Albert Marenčin, vydavateľ
V našich zemepisných šírkach sa vyskytne človek formátu Jula Satinského možno raz za tisíc rokov. Veľkorysý renesančný duch s obrovskou energiou. Naša spolupráca na jeho dvoch knihách Chlapci z Dunajskej ulice a Polstoročie s Bratislavou trvala krátko, ale boli to nezabudnuteľné chvíle uňho doma na Dunajskej ulici, v debatách o monarchii, politike, o úlohe supermarketov v našom živote. Miloval jedlo, čučoriedky, víno a keš (cash) – skrátka všetko, čo aj ja, len sa o tom hanbím hovoriť. Stelesňoval heslo „Buďme realisti, žiadajme nemožné!“. Hádam len v jednom prípade mu to, žiaľ pre nás všetkých, nevyšlo. Viera Satinská, manželka
Rada by som prispela k vašej mozaike spomienok nejakým vhodným čriepkom, ale akým?
Julo mi chýba už deviaty rok, a teraz o to viac, že všetky jeho deti už vyleteli z rodičovského hniezda a skúšajú si vlastné krídla. Tak som ostala na Dunajskej už naozaj sama iba s kocúrom Filipkom.
Keď ste sa mi ozvali, začala som sa prehrabovať v listoch, čo mi Julo písaval od mladosti (opäť raz a nedôsledne) a našla som Julov list možno s najkrajším vyznaním manžela:
„Si skvelá, úžasná a neopakovateľná manželka! Kam sa na Teba hrabú všetky sliepky! Veď Tebe chýba už iba milimeter k tomu, aby si sa dostala z ríše hydiny!"
A už mi opäť nie je až tak smutno a rozmýšľam, či by som takéto vyznanie (aj iné skvosty) mohla ponúknuť verejnosti (napríklad vo forme zobraných listov manželke).
Myslíte, že by sa kolegyne mohli uraziť? Otvorený list Julovi Satinskému
Milý Julo,
ako Ťa poznám, už dávno máš na nočnom stolčeku nebeské vydanie
knižky Valéra Mikulu Démoni súhlasu i nesúhlasu. Skvelé čítanie, však!
Aj ja ho mám pri hlave. Iste Ťa nadchol Mikulov termín DÉMON PÁTOSU.
Mimochodom, málokto tak vtipne a vynaliezavo ukázal tomuto démonovi
dlhý nos, ako Ty s Milanom.
Milý Julo,
prepáč, že Ti to píšem namiesto gratulačného pozdravu, ale...veď si
rozumieme.
Tak sa maj.
Veľmi mi (nám) chýbaš. Tvoj
Tomáš Janovic Ako
uznávaný hudobný kritik som raz napísal, že najlepším albumom v našich dejinách je Bolo nás jedenásť. Dejiny bežia ďalej, zatiaľ musím so sebou súhlasiť. Ako vášnivého boybandológa ma teší, že zásadný podiel na úspechu diela mal najlepší boyband v histórii sveta v zložení Lasica – Satinský – Filip. Ako ešte uznávanejší hlasový znalec musím vypichnúť prejav Júliusa Satinského. Hlas bol mimoriadnou zbraňou tohto velikána. Jeho farba, ale aj artkulácia a melódia reči, slúžili na to, že ste mu verili všetko, aj preto si podľa mňa tak rád vymýšľal a skúmal účinky na nás, bezbranných jedincoch, ktorých dokázal svojím prejavom doslova opantať. Jeho výmysly hltali rovnako deti (vlastná skúsenosť) ako dospelí (tiež vlastná skúsenosť). Často si v „prekérnej“ situácii pomáham jeho hláškou „život nie je promenáda“ z piesne Smola či „Juj, nebite ma pán kapelník,“ zo Ságy rodu Forsythovcov. Stačí si pustiť ktorúkoľvek jeho pesničku a som si istý, že mu uveríte. Doteraz na základe piesne Keď som išiel do lesa na drevo zisťujem, či mal obe ruky pravé. Som si istý, že nosil trenírky, lebo pieseň Smola o teplákoch v mláke sa končí dokonale presvedčivým „ach, v trenírkach“. A čím som starší a svet je zložitejší, tým mám radšej pieseň Ach, to by boli vojny malebné, kde jeho hlas dominuje. Ach, ako márne sa snažia dohnať jeho talent na funky rôzni vážnesatváriaci funkáči – pustite si pesničku Bicykel a spoznáte vrchol tohto žánru v našich končinách. Jeho hudobné nadanie počuť aj vo všetkých jeho hovorených počinoch. Július Satinský je prosto niečo ako umelecký Matej Bel – skutočný polyhistor umenia, čoho sa chytil, v tom vynikal. Aj keď tu už, žiaľ, s nami nie je, svet je vďaka nemu veselší pre jeho hlas a famózny spevácky prejav. Okrem nezmyselných titulov, ktoré som udelil sám sebe ako prejav mojej vrodenej skromnosti, som v ničom v tomto článku neklamal. Vivat Satinský!
