Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rím

.štefan Hríb .časopis .editorial

Keď som sa v stredu na Piazza Navona opýtal inak veľmi milého čašníka, či je AS, alebo Lazio, usmial sa, zahajloval a nadšene povedal: „Navždy Lazio! Zajtra musíte AS ponížiť!“

Hotelík v centre som si vybral cez internet. Izby vyzerali pekné, cena rozumná, wi-fi zdarma. Ale keď taxík zastavil pred úzkym ošarpaným vchodom a vodič povedal: Sme tu!, s úsmevom som sa ho opýtal, či sme sa nepomýlili. „Toto je Rím,“ odvetil pobavene, a mne neostalo nič iné, než zazvoniť. Otvorila milá, čiperná pani, ktorá ma voviedla na druhé poschodie. Keď otvorila, onemel som. Päťmetrové stropy, vykladané nádherným drevom, mramorová podlaha, historický nábytok. „Tu bývala naša rodina po celé stáročia. Ten na obraze je praprapraotec, vtedy biskup a pápežov radca. Tu sú kľúče, pekný pobyt.“ Wi-fi síce nikde nebolo, ale obraz praprapraotca mi zabránil protestovať.
Dva dni pred zápasom som sa rozhodol stráviť bezcieľným ponevieraním sa po centre. Ale nemať cieľ v Ríme nič neznamená. Aj tak nevyhnutne prejdete okolo Panteónu, Anjelského hradu, Piazza de Popolo, fontány Di Trevi, stoviek kostolov a tisícok historických ruín. A skôr či neskôr ste unášaný smerom k Námestiu svätého Petra a potom dnu, do stredu civilizácie, k Petrovmu hrobu, nad ktorým sa týči a rozprestiera silný dôkaz ľudskej tvorivosti, umu a ducha. Chvíľu uvažujem, či sa pod tou dych vyrážajúcou nádherou Peter a jeho Učiteľ akosi nestrácajú. Výsledok: Nestratili sa.
Na druhý deň využívam výborný nápad všetkých veľkomiest, autobus s otvorenou strechou, na ktorý môžete za pár eur celých 24 hodín nastupovať a vystupovať, pričom krúži po všetkých dôležitých bodoch metropoly. V slúchadlách hrá Vivaldi, vystupovať sa mi nechce, dvojhodinová jazda okolo centra s anglickým sprievodným slovom je exkurziou rímskej slávy, pýchy, pádu a znovozrodenia.
V deň zápasu sa presúvam do hotela, kde žije výprava Slovana. Zažívam krásnu tvár Ríma: v taxíku si pri diskusii o futbale zabúdam iPhone, taxikár sa po dvoch hodinách ozýva na recepcii a dve hodiny po zápase, o jednej v noci, mi mobil srdečne odovzdáva na 35 kilometrov vzdialenom letisku Fiumicino. Bol to fanúšik AS.
Vlado Weiss je pred zápasom pokojný. Hovorí mi, že možná je vysoká prehra, ale aj postup. Tomu druhému celkom neverím, ale on trvá na svojom. Jeho dlhodobá misia v Slovane, na ktorej konci má byť fungujúci európsky klub, je len na začiatku, ešte nestihol ani doplniť káder a už chce postupovať cez superklub. Chvíľu hovoríme o Vladkovi, chvíľu o blížiacom sa Dubline. Prichádza Boris Kitka a realizačný tím. Nálada mi tu začína byť povedomá z reprezentácie, sú to tí istí ľudia, celkom neslovensky presadzujú profesionalitu a dlhodobú prácu.
Štadión je krásny, 50-tisíc ľudí robí zaujímavú atmosféru, dve tisícky slovanistov sa však vôbec nestrácajú. Keď Slovan vyrovnáva, nečakane sa objímame s neznámymi ľuďmi. Po konečnom hvizde sa navzájom pýtame, či je to všetko pravda. Zisťujeme, že je.
Kto to je, tento Weiss? Počúvam, že je to šťastie. Ale po Petržalke v Lige majstrov, po reprezentácii na MS, a teraz, po Slovane v skupinovej fáze UEFA, je to nezmysel. „Ten Vlado je čarodejník?“, pýtam sa fyzioterapeuta Slovana aj reprezentácie Jurzu už na letisku. „Nie, žiadne čary. Toto je len jeho poctivá práca.“ A hráči dodávajú, že z nich dostane aj to, čomu sami neveria, že majú.
Môže to opakovane uniesť jediný človek? Môže náš futbal stáť na jedinom trénerovi? A nebude to potom prílišné pokušenie, byť nenahraditeľný?
Ešte v Ríme po zápase mi napadlo: celá obrovská Bazilika svätého Petra stojí na hrobe jedného rybára a svedectve jeho jedenástich kolegov. Tak prečo by náš maličký, skazený a ufúľaný futbal nestál aspoň na začiatku na kvalite jediného trénera? Jeden odvážny je predsa viac než milión skrčených.
Vlado, ďakujeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite