Najskôr fakty – európski lídri chcú zvyšovať záruky v dočasnom eurovale číslo jeden, zriadiť trvalý euroval číslo dva, a súčasne vytvoriť druhý balík pomoci pre Grécko, ktoré tak celkovo dostane pôžičku takmer 200 miliárd eur.
Teraz kontext – ak sa po dočasnom eurovale zriadi trvalý a ak k prvej, jednorazovej pomoci Grécku práve pribúda druhá, potom možno hneď na začiatku povedať, že európski lídri v dlhovej kríze zavádzajú daňových poplatníkov celej Európy. Ak nemáme byť pasívne ovce, ktoré prijmú každé rozhodnutie z Bruselu, potom je nevyhnutné protestovať proti tomu nefér postupu. Ak sa raz sľúbi, že pomoc bude jednorazová a euroval dočasný, treba na plnení sľubu trvať. Poviem to prvýrát – keďže držanie slova bývalo európskou hodnotou, a podvádzanie antieurópskou, protieurópski mi pripadajú eurolídri, nie Sulík a OKS.
Ale nefér hra s daňovými poplatníkmi nie je jediný problém diskusie o novom eurovale a novej pôžičke Grécku. Ešte väčší problém je efektivita eurovalu a pôžičky. Upokojili sa trhy? Už sa nehovorí o rozpade eurozóny? Je bankrot Grécka zažehnaný? Trikrát nie. Naopak, ku Grécku, ktoré je po pôžičke čoraz menej schopné splácať dlh, sa počas roka pridalo Portugalsko, strašidelný je dlh Talianska a nahnuté to má Španielsko. Otázka, čomu pomohol euroval a pôžička Grécku, nemá slušnú odpoveď. Len sme všetci oddialili chvíľu, keď Grécko skrachuje a ďalšie štáty pochopia, do akej krutej jamy sa svojou rozhadzovačnou politikou dostali. Poviem to teda druhýkrát – keďže racionálne riešenia a schopnosť postaviť sa k problému tvárou bývali európskymi hodnotami, a ilúzie, iracionalita a utekanie od problémov naopak, protieurópski mi pripadajú opäť takmer všetci, ktorí propagujú ďalšie fiktívne valy a tranže, a nie Sulík a OKS.
Uznávam pritom, že problém eura a celkovej stability Európy nie je jednoduchý. Áno, nechať padnúť Grécko je riziko, áno, nechať padnúť veľkú nemeckú či francúzsku banku (ktoré zarábali na nezodpovedných nákupoch gréckych dlhopisov) je riziko, áno, zažiť rozpad eurozóny je riziko. Toto trojité riziko však nemôže byť dôvodom, aby sme ako zmyslov zbavení navyšovali eurovaly a pôžičky, hoci sme všetci, celá Európa, v dlhoch. Toto žonglovanie s fiktívnymi peniazmi už naozaj viac pripomína pyramídovú hru než zodpovednú činnosť štátnikov. Inak povedané, nechať padnúť Grécko je naozaj riziko, ale dnešný stav európskych ekonomík je už dávno dokonaná katastrofa. Ísť do rizika znamená, že je nádej na zlepšenie, zatiaľ čo katastrofa, ktorú chceme vymyslenými peniazmi stále znovu predlžovať, žiadnu nádej nedáva.
Preto sú Sulík a OKS zodpovednejší a teda európskejší, než zvyšok koalície a celý podarený Smer.
Samozrejme, európskou hodnotou je aj solidarita. Ale nie vynútená, zhora nadiktovaná, neslobodná, otrocká. Taký koncept solidarity prišiel z ruských stepí, a rozvrátil polovicu Európy. Skutočná solidarita je dobrovoľná.
Ako však môžeme byť s Gréckom solidárni, a v tomto zmysle európski, a pritom byť proti eurovalom a pôžičkám? Jednoducho – buďme proti pôžičke a novému eurovalu, ale súčasne sa dobrovoľne vzdajme eurofondov a dotácií z Bruselu a tieto reálne zdroje nech sa pokojne použijú na pomoc Grécku a jeho občanom po jeho nevyhnutnom bankrote. Vtedy bude Slovensko nielen racionálne, ale aj nesebecké.
Iba toto mi v európskom postoji Richarda Sulíka a OKS trochu chýba.
Teraz kontext – ak sa po dočasnom eurovale zriadi trvalý a ak k prvej, jednorazovej pomoci Grécku práve pribúda druhá, potom možno hneď na začiatku povedať, že európski lídri v dlhovej kríze zavádzajú daňových poplatníkov celej Európy. Ak nemáme byť pasívne ovce, ktoré prijmú každé rozhodnutie z Bruselu, potom je nevyhnutné protestovať proti tomu nefér postupu. Ak sa raz sľúbi, že pomoc bude jednorazová a euroval dočasný, treba na plnení sľubu trvať. Poviem to prvýrát – keďže držanie slova bývalo európskou hodnotou, a podvádzanie antieurópskou, protieurópski mi pripadajú eurolídri, nie Sulík a OKS.
Ale nefér hra s daňovými poplatníkmi nie je jediný problém diskusie o novom eurovale a novej pôžičke Grécku. Ešte väčší problém je efektivita eurovalu a pôžičky. Upokojili sa trhy? Už sa nehovorí o rozpade eurozóny? Je bankrot Grécka zažehnaný? Trikrát nie. Naopak, ku Grécku, ktoré je po pôžičke čoraz menej schopné splácať dlh, sa počas roka pridalo Portugalsko, strašidelný je dlh Talianska a nahnuté to má Španielsko. Otázka, čomu pomohol euroval a pôžička Grécku, nemá slušnú odpoveď. Len sme všetci oddialili chvíľu, keď Grécko skrachuje a ďalšie štáty pochopia, do akej krutej jamy sa svojou rozhadzovačnou politikou dostali. Poviem to teda druhýkrát – keďže racionálne riešenia a schopnosť postaviť sa k problému tvárou bývali európskymi hodnotami, a ilúzie, iracionalita a utekanie od problémov naopak, protieurópski mi pripadajú opäť takmer všetci, ktorí propagujú ďalšie fiktívne valy a tranže, a nie Sulík a OKS.
Uznávam pritom, že problém eura a celkovej stability Európy nie je jednoduchý. Áno, nechať padnúť Grécko je riziko, áno, nechať padnúť veľkú nemeckú či francúzsku banku (ktoré zarábali na nezodpovedných nákupoch gréckych dlhopisov) je riziko, áno, zažiť rozpad eurozóny je riziko. Toto trojité riziko však nemôže byť dôvodom, aby sme ako zmyslov zbavení navyšovali eurovaly a pôžičky, hoci sme všetci, celá Európa, v dlhoch. Toto žonglovanie s fiktívnymi peniazmi už naozaj viac pripomína pyramídovú hru než zodpovednú činnosť štátnikov. Inak povedané, nechať padnúť Grécko je naozaj riziko, ale dnešný stav európskych ekonomík je už dávno dokonaná katastrofa. Ísť do rizika znamená, že je nádej na zlepšenie, zatiaľ čo katastrofa, ktorú chceme vymyslenými peniazmi stále znovu predlžovať, žiadnu nádej nedáva.
Preto sú Sulík a OKS zodpovednejší a teda európskejší, než zvyšok koalície a celý podarený Smer.
Samozrejme, európskou hodnotou je aj solidarita. Ale nie vynútená, zhora nadiktovaná, neslobodná, otrocká. Taký koncept solidarity prišiel z ruských stepí, a rozvrátil polovicu Európy. Skutočná solidarita je dobrovoľná.
Ako však môžeme byť s Gréckom solidárni, a v tomto zmysle európski, a pritom byť proti eurovalom a pôžičkám? Jednoducho – buďme proti pôžičke a novému eurovalu, ale súčasne sa dobrovoľne vzdajme eurofondov a dotácií z Bruselu a tieto reálne zdroje nech sa pokojne použijú na pomoc Grécku a jeho občanom po jeho nevyhnutnom bankrote. Vtedy bude Slovensko nielen racionálne, ale aj nesebecké.
Iba toto mi v európskom postoji Richarda Sulíka a OKS trochu chýba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.