.michal Kaščák Nezabudnuteľný
Keď som sa prvého septembra dávneho roku 1947 v drevených laviciach školy na Nedbalovej ulici zoznámil s Julom Satinským, nemyslel som si, že je to stretnutie osudové, vtedy som také slovo ešte ani nepoznal. Ale že mám do činenia s výnimočnou osobnosťou, na to som pri spoločných cestách zo školy prišiel veľmi rýchlo. Jeho hravá, nespútaná fantázia a rozprávačské umenie zamotali hlavu všetkým poslucháčom a medzi spolužiakmi mu získali nielen povesť neprekonateľného výmyselníka, ale aj všeobecnú obľubu. Jednoducho, bola s ním psina, alebo ako sa vravievalo na Dunajskej ulici, sranda.
Po skončení základnej školy sa naše cesty rozišli, ale príslovie „zíde z očí, zíde z mysle“ v tomto prípade neplatilo, lebo Julo sa z môjho detstva nedal odmyslieť. Napokon, oné „zídenie z očí“ ani netrvalo veľmi dlho, čoskoro sa už vo dvojici s Milanom Lasicom vynoril na „mládežníckych predpoludniach“, a čo ich ďalšia spolupráca napriek všetkým prekážkam znamenala pre slovenskú kultúru a duchovné dospievanie národa, je všeobecne známe, aj keď možno nie všeobecne uznávané.
Osudovosť môjho stretnutia s Julom Satinským sa okrem iného prejavovala aj tým, že som sa v dospelosti o ňom pri rozličných príležitostiach verejne vyjadroval. Obávam sa, že už na nič nové neprídem, a opakovať povedané by nebolo nijakým prínosom ani pre čitateľov, ani pre mňa, a už vôbec nie pre Jula Satinského. Preto len celkom súkromne dodám, že Julo bol prírodný úkaz. Šírka jeho záujmov, schopnosť prijímať a tvorivo spracovať najrozmanitejšie podnety, i jeho ľudské rozpätie od telesnej plebejskosti až po duševnú aristokratickosť boli priam stelesnením renesančného ideálu a robili z divadelného, filmového a televízneho herca, dramatika, prozaika a charizmatického spoločníka neopakovateľný originál.
Ako to už u spolužiakov býva, aj okrúhle jubileá sme oslavovali síce nie spolu, ale viac-menej v rovnakom čase. Nedávno mi odbila sedemdesiatka, a hoci v takom veku už niet veľmi čo oslavovať, vychutnal by som si ju lepšie so škodoradostným vedomím, že o pár dní nato sa sedemdesiatnikom stane aj Július Satinský. Nedočkal sa toho, ale že sa nevytratil z pamäti, o tom svedčia aj spomienky na stránkach tohto časopisu. Pre nás, čo sme ho poznali osobne, zostane nezabudnuteľný aj ako človek, a pre tých ostatných bude nezabudnuteľný ako umelec, pokým sa slovenská kultúra bezo zvyšku nerozplynie v globálnom jarmoku.
.pavel Vilikovský Julo,
neviem, či viete, ale odvtedy, čo ste odišli, sa tu trápime stále s tým istým. Vôbec sme sa nepohli. Šľak nás ide trafiť, a právom.
A vy? Je tam zábava? Alebo je to zase na vás? Lebo tu to bolo na vás – až tak, že bez vášho dua s Milanom to akosi nejde. Asi by som to nemal hovoriť, ale vám to poviem – ostatní sa snažia, ale márne. Ste privysokým kritériom humoru.
Povedal som vám vôbec niekedy, že ste boli pre mňa zjavením? Stalo sa mi to niekedy koncom sedemdesiatych rokov. Komunisti vás zase raz pustili na obrazovku, a odvtedy ste vy dvaja u nás na sídlisku boli cenení rovnako ako hokejisti, keď vyhrali nad Rusmi. A u nás na sídlisku bola toto vôbec najvyššia pocta.
Vždy, keď sa váš program skončil, zišli sme sa dolu na dvore a opakovali sme vaše dialógy. Ešte dlho sme ich vedeli naspamäť. Ani neviem, či mi z tej doby zostalo v pamäti niečo podobne silné.
Keď komunisti padli a po chvíli slobody prišiel nevkusný hlavný prúd, bolo tu znova úzko. Prázdni ľudia sa k tomu prúdu húfne pridávali, ale ja som už z toho sídliska vedel, že vy budete stáť inde. Dokonca sme stáli spolu, keď ste roky, týždeň čo týždeň, písali do nášho časopisu. A chodievali sme aj na spoločné výjazdy po Slovensku. Väčšinou len povedať, že sa tuposti netreba dať. Keď som vás na jednu takú diskusiu v rámci SKOI viezol v mojom starom favorite, cestou ste ustavične šňupali tabak. Pamätám si, ako mi napadlo, že chalani z dvora by mi tú hrebendovskú cestu celkom závideli.
Potom sme sa trochu rozišli. Bol som nedočkavejší, nechcel som zlepšenie, ale rovno zmenu. Mrzelo ma, že sa to medzi nami stalo. Raz to spolu preberieme, dobre?
Keď ste odišli, boli sme práve s Milanom Markovičom v nejakej televíznej diskusii. Keď nám to povedali, stíchli sme. Išiel som domov, a naše spoločné mesto sa mi už zdalo iné.
Na rozlúčku na stránkach týždenníka sme vtedy mali pár hodín. Požiadali sme okamžite o texty skutočné hviezdy českej a slovenskej kultúry. Všetci napísali obratom. Všetci. Požiadal som aj Fera Mikloška, ten jediný však nenapísal. Povedal mi, že sa snažil, ale neprišiel na nič, čo ostatní nepovedia lepšie. A potom na vašu adresu akoby nič dodal: „Robil život iných znesiteľnejším. Takí nebudú súdení.“
Asi to celkom nesedí s katechizmom, ale nič presnejšie som o vás odvtedy nepočul.
.štefan Hríb, Upravené vyšlo aj v knihe Bledomodrý svet J. Satinského. Nikdy neodišiel
Keby bol Julo na svoju sedemdesiatku medzi nami, možno by sa zmenil na rozprávkového starčeka, ktorý zázračným zvončekom plní všetky želania. Ako kedysi na besede vo väznici privolal sneženie. Potmehúdsky by sa usmieval pod biele fúzy nad prekvapením a radosťou ľudí, ktorých mal rád. Aj keď im videl až do žalúdka.
No pre mňa Julo navždy ostáva mladistvým búrlivákom a výmyselníkom, ktorý si kedysi vo vznešenom hoteli Devín objednal flambované bravčové s kapustou. A ktorého sa na kamarátovej svadbe na striedačku desať novopečených ženíchových švagrov usilovalo položiť na lopatky prípitkami a chlapským meraním síl a nakoniec ich nezmar Julo, svieži až do rána, všetkých uťahal.
No najmä človekom, ktorý plynulo prekračoval hranice reality a výmyslu, osobnosťou jednoliatou vo svojej mnohotvárnosti. Preto už objemnejší a s boľavými nohami na plný plyn v Dni radosti odtancoval „baletnú vložku" zajačika z hrdinovho sna. Čím to pre neho bolo namáhajúcejšie a fyzicky bolestnejšie, tým väčší elán do výkonu vkladal. Až do totálneho sebazničenia. Ozajstný rytiersky duch v tele Sancha Panzu. S Lasicom, žiaľ, po dlhé roky vysnívaný „projekt Cervantes" už nestihli napísať a zahrať.
Sú to, pravdaže, len tehličky, z ktorých vyrastá Julova polovica legendy. Ako živá voda, ktorá aj v časoch úplného marazmu dávala a dáva ľuďom nádej, že slovenské divadlo i literatúra môžu v najnečakanejšej chvíli vzlietnuť ako Fénix z pahreby slovenskej malichernosti.
.kornel Földvári
V našich zemepisných šírkach sa vyskytne človek formátu Jula Satinského možno raz za tisíc rokov. Veľkorysý renesančný duch s obrovskou energiou. Naša spolupráca na jeho dvoch knihách Chlapci z Dunajskej ulice a Polstoročie s Bratislavou trvala krátko, ale boli to nezabudnuteľné chvíle uňho doma na Dunajskej ulici, v debatách o monarchii, politike, o úlohe supermarketov v našom živote. Miloval jedlo, čučoriedky, víno a keš (cash) – skrátka všetko, čo aj ja, len sa o tom hanbím hovoriť. Stelesňoval heslo „Buďme realisti, žiadajme nemožné!“. Hádam len v jednom prípade mu to, žiaľ pre nás všetkých, nevyšlo. Viera Satinská, manželka
Rada by som prispela k vašej mozaike spomienok nejakým vhodným čriepkom, ale akým?
Julo mi chýba už deviaty rok, a teraz o to viac, že všetky jeho deti už vyleteli z rodičovského hniezda a skúšajú si vlastné krídla. Tak som ostala na Dunajskej už naozaj sama iba s kocúrom Filipkom.
Keď ste sa mi ozvali, začala som sa prehrabovať v listoch, čo mi Julo písaval od mladosti (opäť raz a nedôsledne) a našla som Julov list možno s najkrajším vyznaním manžela:
„Si skvelá, úžasná a neopakovateľná manželka! Kam sa na Teba hrabú všetky sliepky! Veď Tebe chýba už iba milimeter k tomu, aby si sa dostala z ríše hydiny!"
A už mi opäť nie je až tak smutno a rozmýšľam, či by som takéto vyznanie (aj iné skvosty) mohla ponúknuť verejnosti (napríklad vo forme zobraných listov manželke).
Myslíte, že by sa kolegyne mohli uraziť? Otvorený list Julovi Satinskému
Milý Julo,
ako Ťa poznám, už dávno máš na nočnom stolčeku nebeské vydanie
knižky Valéra Mikulu Démoni súhlasu i nesúhlasu. Skvelé čítanie, však!
Aj ja ho mám pri hlave. Iste Ťa nadchol Mikulov termín DÉMON PÁTOSU.
Mimochodom, málokto tak vtipne a vynaliezavo ukázal tomuto démonovi
dlhý nos, ako Ty s Milanom.
Milý Julo,
prepáč, že Ti to píšem namiesto gratulačného pozdravu, ale...veď si
rozumieme.
Tak sa maj.
Veľmi mi (nám) chýbaš. Tvoj
Tomáš Janovic Ako
uznávaný hudobný kritik som raz napísal, že najlepším albumom v našich dejinách je Bolo nás jedenásť. Dejiny bežia ďalej, zatiaľ musím so sebou súhlasiť. Ako vášnivého boybandológa ma teší, že zásadný podiel na úspechu diela mal najlepší boyband v histórii sveta v zložení Lasica – Satinský – Filip. Ako ešte uznávanejší hlasový znalec musím vypichnúť prejav Júliusa Satinského. Hlas bol mimoriadnou zbraňou tohto velikána. Jeho farba, ale aj artkulácia a melódia reči, slúžili na to, že ste mu verili všetko, aj preto si podľa mňa tak rád vymýšľal a skúmal účinky na nás, bezbranných jedincoch, ktorých dokázal svojím prejavom doslova opantať. Jeho výmysly hltali rovnako deti (vlastná skúsenosť) ako dospelí (tiež vlastná skúsenosť). Často si v „prekérnej“ situácii pomáham jeho hláškou „život nie je promenáda“ z piesne Smola či „Juj, nebite ma pán kapelník,“ zo Ságy rodu Forsythovcov. Stačí si pustiť ktorúkoľvek jeho pesničku a som si istý, že mu uveríte. Doteraz na základe piesne Keď som išiel do lesa na drevo zisťujem, či mal obe ruky pravé. Som si istý, že nosil trenírky, lebo pieseň Smola o teplákoch v mláke sa končí dokonale presvedčivým „ach, v trenírkach“. A čím som starší a svet je zložitejší, tým mám radšej pieseň Ach, to by boli vojny malebné, kde jeho hlas dominuje. Ach, ako márne sa snažia dohnať jeho talent na funky rôzni vážnesatváriaci funkáči – pustite si pesničku Bicykel a spoznáte vrchol tohto žánru v našich končinách. Jeho hudobné nadanie počuť aj vo všetkých jeho hovorených počinoch. Július Satinský je prosto niečo ako umelecký Matej Bel – skutočný polyhistor umenia, čoho sa chytil, v tom vynikal. Aj keď tu už, žiaľ, s nami nie je, svet je vďaka nemu veselší pre jeho hlas a famózny spevácky prejav. Okrem nezmyselných titulov, ktoré som udelil sám sebe ako prejav mojej vrodenej skromnosti, som v ničom v tomto článku neklamal. Vivat Satinský!
.michal Kaščák Nezabudnuteľný
Keď som sa prvého septembra dávneho roku 1947 v drevených laviciach školy na Nedbalovej ulici zoznámil s Julom Satinským, nemyslel som si, že je to stretnutie osudové, vtedy som také slovo ešte ani nepoznal. Ale že mám do činenia s výnimočnou osobnosťou, na to som pri spoločných cestách zo školy prišiel veľmi rýchlo. Jeho hravá, nespútaná fantázia a rozprávačské umenie zamotali hlavu všetkým poslucháčom a medzi spolužiakmi mu získali nielen povesť neprekonateľného výmyselníka, ale aj všeobecnú obľubu. Jednoducho, bola s ním psina, alebo ako sa vravievalo na Dunajskej ulici, sranda.
Po skončení základnej školy sa naše cesty rozišli, ale príslovie „zíde z očí, zíde z mysle“ v tomto prípade neplatilo, lebo Julo sa z môjho detstva nedal odmyslieť. Napokon, oné „zídenie z očí“ ani netrvalo veľmi dlho, čoskoro sa už vo dvojici s Milanom Lasicom vynoril na „mládežníckych predpoludniach“, a čo ich ďalšia spolupráca napriek všetkým prekážkam znamenala pre slovenskú kultúru a duchovné dospievanie národa, je všeobecne známe, aj keď možno nie všeobecne uznávané.
Osudovosť môjho stretnutia s Julom Satinským sa okrem iného prejavovala aj tým, že som sa v dospelosti o ňom pri rozličných príležitostiach verejne vyjadroval. Obávam sa, že už na nič nové neprídem, a opakovať povedané by nebolo nijakým prínosom ani pre čitateľov, ani pre mňa, a už vôbec nie pre Jula Satinského. Preto len celkom súkromne dodám, že Julo bol prírodný úkaz. Šírka jeho záujmov, schopnosť prijímať a tvorivo spracovať najrozmanitejšie podnety, i jeho ľudské rozpätie od telesnej plebejskosti až po duševnú aristokratickosť boli priam stelesnením renesančného ideálu a robili z divadelného, filmového a televízneho herca, dramatika, prozaika a charizmatického spoločníka neopakovateľný originál.
Ako to už u spolužiakov býva, aj okrúhle jubileá sme oslavovali síce nie spolu, ale viac-menej v rovnakom čase. Nedávno mi odbila sedemdesiatka, a hoci v takom veku už niet veľmi čo oslavovať, vychutnal by som si ju lepšie so škodoradostným vedomím, že o pár dní nato sa sedemdesiatnikom stane aj Július Satinský. Nedočkal sa toho, ale že sa nevytratil z pamäti, o tom svedčia aj spomienky na stránkach tohto časopisu. Pre nás, čo sme ho poznali osobne, zostane nezabudnuteľný aj ako človek, a pre tých ostatných bude nezabudnuteľný ako umelec, pokým sa slovenská kultúra bezo zvyšku nerozplynie v globálnom jarmoku.
.pavel Vilikovský Julo,
neviem, či viete, ale odvtedy, čo ste odišli, sa tu trápime stále s tým istým. Vôbec sme sa nepohli. Šľak nás ide trafiť, a právom.
A vy? Je tam zábava? Alebo je to zase na vás? Lebo tu to bolo na vás – až tak, že bez vášho dua s Milanom to akosi nejde. Asi by som to nemal hovoriť, ale vám to poviem – ostatní sa snažia, ale márne. Ste privysokým kritériom humoru.
Povedal som vám vôbec niekedy, že ste boli pre mňa zjavením? Stalo sa mi to niekedy koncom sedemdesiatych rokov. Komunisti vás zase raz pustili na obrazovku, a odvtedy ste vy dvaja u nás na sídlisku boli cenení rovnako ako hokejisti, keď vyhrali nad Rusmi. A u nás na sídlisku bola toto vôbec najvyššia pocta.
Vždy, keď sa váš program skončil, zišli sme sa dolu na dvore a opakovali sme vaše dialógy. Ešte dlho sme ich vedeli naspamäť. Ani neviem, či mi z tej doby zostalo v pamäti niečo podobne silné.
Keď komunisti padli a po chvíli slobody prišiel nevkusný hlavný prúd, bolo tu znova úzko. Prázdni ľudia sa k tomu prúdu húfne pridávali, ale ja som už z toho sídliska vedel, že vy budete stáť inde. Dokonca sme stáli spolu, keď ste roky, týždeň čo týždeň, písali do nášho časopisu. A chodievali sme aj na spoločné výjazdy po Slovensku. Väčšinou len povedať, že sa tuposti netreba dať. Keď som vás na jednu takú diskusiu v rámci SKOI viezol v mojom starom favorite, cestou ste ustavične šňupali tabak. Pamätám si, ako mi napadlo, že chalani z dvora by mi tú hrebendovskú cestu celkom závideli.
Potom sme sa trochu rozišli. Bol som nedočkavejší, nechcel som zlepšenie, ale rovno zmenu. Mrzelo ma, že sa to medzi nami stalo. Raz to spolu preberieme, dobre?
Keď ste odišli, boli sme práve s Milanom Markovičom v nejakej televíznej diskusii. Keď nám to povedali, stíchli sme. Išiel som domov, a naše spoločné mesto sa mi už zdalo iné.
Na rozlúčku na stránkach týždenníka sme vtedy mali pár hodín. Požiadali sme okamžite o texty skutočné hviezdy českej a slovenskej kultúry. Všetci napísali obratom. Všetci. Požiadal som aj Fera Mikloška, ten jediný však nenapísal. Povedal mi, že sa snažil, ale neprišiel na nič, čo ostatní nepovedia lepšie. A potom na vašu adresu akoby nič dodal: „Robil život iných znesiteľnejším. Takí nebudú súdení.“
Asi to celkom nesedí s katechizmom, ale nič presnejšie som o vás odvtedy nepočul.
.štefan Hríb, Upravené vyšlo aj v knihe Bledomodrý svet J. Satinského. Nikdy neodišiel
Keby bol Julo na svoju sedemdesiatku medzi nami, možno by sa zmenil na rozprávkového starčeka, ktorý zázračným zvončekom plní všetky želania. Ako kedysi na besede vo väznici privolal sneženie. Potmehúdsky by sa usmieval pod biele fúzy nad prekvapením a radosťou ľudí, ktorých mal rád. Aj keď im videl až do žalúdka.
No pre mňa Julo navždy ostáva mladistvým búrlivákom a výmyselníkom, ktorý si kedysi vo vznešenom hoteli Devín objednal flambované bravčové s kapustou. A ktorého sa na kamarátovej svadbe na striedačku desať novopečených ženíchových švagrov usilovalo položiť na lopatky prípitkami a chlapským meraním síl a nakoniec ich nezmar Julo, svieži až do rána, všetkých uťahal.
No najmä človekom, ktorý plynulo prekračoval hranice reality a výmyslu, osobnosťou jednoliatou vo svojej mnohotvárnosti. Preto už objemnejší a s boľavými nohami na plný plyn v Dni radosti odtancoval „baletnú vložku" zajačika z hrdinovho sna. Čím to pre neho bolo namáhajúcejšie a fyzicky bolestnejšie, tým väčší elán do výkonu vkladal. Až do totálneho sebazničenia. Ozajstný rytiersky duch v tele Sancha Panzu. S Lasicom, žiaľ, po dlhé roky vysnívaný „projekt Cervantes" už nestihli napísať a zahrať.
Sú to, pravdaže, len tehličky, z ktorých vyrastá Julova polovica legendy. Ako živá voda, ktorá aj v časoch úplného marazmu dávala a dáva ľuďom nádej, že slovenské divadlo i literatúra môžu v najnečakanejšej chvíli vzlietnuť ako Fénix z pahreby slovenskej malichernosti.
.kornel Földvári
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.