Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Storočia s Máriou

.eva Čobejová .jozef Majchrák .časopis .téma

Koniec leta plynie pre katolíckych veriacich v mariánskom duchu. Putuje sa na Staré Hory, do Šaštína, do Mariánky, ale aj do Dechtíc či Littmanovej. Je mariánsky kult na Slovensku stále živý? Je u nás intenzívnejší ako inde? A patrí putovanie k modernému životu?

ôsmy septembrový deň je podľa cirkevného kalendára dňom Narodenia Panny Márie. V Šaštíne fúka silný studený vietor a schyľuje sa k dažďu. Nie veľmi pôvabné mestečko si žije svoj každodenný život a Kláštorné námestie pred bazilikou je takmer prázdne. Na parkovisku stojí jeden autobus s hlohoveckou značkou. Na poludňajšej omši je v kostole zopár pútnikov, zväčša staršie ženy, a pár miestnych ľudí, bazilika je poloprázdna. Sivovlasé ženy v pršpiplášťoch v obchodíku so suvenírmi dlho zvažujú, čo si zakúpia ako pamiatku zo Šaštína. Nakoniec kupujú magnetky so sochou Sedembolestnej Panny Márie a tešia sa, ako si ju umiestnia na chladničku.
V blízkej reštaurácii vo vyhradenej sále sú dva podlhovasté stoly, za ktorými sedia sivovlasé ženy a muži. Pred nimi na vyvýšenom stolíku je akýsi vysávač a nerezové hrnce. Starí ľudia sú unavení, majú už po prednáške o úžasne výhodnej ponuke, niektorí spisujú vzadu s organizátormi výletu zmluvu o zakúpení drahých hrncov. Ostatní trpezlivo čakajú, kedy im dovolia prejsť sa okolo baziliky. Budú mať na to pár minút. Hľadáme Mariologické múzeum pri bazilike. Pán kostolník návštevou nie je nadšený, pred národnou púťou, ktorá bude o týždeň, má ešte veľa práce, práve sa chystá kosiť. Do múzea už vraj zavíta iba málo ľudí, lebo tí, čo sem chodia pravidelne, ho už videli a nových hostí nepribúda. Ani teraz neočakáva, že na národnú púť príde veľa ľudí, slávnosť Sedembolestnej Panny Márie totiž nešťastne pripadla na stredu.
Majiteľ útulného obchodíka s knihami i suvenírmi Miroslav Lisinovič si povzdychne, že posledné dva roky chodieva do Šaštína oveľa menej ľudí, možno za to môže kríza. „Celé leto sa tu nikto nezastavil, predtým tu zastavovali autobusy, čo viezli ľudí na výlety do Bratislavy, na Devín, toto leto nikto. Chodia len tí hrnčiari,“ hlavou naznačí smer k reštaurácii, kde sa práve podpisujú nové kúpno-predajné zmluvy. „Držia ich tam celé doobedie, potom im dovolia na pár minút sa tu poobzerať a odvezú ich preč. Sú to starí ľudia a hučia do nich, aby si neodkladali peniaze do pančuchy na pohreb, ale kúpili si radšej tie drahé hrnce.“
Pán Lisinovič nostalgicky zaspomína na september roku 1985, keď v čase socializmu bola počas púte bazilika taká plná, že sa do nej ani nedostal. Ale, hoci to na prvý pohľad vyzerá s mariánskou tradíciou neveselo, pán Lisinovič nie je pesimistický. Spomenie si totiž na februárovú púť zaľúbených, na ktorej strávilo v Šaštíne tri dni až 700 mladých ľudí.
Púť partnerských dvojíc do Šaštína má svoju logiku. Na počiatku šaštínskeho príbehu bola totiž manželská hádka Angely Bakičovej s jej manželom Imrichom Coborom, známym bojovníkom proti Turkom. Ich prudká hádka sa odohrala v koči cestou do Šaštína. Po urážke od manžela sľúbila Angela Bakičová, že ak v ich rodine opäť zavládne pokoj a láska, dá postaviť sochu Sedembolestnej Panny Márie a umiestni ju na miesto, kde musela potupená manželom vystúpiť z koča. Po nečakane rýchlom uzmierení manželia Coborovci dali zhotoviť sochu Sedembolestnej Panny Márie a umiestnili ju na stĺp vedľa cesty. Veriaci zo Šaštína k nej potom chodili prosiť o pomoc. Rôzne zázračné vypočutia a uzdravenia, ktoré sa tu udiali, skúmala potom vyšetrovacia komisia, až arcibiskup Imrich Esterházy v roku 1732 povolil, aby sa táto socha ctila „na spôsob iných milostivých sôch a obrazov“.

.cesta k Sedembolestnej
Počiatky mariánskej úcty na Slovensku siahajú už do obdobia, keď sa v našom priestore začalo šíriť kresťanstvo. Misionári ohlasovali Ježiša Krista, ktorý bol Máriiným synom a učili, že aj jej treba vzdávať úctu. O rozšírenie mariánskej tradície na našom území sa výrazne pričinila aj misia Cyrila a Metoda. Prišli z Byzantskej ríše, kde bol už v tom období mariánsky kult rozšírený. Prejavoval sa v modlitbách, ikonách, ale aj v množstve chrámov zasvätených Bohorodičke. Úcta k Panne Márii bola silná v čase Uhorska, keďže prvý uhorský kráľ svätý Štefan zasvätil svoju krajinu Preblahoslavenej Panne Márii. Stretnutie pohanských Maďarov s kresťanstvom malo zaujímavý kontext. „Naši spolubratia Maďari mali ešte pred prijatím kresťanstva kult svojej „Veľkopanej“, preto mohla mariánska úcta Slovanov akosi premostiť obe náboženstvá a súčasne Maďarov priblížiť ku kresťanstvu ,“ hovorí cirkevný historik Jozef Haľko.
V 13. storočí, keď do Uhorska vpadli Tatári, ľudia utekali do hôr a dúfali v ochranu Matky Božej. Tí, ktorí prežili, budovali po svojom návrate kostoly a zasväcovali ich Panne Márii. Pohromy, ktoré tento priestor postihli, sa teda pričinili o to, že ľudia sa utiekali k uctievaniu Márie ako Sedembolestnej. „Práve takáto podoba mariánskej úcty sa najčastejšie zdôvodňuje skutočnosťou, že národ v dejinách trpel, a preto je mu osobitným spôsobom blízka Matka, ktorá stála pri kríži a videla zomierať svojho syna. Máriinu bolesť vyjadruje aj motív Piety, ktorý bol pomerne častý najmä v slovenskom umení,“ vysvetľuje mariologička Jana Moricová z Katolíckej univerzity v Ružomberku. Keď Turci začali plieniť U horsko, vydal ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz, ktorého diecéza pokrývala územie takmer celého Slovenska, pastiersky list, v ktorom napísal. „Hrozí nám veľké nebezpečenstvo zo strany Turkov. Nepomôžu nám naše zbrane, ani zbrane našich susedov. Musíme sa obrátiť na nadprirodzenú pomoc. Dejiny nás učia, že naši predkovia sa v ťažkých časoch utiekali k Panne Márii, prosili ju o pomoc a ona ich vypočula. Ako arcibiskup sa obraciam na vás: Zasväťme sa spoločne Bolestnej Panne Márii, aby bola naďalej našou ochrankyňou a chránila nás pred všetkými nebezpečenstvami.“
Vitézov nástupca v úrade Juraj Szelepchényi dal dokonca pred rozhodujúcou víťaznou bitkou s Turkami pri Viedni vojakom rozdať tisíce medailónikov so Sedembolestnou Pannou Máriou. Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel, že kresťanskí vojaci v tejto bitke zvíťazili pod znamením Panny Márie, určil deň víťazstva – 12. september – za sviatok Panny Márie pre celú cirkev. Odvtedy sa svätí sviatok mena Panny Márie práve v tento deň.
Sedembolestná Panna Mária sa stala oficiálne patrónkou Slovenska v 18. storočí.
Keď sa o zázrakoch, ktoré sa dejú pri soche Sedembolestnej v Šaštíne, dozvedel trnavský arcibiskup, dal zázraky vyšetriť a správu poslal do Ríma. V roku 1727 dostal od pápeža Benedikta XIII. toto vyjadrenie: „Súhlasím, aby slovenský ľud aj naďalej uctieval Bolestnú Pannu Máriu ako svoju Patrónku.“ Slovenský ľud však neboli len katolíci, ale aj početná skupina protestantov, v období pred protireformáciou dokonca niekoľkonásobne väčšia ako dnes.
Keď že protestantská teológia sa v pohľade na Pannu Máriu v niektorých veciach odlišuje od katolíckeho učenia, mali slovenskí protestanti niekedy so šírením mariánskej úcty problém. „Z vlastných výskumov problematiky 17. a 18. storočia viem, že protestanti začali mať prob - lém so zvýrazňovaním úcty k Panne Márii najmä vtedy, keď od nich štátna moc napríklad pri vstupe do úradov začala vyžadovať zloženie prísahy vernosti k panovníkovi, v ktorej boli zmienky o svätých a nepoškvrnenom počatí Panny Márie,“ hovorí historička Eva Kowalska.

.sme iní?
Pri pohľade na tisíce mariánskych pútnikov v Levoči či na niektorých pútnických miestach v Poľsku sa môže zdať, že mariánska úcta vo východnej Európe je podstatne silnejšia ako v západoeurópskych krajinách. Podľa Jozefa Haľka je však potrebné rozlišovať medzi mariánskou úctou a niektorými jej prejavmi, ako je putovanie, návšteva mariánskych svätýň, či milostivých miest. „Vzhľadom na účasť na púťach je na Slovensku mariánska úcta badateľne intenzívnejšia ako v niektorých iných európskych krajinách. Je to isteže veľké požehnanie, ale to neznamená, že v krajinách bez tejto formy prejavov nezvyknú Pannu Máriu prosiť o príhovor,“ hovorí Haľko. Úcta k Panne Márii nebola vždy bezproblémová. V minulosti aj dnes sa objavujú aj také jej prejavy, ktoré cirkev označuje za nezdravé. Tento problém sa dokonca stal jednou z tém Druhého vatikánskeho koncilu. „Vatikánsky koncil vystríhal pred preháňaním, najmä pred prejavmi, na základe ktorých by nekatolíci mohli nadobudnúť mylnú predstavu, že v katolíckej cirkvi sa Márii vzdáva taká istá úcta ako Ježišovi,“ hovorí Jana Moricová.

.mariánka
Veľké duchovné pevnosti, ako píše salezián Ernest Macák v knižke Naša sedembolestná matka, má Slovensko štyri: v Šaštíne, v Starých Horách, v Levoči a v Mariánke. Mariánka je z nich najstaršia. Písomné pramene omalej soške Panny Márie z hruškového dreva sú z roku 1367, ale jej história je ešte o dve storočia staršia. Mal ju vyrezať pustovník žijúci v tomto údolí okolo roku 1030. Mariánka aj na prvý pohľad pôsobí inak ako ostatné mariánske miesta. Atmosféra je tu komornejšia a akási mystickejšia. „Je to stredoveké pútnické miesto,“ hovorí kaplán miestnej farnosti Marek Vadrna. „Stredoveká mariánska úcta mala väčší cirkevný kontext, Máriu v ňom vnímali ako matku cirkvi. Novodobejší mariánsky kult je osobnejší,“ tvrdí Vadrna. Aj v Mariánke neskôr pribudli barokové kaplnky. „Máme tu kaplnky šiestich radostí Panny Márie. V osemnástom storočí už existovalo množstvo takýchto rozkúskovaných pobožností, kým v stredoveku sa mariánska úcta chápala viac v biblickom kontexte. Hoci by sa zdalo, že práve stredovek bol bližší pohanským bohom, nie je to tak. V stredoveku si misionári aj biskupi dali veľmi záležať, aby staré kulty zanikli. Vo vrcholnom stredoveku sa putovalo skôr k ostatkom svätých, až neskôr vznikli marián - ske púte, ktoré už od 19. storočia dominujú.“
Kaplán z Mariánky bol na mariánskych púťach v Poľsku a prekvapili ho niektoré tamojšie obrady, ako zvuk fanfár, trúbenie, pravidelné odkrývanie a zakrývanie obrazu Panny Márie. „Ja tomu ako duchovný celkom nerozumiem,“ priznáva. „Asi je to taký ľudový prejav, ľudia to zrejme potrebujú. U nás v Mariánke nič také nemáme.“ Marekovi Vadrnovi sa – ako kaplánovi, ktorý pôsobí na pútnickom mieste – javí dôležité putovanie. „Tá soška, ten kultový cieľ už potom ani nie sú ta - ké dôležité. Človek má putovať, aby sa stretol sám so sebou,“ vysvet ľuje kaplán Vadrna. „Musí opustiť miesto, ktoré pozná a kde sa cíti bezpečne. Keď zrazu nemá okolo seba to známe prostredie, môže sám do seba viac nahliadnuť. A keď človek sám do seba viac nahliadne, tak pozná pravdu a v tej pravde spozná Boha.“ Spovede, ktoré pán kaplán počúva na pútnickom mieste, sú vraj iné ako v obyčajných kostoloch. Ľudia tu prvýkrát prehovoria aj o veciach, ktoré ich ťažia dlhé roky.
Mariánska úcta má zmysel aj bez putovania. „Isteže to má zmysel aj vtedy, keď sa človek modlí ruženec či mariánske modlitby. Ale doma v bezpečí, kde nehrozí, že by ste sa hlbšie do seba pozreli, sa to pre vás stane takým ľudovým zvykom,“ myslí si mariánsky kaplán. Preto odporúča putovať. Víta aj tých, čo prídu autobusom, ale najviac sa teší tým, čo prichádzajú pešo.

.peši za Máriou
Čo dnes, v 21. storočí, motivuje chodiť ľudí na púte? Túto otázku si položila aj etnologička Zuzana Novodvorská, ktorá uskutočnila anketu medzi účastníkmi pútí na piatich slovenských pútnických miestach. Výsledky zverejnila v roku 2007 v časopise Slovenský národopis. Zistila, že ľudia najčastejšie putujú preto, aby sa poďakovali za získané milosti, alebo prosili o ich udelenie. Ďalšou silnou motiváciou je manifestácia vierovyznania.
Mnohí putovali aj preto, lebo túžili prejaviť úctu Bohu, Márii či nejakému svätcovi, obnoviť svoj duchovný život, chceli učiniť pokánie za hriech, alebo si vyprosiť uzdravenie či zlepšenie zdravotného stavu. „Mne to príde trochu drzé a nepatričné nazvať ľudí, ktorí sadnú do autobusu a zavezú sa do Ríma, sú tam tri dni a povedia, že sú pútnici a boli na pútnickom zájazde. Pútnik je ten, kto si to odšliape. Ktorý dovolí ceste, aby ho zmenila. Musí tam byť taká osobná zaangažovanosť,“ opisoval svoju predstavu o putovaní 30-ročný účastník ankety v Slovenskom národopise. Jeho výpoveď tak trochu naznačuje zmenu trendu v putovaní, o ktorej hovoria aj viacerí kňazi s ktorými sme sa stretli a rozprávali. Jednoducho nastáva akási renesancia pešieho putovania. Niekde sa táto tradícia udržala aj za socializmu, z viacerých miest sa desiatky kilometrov putovalo do Levoče, ale v menej religióznej oblasti okolo Bratislavy sa táto tradícia takmer vytratila. Ale aj tu sa už formuje spoločenstvo „Sprevádzajúci – pútnické bratstvo“, ktoré od roku 2003 pravidelne každý mesiac pešo putuje do Mariánky z Bratislavskej kalvárie. Čoraz viac skupín pútnikov prichádza po svojich aj do Šaštína. Aj tohto roku pôjdu peší pútnici z Trnavy do Šaštína a 55 kilometrov prej - dú za dva dni.
V putovaní dochádza tiež k niečomu, čo sa dá označiť ako špecializácia. Pribúdajú púte detí, mládeže, študentov, mužov, Rómov, dokonca existuje aj púť zaľúbených. „Tento nápad vznikol spontánne v Šaštíne, ktorý víta počas roka mnohých pútnikov – mužov, deti, ružencové bratstvá. Ako mladí zaľúbení ľudia sme, teraz už smojou manželkou Lýdiou, dali návrh, aby mohli putovať aj zaľúbení. Vo februári sa už po štvrtý rok presviedčame, aká je to sila, keď sa môžu stretnúť na jednom mieste mladí s rovnakými hodnotami,“ hovorí Martin Ližičiar, ktorý púť zaľúbených do Šaštína organizuje. Zároveň naznačuje, že v putovaní by sme sa možno mohli inšpirovať minulosťou. „Putovanie dnes spohodlnelo. Autom sa dá často doviesť až k chrámu, v zahraničí vás na horu vyvezú eskalátory. Niekedy stálo putovanie viac otlakov, potu, námahy a človek mal čas očistiť si hlavu, myšlienky a odstrániť zbytočné.“
Je dokonca pravdepodobné, že ku klasickým mariánskym pútnikom sa aj u nás bude pridávať čoraz viac ľudí, ktorí seba samých ani neoznačujú za veriacich či mariánskych ctiteľov, ale fascinuje ich samotná púť ako hľadanie cesty k sebe, možno časom aj k Bohu. A na to sú staré pútnické cesty a marián - ske miesta ideálne.
Kaplán Vadrna z Mariánky sa pred pár dňami vrátil z putovania do Santiaga de Compostela a s prekvapením zistil, že pri putovaní tam stretával zväčša ľudí, ktorí neputovali z náboženských dôvodov. „Ale nebrali to ani ako exotiku. Dôležité je, že niečo hľadali a verili, že ‚niečo´ bude,“ dodáva.
Za Pannou Máriou budú teda Slováci putovať určite aj v dobe internetu, dokonca možno čoraz častejšie spôsobom, ktorý sa podobá tomu stredovekému.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite