Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koniec oranžového prezidenta

.jozef Majchrák .časopis .téma

Po prvom kole prezidentských volieb na Ukrajine je jasné, že ikona Oranžovej revolúcie Viktor Juščenko sa už do prezidentského kresla nevráti. Doplatil najmä na to, že nenaplnil obrovské očakávania, ktoré do neho jeho voliči v roku 2004 vložili.

Na začiatok však treba uviesť, že oranžový prezident viaceré očakávania, spojené s politickou stabilitou a zlepšením ekonomickej situácie, ani reálne naplniť nemohol. Mnohí Juščenkovi expriaznivci ešte aj dnes považujú úrad prezidenta za rozhodujúcu politickú silu v krajine, ako to bolo za jeho predchodcu Leonida Kučmu. Po Oranžovej revolúcii sa však zmenila ukrajinská ústava a zvýšili právomoci premiéra a parlamentu práve na úkor prezidenta. Výsledok bol nešťastný, pretože nové prerozdelenie kompetencií nebolo jasné. Nasledovalo permanentné napätie medzi prezidentom a premiérom, politické krízy a predčasné voľby. Mnohí Ukrajinci mohli mať teda oprávnený pocit nikdy sa nekončiaceho politického chaosu.
Aj mnohí Juščenkovi odporcovia však dnes uznávajú, že urobil veľa na zlepšenie imidžu krajiny. Ukrajina sa už v zahraničí prestala spájať len s výbuchom elektrárne v Černobyle, vraždou novinára Gongadzeho, do ktorej boli zapletené najvyššie politické kruhy, či s predajom rakiet Saddámovi Husseinovi. Objektívnym faktom je aj to, že počas Juščenkovho prezidentského obdobia nikto zo strany štátu nezasahoval do slobody médií ani neobmedzoval demokratické inštitúcie, čo sa o období jeho predchodcu určite nedá povedať.
Veľkou témou odchádzajúceho prezidenta bolo posilňovanie ukrajinskej národnej identity. Zasadil sa o zlepšenie štátneho financovania kultúrnych pamiatok, otváral nové múzeá a pamätníky, medzinárodne nastoľoval otázku ukrajinského hladomoru, vyznamenával bojovníkov za ukrajinskú nezávislosť, aj tých z radov Banderovej Ukrajinskej oslobodzovacej armády (UPA). No a nakoniec jednoznačne orientoval svoju krajinu na Západ.
Práve tie dve posledné veci však v krajine, ktorá je rozdelená jazykom aj národnou identitou, pôsobili protikladne. Vodcu UPA Stepana Banderu síce napríklad v Ľvove vnímajú ako národného hrdinu, ale v ruskojazyčnom Charkove je to už nacionalista a fašistický kolaborant. Rovnako čaro Západu začalo v očiach Ukrajincov v kontexte ekonomicky silnej Indie či Číny v posledných rokoch blednúť. Mnohí obyvatelia vnútorne rozdelenej krajiny, ktorá sa sama civilizačne nachádza na hranici Východu a Západu, by radšej videli prezidenta, ktorý hľadá balans, než bojovníka, ktorý všetko stavia na jednu kartu.
To všetko spolu s nezlepšujúcou sa ekonomickou situáciu, nenaplnením sľubu, že mafiáni skončia v base a neokresaním vplyvu bohatých oligarchov sú  hlavné odpovede na to, prečo Viktor Juščenko v týchto prezidentských voľbách dopadol tak, ako dopadol.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite