Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Otrávená krajina

.jozef Majchrák .časopis .téma

Hrozí nám niečo podobné, ako je havária v maďarskej hlinikárni Ajka? Možno áno. Stovky odkalísk a skládok s nebezpečnými látkami, mnohé bez potrebného monitoringu, nehovoriac o sanácii, máme aj na Slovensku.

Je to trochu ako ošúchaná metafora o valčíku na Titanicu. Naša „loď“ sa zatiaľ nepotápa, ale veľa už nechýba. Krajina je doslova posiata vredmi, pre ktoré odborníci používajú pekný výraz – staré environmentálne záťaže. 
Reportéri .týždňa zaznamenali stav najnebezpečnejších lokalít. Zistili, že právny a vlastnícky chaos môže viesť k vážnej ekologickej havárii. Buď sa môže pretrhnúť hrádza: na odkalisku Slovinky pri Krompachoch s najvyššou hrádzou na Slovensku boli už v roku 2001 zaznamenané priesaky a od roku 2004 sa tu nevykonáva nijaký monitoring. Alebo je preukázateľne ohrozená 200-tisícová populácia: tak ako v prípade tzv. trojuholníka smrti na východnom Slovensku (priestor medzi fabrikami v Strážskom, Vranovom nad Topľou  a Humenným), kde je široké okolie Chemka Strážske kontaminované polychlórovanými bifenylmi (PCB). Toto územie sa považuje za najnebezpečnejšiu oblasť svojho druhu na svete. Kontaminácia v podobe stoviek ton odpadov s obsahom PCB naďalej ostáva v zemi, vo vodách, pričom cez potraviny produkované doma sa dostáva aj do ľudského organizmu. Tieto olejovité kvapaliny so širokým využitím v priemysle (náplne transformátorov, kondenzátorov a pod.) sa vyrábali v Strážskom v rokoch 1959 až 1984, dodnes tu však „strašia“. 
.iné dedičstvo
Zo socializmu nám ostali nielen zväzky ŠtB (a jej spolupracovníci vo vysokých pozíciách), ale aj 257 kontaminovaných lokalít, ktoré predstavujú závažné nebezpečenstvo pre zdravie a životy obyvateľov. Objavili ich pracovníci Slovenskej agentúry životného prostredia (SAŽP), ktorí v rokoch 2006 až 2008 vykonali vôbec prvú systematickú identifikáciu záťaží. Niekde prišli v hodine dvanástej: v Brezne našli posledného žijúceho člena manažmentu podniku z čias socializmu, ktorý im ochotne prezradil, kde sú aké nebezpečné látky. Zdokumentovali aj 878 pravdepodobných záťaží, pričom ďalších 680 lokalít sa už sanovalo, prípadne sú rekultivované. Odhadom je takto postihnutá až desatina Slovenska. Uznesením vlády z marca 2010 bol prijatý Štátny program sanácie environmentálnych záťaží  na roky 2010 až 2015. Ten v prípade najrizikovejších lokalít počíta s nákladmi na prieskum, vypracovanie rizikových analýz a sanáciu vo výške 137 miliónov eur, z čoho by fondy EÚ mohli poskytnúť až 116 miliónov.
Tieto „vredy“ sú výsledkom priemyselnej výroby, chemického priemyslu, poľnohospodárstva, ťažobných činností. Ide však aj pozostatky po bývalých sovietskych okupantoch, ktorí tu boli „dočasne umiestnení“ viac ako dvadsať rokov, až kým ich Kocáb a spol. v roku 1991 neposlali domov. Čo socializmus spôsobil (environmentálne záťaže), v tom mečiarizmus pokračoval. Deväťdesiate roky boli povestné nielen rýchlym vznikom „domácej kapitálotvornej vrstvy“, ale aj čudnými privatizačnými zmluvami, ktoré skládky či odkaliská ignorovali. Ostali tak bez zodpovedného vlastníka. A ohrozujú okolie naďalej. Až Dzurindova vláda začala v roku 2003 prípravu zákona o environmentálnych záťažiach, narazila však na silný (a úspešný) odpor zo strany vplyvného Zväzu priemyslu: nikto nechcel platiť bývalé dlhy štátu. Ficova vláda podpísala potom v roku 2009 memorandum so zamestnávateľskými zväzmi, podľa ktorého sa „ v čase krízy nebudú predkladať zákony s dopadmi na zamestnanosť“. A bolo rozhodnuté – samostatný zákon o environmentálnych záťažiach, po ktorom volajú odborníci, je naďalej v nedohľadne. Čiastočne túto problematiku rieši zákon o geologických prácach, prípadne novelizácia vodného zákona. Kľúčové  však je, že nikde nie je definovaný inštitút zodpovednej osoby. 
.kde to žijeme? 
 Na túto naliehavú otázku nepoznajú na východe odpoveď. „Dodnes sa nevykonal komplexný monitoring zaťaženia PCB na tomto území, existujú iba čiastkové dáta,“ konštatuje Martin Murín z firmy Ekotoxikologické centrum. Od roku 2005, keď bol schválený projekt OSN na nespaľovaciu technológiu pre deštrukciu perzistentných organických látok (teda aj PCB) je jeho manažérom. „OSN na to vyčlenila pre nás asi 10 miliónov dolárov, pričom Slovensko za päť rokov vôbec nekonalo, vláda doteraz nevyčlenila dohodnutých 9,1 milióna dolárov na spolufinancovanie. Memorandum podpísal krátko pred odchodom z funkcie v roku 2006 bývalý minister László Miklós, ani jeden z troch ministrov za SNS, ktorí sa za Ficovej vlády vymenili, s tým však nič neurobil. Vinou trestuhodnej nezodpovednosti politikov prostriedky z OSN zrejme koncom tohto roka prepadnú,“ s ľútosťou konštatuje Murín.
Slovensko teda neplní záväzky v oblasti likvidácie PCB. Na rozdiel od „vzorných“ krajín, ako sú Čína alebo Filipíny. Vinu na tom nesie aj naša zmätočná legislatíva. „Zákon o odpadoch prikazuje dekontaminovať zariadenia s obsahom PCB do konca roku 2010. V prípade odpadov s obsahom PCB je však v zákone formulácia „čo najskôr“. My tvrdíme, že to musí byť tiež do konca tohto  roku, šikovní právnici firmy Chemko Strážske, a. s. v likvidácii, však tvrdia, že čo najskôr znamená vtedy, keď to bude možné,“ hovorí Iveta Pristašová z Obvodného úradu životného prostredia v Michalovciach. Po rokoch márneho úsilia už pôsobí zúfalým dojmom. Má vedľa seba položenú asi pätnásť centimetrov vysokú kopu dokumentov o kauze PCB. Scenár je vždy rovnaký: úrady vlastníka (likvidátora) vyzvú, ten naťahuje čas. Rozhodnutie – odvolanie, taký je nekonečný kolobeh, pričom možnosti úradníkov sú pomerne úbohé.  Pokuta 16 595 eur nič nerieši. Firma v likvidácii už pol roka nemá súhlas na skladovanie odpadov. Aj bez monitoringu, ktorý sa zatiaľ nevykonal, je však zrejmé, že v rôznych provizórnych skladoch (ošipárne, kravíny) sa nachádza viac ako 500 ton odpadu s obsahom PCB. „My tam chodíme, vieme, ako odpady vyzerajú. Sú to sudy z 80. rokov. Žiadali sme od firmy odborný posudok. Odbili nás, že nemáme na takú žiadosť oprávnenie. Firma zaniká, odpady ostávajú,“ dodáva Pristašová. O stanovisko požiadal .týždeň aj likvidátora Chemka Strážske Juraja Vrábla. Napriek prísľubu však odpoveď na naše otázky v termíne pred uzávierkou neposlal.
Tomáš Trnovec (pozri rámček), ktorý s kolegami vykonáva dlhé roky zdravotnícke výskumy dopadov PCB uvádza: „V Maďarsku ide teraz o akútnu katastrofu, chronické nebezpečenstvo vyliateho kalu z hlinikárne je však možno oveľa nižšie ako pretrvávajúce ohrozenie z PCB na východe Slovenska.“ Podľa analýzy Ústavu preventívnej a klinickej medicíny  z rokov 1997 až 1998 boli namerané v ovzduší v blízkom okolí Chemka (Strážske, Voľa)  až 20-krát vyššie koncentrácie PCB v porovnaní s kontrolnou oblasťou. Podobne vody: sediment v Laborci a Zemplínskej Šírave (kam priteká 5,3 kilometra dlhý odpadový kanál fabriky, v ktorom sa nachádza podľa odhadov odborníkov asi 40-tisíc ton látok s obsahom PCB) obsahoval tieto chemikálie v hladinách 100- až 2 000-krát vyšších než sediment z kontrolnej oblasti. Alarmujúce sú aj zistenia analýzy ohľadne rýb z kontaminovaných vôd Laborca a Šíravy. Tie obsahujú až 100-krát vyššie hladiny PCB ako ryby z kontrolnej oblasti.
 .obklopení jedmi
„Zuby? Nie sú deravé z PCB. Ja už mám umelý chrup,“ smeje sa širokým úsmevom od ucha k uchu Juraj Kákoš z obce Voľa. Je prvá na rane, preteká ňou odpadový kanál z Chemka. Dôchodca sa baví so susedom na priedomí, pričom okolo poskakujú psíkovia: čierny Bugy a biela Soňa. Podvečer na pokojnom Zemplíne ani náhodou nepripomína epicentrum dlhoročnej ekologickej katastrofy. Nijaký smrad, nijaký farebný kal, nijaké žiarenie. Na rozdiel od ukrajinského Černobyľu, indického Bhópálu či maďarskej Ajky je tu smrteľný nepriateľ skrytý – najmä v potravinách. „Každý rok mám nové sliepky. Nebojím sa, vajíčka jedávam,“ smeje sa pán Kákoš a ukáže zažltnutý umelý chrup.
Otázka, či miestni bagatelizujú ohrozenie, má jasnú odpoveď: žijú v ňom už desiatky rokov. Zvykli si. Čo iné mohli? Dojem idylky navodzuje návšteva odkaliska s plochou 42 hektárov v neďalekej Poši. Leží za dedinou s 880 obyvateľmi a na prvý pohľad pripomína rybníček, ideálne miesto na vychádzky. Napokon, starosta Tadeáš Malý si sem chodieva aj zabehať. Odkalisko vzniklo v roku 1983, pričom občania Poše sa o veľkých množstvách arzénu a PCB dozvedeli prvýkrát z vedeckých výskumov v roku 2006. „Netušili sme, že tu máme také toxické veci. V rastlinách v okolí odkaliska je 1 000-krát prekročená hodnota arzénu oproti referenčným vzorkám. Zo štúdií tiež vyplýva, že za rok sa môže z odkaliska do rieky Ondava uvoľniť až 315 kilogramov arzénu,“ dodáva starosta Malý. Podobne ako iné obce v okolí, ani Poša nedostala nijakú kompenzáciu za to, že budú žiť minimálne do roku 2012, dokedy sú platné povolenia na prevádzku odkaliska, obklopení jedmi. 
Ťažkú hlavy z PCB si však nerobí Peter Babjak z Humenného. Ako športový rybár chodí už 26 rokov pravidelne na Zemplínsku Šíravu. Na jar a na jeseň na kapry, v lete na sumce. Aj nedávno chytil 11-kilového kapra. „Pustil som ho do vody, čo s ním? Zákaz konzumácie rýb tu platí sedem rokov. A pritom sú tu také krásne kusy! Neviem o nikom, kto by mal zdravotné problémy z toho, že ich jedol,“ dodáva Babjak. 
.skúšané Krompachy  
Odkalisko Slovinky neďaleko Krompách vyzerá, na rozdiel od toho v Poši, ako čierna mesačná krajina. Ďalší rozdiel je v tom, že sa po ňom dá chodiť. „Nebojte sa, preháňajú sa tu aj chalani na štvorkolkách. Navrchu je to pevné, ale vnútri je voda a tekuté piesky,“ hovorí nám starosta baníckej obce Slovinky Michal Pačan. Neskrýva, že keby sa s odkaliskom podarilo niečo urobiť, spadol by mu veľký kameň zo srdca. To „niečo“ pritom neznamená, že by malo nejakou zázračnou technológiou zmiznúť preč. Stačilo by, keby sa dostalo pod kontrolu. 
Odkalisko Slovinky je so 113-metrovou hrádzou najväčším a pravdepodobne aj najnebezpečnejším slovenským odkaliskom. Po desaťročia sa doň naplavoval odpad z ťažby a spracovania rudy v miestnych železorudných baniach. Naplavovanie sa skončilo v roku 1999, celý objekt sa však stal paradoxne po skončení ťažby a ukladania odpadu ešte nebezpečnejším: od roku 2003 sa tu prestal vykonávať dohľad. Vtedy ho získala košická eseročka Hollyvet, ktorá však vzápätí skrachovala a konkurzný správca odmietol pre nedostatok prostriedkov uzavrieť zmluvu o vykonávaní dohľadu. Firma dostala aj pokutu 50-tisíc korún od Obvodného úradu životného prostredia v Spišskej Novej Vsi, nikdy ju však nezaplatila. Úradníci toho istého úradu uložili konkurznému správcovi povinnosť zabezpečiť technicko-bezpečnostný dohľad, ten sa však odvolal a napadol to nariadenie na súde. „Situácia je taká, že od roku 1998 žiaden z majiteľov odkaliska s naším úradom nespolupracuje a šesť rokov sa tam nevykonávajú žiadne merania ani kontrola. Časť zariadení už asi bude aj zničená,“ hovorí Vladimír Pavľák z Obvodného úradu životného prostredia v Spišskej Novej Vsi. Jeho úrad nedávno zistil aj to, že odkalisko opäť zmenilo majiteľa. Podľa katastra nehnuteľností ním je 28-ročný Košičan Pavol Szepesi. „O dva týždne zvoláme stretnutie, kde pozývame aj jeho a chceme sa o probléme Slovinky opäť baviť. Možno však bude zodpovednosť odmietať rovnako ako predchádzajúci majitelia, alebo na stretnutie vôbec nepríde,“ krčí plecami Pavľák.  Štát je jednoducho bezmocný. Silnejšie nástroje v rukách by mal až vtedy, keby sa hrádza pretrhla a prišlo by k havárií. Až vtedy by zasiahla Civilná ochrana. Opäť: kde to žijeme?
K havarijnej poruche pritom už v Slovinkách došlo. V roku 2001 v objekte spozorovali výron zakalenej vody. O vážnej situácií hovorí aj analýza Vodohospodárskej výstavby z roku 2006, kde sa píše: „Stav na odkalisku je vážny, a nie je vylúčené jeho ohrozenie pri nadmernej zrážkovej činnosti, alebo prudkom topení snehu.“ Odvtedy prešli štyri roky a nič sa nestalo.  Čo by nasledovalo, keby sa hrádza pretrhla a kontaminovaný kal vytiekol? „Podľa zákonov fyziky by bola zaplavená časť Krompách a naša dedina by bola odrezaná od vody,“ tvrdí starosta Pačan a ukazuje do doliny smerom, kade by kal podľa neho tiekol. 
Obyvateľov Krompách pritom neohrozuje iba odkalisko, roky ich trápi aj toxická  skládka Halňa. Vznikla ešte za1. ČSR pri miestnych hutách a do šesťdesiatych rokov sa na ňu vozila železorudná truska a odpady pri spracovaní medi. Neskôr aj kaly z výroby zinku, mangánu, kyseliny sírovej a ešte neskôr komunálny odpad. Skládka s „romantickými“, dozelena sfarbenými zákutiami, kde miestni Rómovia  usilovne vyhrabávajú kovový šrot, leží doslova len niekoľko metrov od Hornádu. Tu sa už, na rozdiel od Sloviniek, ľady pohli. Mesto skládku za korunu odkúpilo od pôvodného majiteľa a v najbližšom čase by s pomocou peňazí z eurofondov malo začať jej sanovanie. 
.to lepšie nakoniec 
 Bezútešné miesto, kde len zopár starých domov, opustený kostol a pamätník pripomínajú, že tu v minulosti stála dedina s viac ako tisíc obyvateľmi. Horné Opatovce prosperovali až do 50. rokov, keď v ich blízkosti vyrástla hlinikáreň. Tá znamenala ich koniec. „Najskôr skapali dve kravy. Ako príčinu ich smrti stanovili fluorózu. Spolu s kolegom Rippelom sme sa zaoberali potravinami a dostali sme za úlohu to vyriešiť. Zistili sme, že kravy dostali dávku poprašku, ktorú ľudia nedostávajú, pretože si umývajú zeleninu. Hlavným jedom bol fluór z neďalekej elektrolýzy, ktorá už dnes nefunguje. Opatovce sa nachádzali v prevládajúcom smere vetra od tohto zariadenia, a tak sa stranícke orgány rozhodli ľudí presťahovať do dnešného Žiaru nad Hronom,“ spomína 85-ročný chemik Alexander Szokolay, jeden z posledných dvoch žijúcich členov vtedajšieho výskumného tímu. Obec oficiálne vyčiarkli z mapy v roku 1960. Dnes, keď už elektrolýza nefunguje, by sa tu ľudia opäť mohli nasťahovať. To by však v tesnej blízkosti nemohla fungovať „rozvoniavajúca“ skládka komunálneho odpadu.
Najväčšou miestnou záťažou bolo odkalisko Kalové pole v areáli ZSNP. „Odkalisko vzniklo postupne v rokoch 1957 až 1967, o jeho zriadení nie je však k dispozícii technická dokumentácia. Navyše, bolo vybudované bez náležitej izolácie dna,“ uvádza vedúca odboru ochrany životného prostredia ZSNP Miriam Ťahúňová. 
Hliník sa vyrába z oxidu hlinitého a ten sa získava z bauxitu. Zostatok bauxitu po vyťažení oxidu hlinitého sa v ZSNP od roku 1957 ukladal na Kalové pole. Až do roku 1995, keď hlinikáreň začala dovážať už hotový oxid hlinitý. Následne vyvstal problém, čo s odkaliskom. Nachádzalo sa v ňom viac ako milión kubických metrov alkalickej vody, ktorú bolo treba ustavične prečerpávať z akumulačných nádrži do bazénov. Inak hrozilo preliatie. Bolo to nebezpečné, drahé a zároveň to neriešilo problém, pretože voda zrážkami pribúdala. Väčšina kalu v Žiari nad Hronom má, na rozdiel od toho v maďarskej Ajke, hnedú, nie červenú farbu. Vzniká použitím inej technológie a má aj inú konzistenciu a chemické zloženie. V kombinácii s vodou by však aj on dokázal narobiť veľké problémy. „Kvapalná fáza hnedého kalu je nebezpečná. Sú v nej ťažké kovy, je to žieravina,“ hovorí  Peter Ivan, ktorý  pracuje na rekultivácii odkaliska.  Rekultiváciu viac ako 40-hektárového kalového poľa firma spustila v roku 2006. Kontaminovanú voda sa postupne odčerpáva a čistí, zároveň sa eliminuje dotácia zrážkových vôd. Na to slúžia špeciálne fólie, ktorými je už pokrytá časť odkaliska. Na niektorých miestach vidno kaluže. „Je to čistá dažďová, voda, môžete sa pokojne napiť,“ smeje sa Ivan. Projekt rekultivácie odkaliska, najväčší v rámci privátnych firiem na Slovensku, má byť ukončený do roku 2012. Stojí 53 miliónov eur. Štát dal približne desať percent, zvyšok platí vlastník ZSNP.
Nielen tento podnik, aj niektoré iné veľké firmy na Slovensku (VW, Slovnaft a ďalšie) sú príkladom zodpovednejšieho prístupu k odstraňovaniu starých environmentálnych záťaží. Je to súčasť ich kreditu, ktorý si budujú dlhodobo. A čo tí ostatní? Zatiaľ im rôzne výnimky, zlá legislatíva a šikovnosť právnikov umožňujú riadiť sa heslom po nás potopa – a jedy. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite