Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krach Západu?

.štefan Hríb .časopis .editorial

Titulka tohto čísla .týždňa vyjadruje obavu, ktorá znie takto: sú už hodnoty a spôsob života tejto civilizácie natoľko skorodované, že Západ smeruje k pádu, alebo ešte existuje cesta k jeho obnove?

Hneď na začiatku poviem, že Západ považujeme za najlepší koncept spoločnosti, aký kedy v dejinách vznikol. Kombinácia individuálnej slobody a zodpovednosti, židovsko-kresťanský monoteizmus, ochrana vlastníctva, trhová ekonomika a primeraný, obmedzený štát tvoria civilizáciu, ktorá sa napriek svojim obrovským zlyhaniam (opakované zneužitia kresťanstva, otroctvo, surový typ kolonializmu, komunizmus, fašizmus) stala výkladnou skriňou možností ľudského ducha.
Len povediac toto je možné pokračovať, pretože pokračovanie je drsné. Amerika a Európa dnes čelia nielen astronomickým dlhom, ktoré poukazujú na stratu sebakontroly celej západnej verejnosti, ale zrejme aj hlbšiemu vnútornému rozkladu. Vyčíňanie v Londýne a ďalších britských mestách (tak ako pred pár rokmi v Paríži a ďaších francúzskych mestách) možno, samozrejme, vidieť ako izolovaný jav. Rovnako možno vidieť dlhoročné počínanie Grécka, opakovanú voľbu Berlusconiho, korupciu strednej a východnej Európy či francúzske štrajkovanie. To všetko má v sebe naozaj čosi špecifické, zdôvodnené históriou či mentalitou. Ale obava, že nejde len o jednotlivé excesy, ale naopak o symptómy toho istého problému, je opodstatnená. Prečo?
Pozorne sledujme napríklad spôsob, akým sa Európa vyrovnáva s dlhom. Politická elita evidentne nenarába s realitou poctivo. Namiesto bolestivých reforiem tlačí virtuálne peniaze (podobne ako USA), namiesto ozdravných bankrotov volí ich zúfalé odsúvanie (tu USA aspoň čiastočne zaťali zuby pri Lehman Brothers), namiesto individuálnej zodpovednosti štátov za ich deficity tvorí spoločný kabát na ich krátkodobé zakrytie. No najmä: to všetko robí porušením všetkých písomných a slovných dohôd. Európska centrálna banka nakupuje dlhopisy ohrozených krajín, hoci jej to štatút a zákon neumožňuje. Ale veď to je hádam trestné! Ale nikto už ani len nekričí. Európski lídri tiež vážne uvažujú o európskych dlhopisoch, čo je len iné pomenovanie pre spoločné financie, a hoci je to brutálnym porušením Lisabonskej a ďalších zmlúv, na ktorých EÚ stojí, zmluvy, teda dané slovo, potvrdené podpisom, akoby už neboli dôležité.
Z takéhoto správania sa EÚ a Ameriky možno odčítať všeličo. Ale vidno najmä významný posun v základných hodnotách, na ktorých Západ stál. Obava z toho, aby zhýčkaná verejnosť neprišla o kus umelo vytvorenej životnej úrovne, je silnejšia ako úcta k realite, rozumu, dohodám a zákonom. Lenže takýto Západ, civilizácia, ktorá definitívne uzná primát blahobytu, prestane byť Západom.
O blízkej budúcnosti eura rozhodnú politici. Ale o dlhodobej budúcnosti Západu nie. Tá sa bude lámať na otázke, či sme ešte schopní uznať a korigovať svoje chyby, alebo sme už len hedonistické spoločenstvo, neschopné ani len krátkodobých obetí.
Idea Západu by si zaslúžila čosi ako návrat márnotratného syna. Ale keďpočúvam diskusiu elít, rysuje sa trochu iná odpoveď.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite