchodom zemiaky, Katonovci hore v izbách.
V tej hroznej dobe nešlo neubližovať. Presídlenci žili vedno s Nemcami určenými na presídlenie, ale aj s tými, ktorí sa tomu vyhli. Pochopiteľne, Nemci ich spočiatku úprimne nenávideli. Trvalo to dlhé roky. Margitina mladšia a veľmi pekná 15-ročná sestra chodila na miestne zábavy. Predstava, že by ju Šváb vyzval do tanca, bola ešte vtedy nemysliteľná. „Nehnevaj sa na mňa, veľmi ťa milujem, bariéry medzi nami sú však veľké,“ písal jej vtedy v liste anonymný ctiteľ. Zásadný obrat v nagynyárádskych príbehoch nemeckých Rómeov a „félvidéckych“ Júlií nastal až vtedy, keď si súrodenci Kincesovci – synovia tunajšieho nemeckého učiteľa – vzali za ženy dievčatá od Bratislavy. Dovtedy bojazlivé okolie ich začalo nasledovať.
Margita Katonová má dnes tri deti, štyroch vnukov a rovnaký počet pravnukov. Domov by sa už nevrátila. S rodákmi z Trstíc udržiava kontakty, najmä vďaka svadbám a pohrebom. Vinu za to, že ju násilne presadili, akoby bola stromom či kríkom, dáva mocnostiam, nie Slovákom. Trápi ju však, že jej nikdy nikto nepovedal, akú vinu má ona. Je ňou azda to, že je Maďarka? A nikto jej ani nepovedal: „Prepáčte.“ Manželovi, ktorý zomrel v roku 1962, dala vyryť na náhrobný kameň takýto nápis: ďaleko od domova odpočívaj v pokoji. Z Trstíc do Nagynyárádu je to pritom asi 400 kilometrov.

.veľké dejiny
V okolí exilového československého prezidenta Edvarda Beneša sa už od roku 1943 presadzoval názor o kolektívnej zodpovednosti Nemcov a Maďarov za rozbitie republiky. Na tieto dve národnosti sa podľa londýnskych plánovačov povojnového vývoja malo pozerať ako na zradcov a kolaborantov. Malo to svoje historické príčiny. Spomienky na Mníchovský diktát či Viedenskú arbitráž a udalosti, ktoré po nich nasledovali, boli príliš čerstvé. Neodškriepiteľným faktom bola aj zjavná kolaborácia časti prvorepublikových nemeckých politikov okolo Konrada Henleina s nemeckým fašistickým režimom. Toto však už celkom neplatilo o maďarských predvojnových politikoch na Slovensku, ktorých zastupoval najmä János Esterházy. Hoci aj v tomto prostredí panovala nechuť k Masarykovej republike. Živé boli aj úvahy o odtrhnutí južných území a o vzniku veľkého Maďarska.  Pod dojmom týchto skúseností sa Beneš, ale aj ďalší českí a slovenskí politici rozhodli, že po vojne bude treba vybudovať z Československa silný národný štát Čechov a Slovákov, v ktorom pre neslovanské národnostné menšiny nebude miesto.

Dosiahnuť tento cieľ mali aj viaceré spomedzi takzvaných Benešových dekrétov, ktoré sa na Slovensku uplatňovali prostredníctvom uznesenia Slovenskej národnej rady. Maďarom sa na základe nich najskôr odňalo československé štátne občianstvo a legalizovala sa možnosť skonfiškovať im majetok. Zakrátko sa objavili ďalšie plány, ktoré už okrem zbavenia občianskych práv a majetku smerovali k úplnej likvidácii tejto menšiny.
Československí politici mali po vojne predstavu, že Maďarov zo Slovenska jednoducho vyvezú do Maďarska, ako to bolo v prípade sudetských Nemcov v Čechách. Tento zámer sa im však, predovšetkým pre odpor USA a Veľkej Británie na Postupimskej mierovej konferencii, nevydaril. Museli sa teda hľadať iné riešenia. Jedným z nich bola dohoda s Budapešťou o výmene obyvateľstva. Na túto alternatívu nakoniec maďarská vláda, najmä pod tlakom Sovietskeho zväzu, aj pristúpila. Jej uskutočnenie sa však snažila odďaľovať. Československí politici sa preto rozhodli na Budapešť pritlačiť a začali deportovať desaťtisíce Maďarov do vysídleného česko-nemeckého pohraničia.

.pod rúškom výmeny
Pod týmto nátlakom nakoniec maďarskí politici ustúpili a na jar 1947 sa začala výmena obyvateľstva: no kým Slováci v Maďarsku sa vysídľovali dobrovoľne, Maďari na Slovensku z donútenia. Ak dostali takzvanú Bielu kartu (vysídľovací príkaz), nemohli ho odmietnuť s argumentom, že sa im v Československu žije dobre, ale museli si zbaliť veci a odísť. Československé úrady mali na výber vysídlencov jasný kľúč: Ich cieľom bolo zbaviť sa v prvom rade čo najväčšieho množstva maďarskej inteligencie a bohatších roľníkov.
Tieto skupiny sa vnímali ako nepriatelia prebiehajúcej reslovakizácie, ale aj krajších zajtrajškov – komunisti už totiž plánovali prechod k ľudovodemokratickému zriadeniu. Pre slovenských Maďarov bolo problémom aj to, že pri výmene obyvateľstva sa nedodržiavala dohodnutá majetková parita. Slováci, ktorí odchádzali z Maďarska, boli najmä chudobnejší roľníci a bezzemkovia. Ich majetky preto nestačili ako adekvátna náhrada pre bohatších Maďarov zo Slovenska. V dôsledku toho mnohí slovenskí Maďari nielenže prišli o domov, ale ešte aj výrazne schudobneli. Za takýchto podmienok bolo zo Slovenska do Maďarska vysídlených viac ako 76-tisíc Maďarov.

.múzeum čudného storočia
 Nagynyárád je dnes mierne ospalá dedinka, kde Nemci tvoria už iba dve tretiny zo 750 obyvateľov. Charakterizujú ju krásne aleje stromov, fortieľne domy a vinohradnícke pivničky. Krčmu tu však nenájdete, každý zrejme pije „u seba“. Starostka Éva Szabó nám v nedeľu otvára obecné múzeum, ktoré zriadili v budove bývalej školy. Sú v ňom tri izby. V prvej nájdete predmety a dokumenty vysťahovaných Maďarov zo Slovenska, v druhej je expozícia materskej školy a tretie slúži ako takzvaná Švábska izba.
„K napätiam v obci neviedlo presídlenie Maďarov zo Slovenska, keďže sa ukázali ako pracovití ľudia a po čase ich tu prijali. Zdrojom problémov boli takzvaní usídlenci, teda nemajetní Maďari, ktorých sem po vojne presídľovali z iných regiónov Maďarska. Práve s nimi boli veľmi zlé skúsenosti. Boli to väčšinou arogantní ľudia, proletári preferovaní komunistickou stranou. Zaujímalo ich najmä to, kde dostanú statky po Nemcoch. Prevzali tu moc, a potom rozhodovali, kto z tunajších Švábov bude presídlený,“ vysvetľuje starostka Szabó. Ako to spieval Jarek Nohavica o tom „divném století“?

.nevybalený život
 Jenő Gútai je ročník 1927. Bodrý dôchodca nosí fičúrske fúziky, oporou jeho pamäti je však manželka. Bývajú vo veľkom gazdovskom dome po vysídlených Nemcoch, ktorý teraz na jeseň rozjasňujú žlté tekvičky, červené papriky a iné pestrofarebné plody zeme položené na stoloch či zavesené na okne. Na dvore čosi majstruje jeho vnuk, pričom počúva nahlas pustený „hungaro–pop“. Idylickú atmosféru naruší pohľad do stodoly, na veľké drevené debny, v ktorých si vysťahovalci doviezli svoje veci zo Slovenska. Akoby to bolo včera.
„Ešte dlho po roku 1947 sme v tých debnách mali uložené veci, najmä nádoby a riady, ktoré sme vyberali iba vtedy, keď sme ich potrebovali. Vzápätí sme ich však umyli a vrátili späť – pre prípad, že by bolo opäť nutné ísť preč. Ani naši potomkovia tie debny nelikvidujú, je to symbol,“ objasňuje Gútai svoju celoživotnú stigmu človeka bez pocitu domova.
Jeho otec bol mäsiarom v Kráľovskom Brode, odkiaľ po vojne vysídlili 38 maďarských rodín. Spomína, že za Masaryka bolo dobre, chváli aj vzťahy so Slovákmi. Za vojny ho ako 17–ročného vzali do Nemecka, kde musel pol roka v rámci brannej výchovy mládeže pomáhať v Jene budovať protivzdušnú obranu. Po návrate na Žitný ostrov sa zapojil do prác na poliach, obrábal pôdu koňmi a nahradil tak otca a strýka, ktorých zobrali do zajatia do ZSSR. Slováci v dedine priamo nežili, boli iba v neďalekej osade Slovenské pole (Úrföldje). Zdôrazňuje, že etnické napätie necítil ani po vojne, keď sa opäť menili hranice. „Na okolí sa objavili nejakí slovenskí partizáni. Vypýtali si nejaké jedlo a pálenku. Tak ako prišli, aj odišli. Iba vtedy sme si uvedomili, že sme opäť v Československu,“ spomína Gútai.
Aj oni si blížiaci sa odsun uvedomili iba vo chvíli, keď im doručili Biele karty. Dostala ich celá jeho rodina. Slovenskí vojaci sa k nim správali korektne. „Počkali, kým naložíme všetky veci, zavreli dom a išlo sa,“ dodáva Gútai. Desať dní potom putovali – vozmi, vlakom, až napokon nákladiakom. S domácimi zvieratami a krmivom pripomínali Noemovu archu. Ich dom v Kráľovom Brode pridelili Slovákovi repatriovanému z Maďarska. V roku 1956, keď dostali pas, za ním prvýkrát prišli a predstavili sa. Dodnes spolu vychádzajú dobre.
V Nagynyáráde Gútaiovi nehovoria Jenő. Prischla mu prezývka Čech, ktorej sa nezbavil dodnes. „Prišli sme sem v čase prác na poliach. Keď miestni videli, že sme životaschopní a vieme robiť, postupne nás začali rešpektovať. Aj my sme dostali nejakú pôdu, avšak menšiu výmeru, ako sme mali doma. Inak, po roku 1989 sme sa obrátili na Reštitučný úrad v Budapešti, aj na Brusel, aby nám kompenzovali ujmu. Nepochodili sme však,“ dodáva Gútai, ktorý neverí, že je náprava krívd možná, a to ani politickou deklaráciou. Čo však nedokázali politici, to zvládajú obyčajní ľudia. Jeho manželka po roku 1989 starostovi Kráľovského Brodu napísala list, na ktorého základe sa nadviazali dobré vzťahy. Príbuzní a susedia sa vzájomne každoročne navštevujú.

.iba hračka v rukách iných
 Dnes 77-ročný Béla Farkas pochádza z Nového Tekova pri Leviciach. Čaká nás s objemnou taškou plnou rôznych spisov a dokumentov. Je evidentné, že história je pre tohto poľnohospodárskeho inžiniera hoby, ktoré mu dáva možnosť vidieť veci v menej osobnej rovine. Starostu v obci Szajk, kam ich v roku 1947 presídlili, robil už jeho otec. Dnes túto funkciu zastáva aj jeho syn.
O tom, kto z Maďarov bude zo Slovenska vysídlený, rozhodovali národné výbory a predsedovia obcí podľa bodu 8, 33 a 88 Benešových dekrétov. Kritériom selekcie bol podľa Farkasa majetok v podobe nehnuteľností a finančných aktív, ku ktorému sa tak Československo dostalo. Teda kto bol bohatší, mal väčšiu „nádej“, že ho vysídlia.
„Slováci repatriovaní na Slovensko zanechali v Maďarsku  približne šesťtisíc hektárov pôdy, pričom na druhej strane Maďari na Slovensku nechali vyše 50 tisíc hektárov. Podľa kurzu z roku 1938 rozdiel medzi majetkom zanechaným na maďarskej a slovenskej strane činil 72 miliónov dolárov, čo bola pri porovnaní s celkovými vojnovými reparáciami Maďarska 300 miliónov obrovské suma,“ spomína Farkas majetkové disproporcie. A to sa ešte Maďarsko zaviazalo odškodniť presídlencov zo Slovenska za ich úspory a vklady v bankách, ktoré museli nechať na Slovensku.
Na vysídlenie aj v Novom Tekove dohliadala zmiešaná komisia. Jeden slovenský a jeden maďarský úradník spísali hnuteľný majetok (všetok si potom mohli na rozdiel od sudetských Nemcov vziať so sebou) a vyhotovili aj katastrálnu zápisnicu nehnuteľností. Na priamu otázku, komu kladie za vinu svoj osud, neodpovedá Farkas ani na tretíkrát. Spomína geopolitické súvislosti po 1. svetovej vojne, úsilie Francúzska zabrániť expanzii Nemecka na Balkán. „Predovšetkým sme tu boli všetci, Maďari aj Slováci, iba hračkou v rukách kapitálu a mocností,“ dodáva napokon s tým, že správnou formou uzavretia traumatickej minulosti by bola podľa neho deklarácia obidvoch parlamentov. Dožije sa jej?

.radšej sa učme dejiny
„Viaceré opatrenia, uskutočňované na základe Benešových dekrétov, boli jednoznačne nespravodlivé. Obyvateľstvo bolo postihované paušálne, nie podľa princípu individuálnej viny,“ tvrdí historik Štefan Šutaj, ktorý je zároveň predsedom Slovensko-maďarskej komisie historikov. Hovorí, že slovenskí a maďarskí historici dnes o udalostiach po roku 1945 otvorene diskutujú. V ich prístupe sa vraj aj dnes objavujú  terminologické rozdiely, ktoré vyplývajú z odlišnej národnosti. Slováci sa snažia zdôrazniť, že toto obdobie malo istú predohru v niektorých snahách rozbiť Československú republiku, v Mníchovskej konferencii a vo Viedenskej arbitráži. „Pre niektorých maďarských historikov akoby sa dejiny začínali po roku 1945. Ten úvod je teda trochu iný, ale pokiaľ ide o opis týchto udalostí, nie sú  medzi nami závažné rozdiely,“ hovorí Šutaj. Opisuje aj projekt, v rámci ktorého dvojice historikov (každý z inej krajiny) spracúvajú vytypovanú tému zo spoločných dejín. Každý z dvojice musí napísať desaťstranovú štúdiu, a potom musia spoločne vypracovať päťstranové resumé. Obdobie rokov 1938 bude spracúvať práve Šutaj spoločne s maďarským historikom Lászlóm Szárkom. Podľa Šutaja sa určite dokážu dohodnúť.
Návrh SMK na slovensko-maďarské ospravedlnenie však považuje predseda spoločnej komisie historikov za problematický. Vadí mu, že sú v ňom konkrétne vymenované historické akty, za ktoré sa majú národy navzájom ospravedlniť. Myslí si, že ak to bude pomenované takto konkrétne, vždy sa nájde niekto, kto bude tvrdiť, že druhá strana nám urobila ešte niečo navyše. „Teraz to podľa toho, čo predvádzajú slovenskí, ale aj maďarskí politici vyzerá tak, že sú ešte väčšie vášne a namiesto zmierenia, po ktorom volajú, sa objavujú ďalšie a ďalšie neuvážené výroky.“ Úlohu politikov vidí dnes najmä v tom, že vytvoria podmienky na skvalitnenie vyučovania dejepisu tak, aby absolventi škôl poznali aj kontext historických udalostí a nedali sa zviesť k reprodukovaniu mýtov. Lepšia znalosť dejín môže podľa neho pri hľadaní porozumenia medzi Slovákmi a Maďarmi zohrať oveľa dôležitejšiu úlohu ako politické deklarácie. „Učím na vysokej škole a vidím, koľko študentov tu prichádza s otrasnými znalosťami z dejín. Nie sú vybudované základy historického vedomia. Treba sa sústrediť na tieto veci a neroznecovať vášne výrokmi, kto komu dal viac po papuli,“ zhrňuje Šutaj svoju skúsenosť z posledného obdobia.

.andrej Bán, .jozef Majchrák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite