Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Putovanie na východ

.jozef Majchrák .časopis .téma

Júlia alebo Viktor? Kráskaalebo zviera? Oranžová alebo červený? Európa alebo Rusko? Zlé otázky. Dnešná Ukrajina, ktorá si volí nového prezidenta je všetko iné, len nie aréna mytologického boja Dobra so Zlom. Kľúčových politikov totiž ako marionetky ovládajú oligarchovia. Zrejme všetkých.

.geopolitiku by sme mohli vybaviť konštatovaním, že Ukrajina je obrovská, no oproti Rusku maličká. Aspoň v takej miere, v akejje Slovensko – teda krajina, ktorú Ukrajinci príliš neregistrujú – malé oproti nedozernej ukrajinskej černozemi. Čo z toho vyplýva? Bežný Slovák si všimne túto (u)krajinu iba vtedy, keď k nám cez ňu nepreteká ruský plyn či hrozí odstávka ropy. Alebo vo vagónoch stojí železná ruda z Krivého Rogu. Ostro strážená schengenskáhranica iba prehĺbila stereotypný pohľad, že „tam kdesi“ za Užhorodom jezóna biedy, bezprávia a mafií. Taká je však iba časť pravdy.

.väzenia bez banditov
Takmer štyritisíc kilometrovdlhá cesta autom (Bratislava-Dnepropetrovsk-Bratislava) v čase prvého kola prezidentských volieb nás z mnohých stereotypov spoľahlivo vyliečila. Tu platí, paradoxne, presný opak ako vo„zvyšku“ Európy. Čím postupujete ďalej na východ, smerom k Rusku, tým sú ľudia bohatší, lepšieoblečení a mestá prosperujúcejšie. Mukačevo je tak trochu „zapadákov“. Ternopiľ, Vinnycia a Kirivograd menej. Dnepropetrovska Poltava vôbec. Smerom na východ pribúdajú nákupné móla plné luxusných značiek, väčšie ako na Slovensku. Hovoria jasnou rečou: tu sa točia obrovské peniaze. Z čoho? Mixvšetkých tých sôch Lenina, bulvárov Marxa a čiernych BMW či Lexusov zmätok v duši našinca ešte prehĺbi. A to sme neboli na „úplnom východe“, kde bašuje rozprávkovo bohatý oligarcha, uhľobarón, majiteľ európskeho futbalového veľkoklubu Šachtor Doneck a sponzor ViktoraJanukovyča (ten v prvom kole porazil„plynovú“ Júliu Tymošenkovú o desať percent) Rinat Achmetov.
„Banditov do väzenia!,“ s týmto sympatickým heslom prišiel pred piatimi rokmilíder Oranžovej revolúcie Viktor Juščenko. Pomaranč všakvybledol a ľud sa v prezidentovi sklamal. Z banditov neskončil vo väzení ani jeden. Naopak, darí sa imčoraz lepšie. Prvotná akumulácia kapitálu, povedané Marxom, prechádza aj na Ukrajine do vyššejfázy: z banditov sa ako zo žubrienok vyliahnu ctihodní vážení občania, seriózni biznismeni. Atým pôjde o dve veci: aby sana ich minulosť zabudlo a aby si mohli peniaze a moc užívať v právnom štáte, ktorý im zaručí beztrestnosť. Paralela so Slovenskom? Tak trochu.
Počas celej cesty naprieč žírnou rovinou sme nestretlinikoho, kto by jasne, hrdo a odhodlane povedal, že bude voliť toho alebo tú. Teda, až na dve mladé emancipované dámy, z ktorých jedna pracuje v európskej mimovládke a druhá v prosperujúcej firme Agrosojuz. Obe sú za Júliu, skôr však pocitovo („za trestne stíhaného Janukovyča ako prezidenta by somsa hanbila“) ako racionálne. Tie voľby akoby nemali zásadnú tému, iba marketing a nič nehovoriace floskuly. Pocity mnohých Ukrajincov, najmä strednej triedy, presne artikuluje hovorca ternopiľského magistrátu Oleg Urič, ktorý – so zaťatými zubami –podporuje do histórie odchádzajúceho Juščenka. V krajine je podľa neho viacero paralelných vlád. Súperia medzi sebou prezident, vláda, gubernátori a iné zložky moci. „Ľudia sú už unavení. Z roztrieštenosti aj z toho, že demokracia prechádza do zmätku. Už niekoľko rokov obyčajní ľudia hovoria, že hlasujú proti, lebo nemajú možnosť hlasovať za niekoho. Keď porovnám Janukovyča a Tymošenkovú, tak ten prvý je nepriateľ, no aspoň čitateľný. Júlia je však temná voda. Nevieš, čo od nej očakávať. Kedysi vstúpila so svojou stranou BjUT do Socialistickej internacionály. Ukrajina bola v šoku, pretože tu už máme jednu socialistickú stranu, ktorá je členom tejto skupiny. Druhý šok však prinieslo rozhodnutie Júlie, keď vymenila socialistov za európskych ľudovcov,“ vraví Orič.
Tymošenková ako rýdza populistka, bezzásadová technokratka moci? Paralela so Slovenskom či Ruskom? Tak trochu, pekná blondína s umelým vrkočom však nedosahuje popularitu Fica či Putina. Zatiaľ.

.júlia volí
Dnepropetrovsk ako významnú metropolu na hranici medzi ruskojazyčným východom (volí Janukovyča) a západom (volí Tymošenkovú) Ukrajiny sme si nevybrali náhodou. Viacako miliónové mesto bolo počas ZSSR zakázanou zónou, kam cudzinec nesmel vstúpiť: vzhľadom na utajovanú výrobu balistických, vesmírnych a iných rakiet. V kronikách sa raz možno bude spomínať aj to, že sa tu narodilaa vyštudovala Tymošenková. Inak, dodnes tu má v centre byt a jej teta, podnikateľka, vedie (sponzoruje?) miestnu bunku BjUT. Zrejme ťažko niesla, že ju práve tu v prvom koleporazil okrem Janukovyča (41,7 percenta) aj bývalý guvernér národnej banky Sergej Tyhypko (22,4 percenta) – takisto rodák z Dnepropetrovska. Júlia získala iba 14,8 percenta hlasov.
V nedeľu ráno to však na porážku nevyzerá. O pol ôsmej je mínus desať. Partia upratovačiek pod dohľadom milície čistí pred lekárskou akadémiou, kde bude voliť aj Júlia, chodníky od snehu. Vnútri sa registrujú desiatky novinárov, muži v oblekoch pripravujú volebné urny pripomínajúce akváriá. Pečatia ich drôtmi, oblepujúnálepkami a nespokojne premiestňujú hore-dole, až kým zo štyroch vysokých hranolov nevytvoria kocku. Nepraktické, no efektné. Medzitýmniekoľko mladých mužov a žien za nástenkou s programami osemnástich kandidátov usilovne fúka balóny. Biele a červené, v Tymošenkovej farbách. Prečo, to sa ukáže už o chvíľu. „Júlia Vladimírovna už ide!“ roznesie saspráva a čakajúci dav sa z vestibulu presúva na mráz. Mladí „komsomolci“, pravdepodobne z mládežníckej odnožejej strany, vytvárajú uvítací kordón, uprostred ktorého sa rozloží miestna honorácia. Dominujú lesklé obleky a dlhé špicaté topánky.
Medzitým sa okolo „akvárií“ vo vestibuletlačia fotografi a televízne štáby. Cvične snímajú prvých voličov. „To ešte nie je ona, však?“ pýta sa novinár, keď príde odvoliť akási babička. Tajní a ochrankári nevraživo zazerajú. Júlia, celá v bielom (šaty a kožuch) prichádza o deviatej. Vystúpi s manželom a dcérou z Mercedesu, pozdraví sa s čakajúcimi (niektorých pozná osobne) a ide si splniť občiansku povinnosť. Otázku, za koho hlasovala, jej nepoloží nikto.

.pán Protivšetkým
Vstupnej hale do lekárskej akadémie dominujú profily jednotlivých kandidátov s hlavnými bodmi ich volebných programov. Z tých sa okrem všeobecných fráz veľa vyčítať nedá, hoci priestoru zaberajú naozaj dosť. Nečudo, veď uchádzačov je až osemnásť. Nepochopiteľné, najmä ak si uvedomíme, že každý z nich musel zaplatiť štátu za možnosť kandidovať dvaa pol milióna hrivien (v prepočte asi 250-tisíc eur). Značnú časť z nich však tvoriaľudia, ktorým sa na Ukrajine hovorí technickí kandidáti. Keďže každý z uchádzačov môže do volebných komisií menovať dvoch svojich zástupcov, silní hráči to robia tak, že do boja formálne vyšlú ešte jedného-dvoch blízkych ľudí. V ich mene potom dokomisie delegujú ďalších svojich zástupcov. Dôvod? Oficiálne to robia preto, aby posilnili svoj vplyv v komisiách a zabránili manipuláciám, no zlé jazyky hovoria, žesa tak o nejaký ten volebný podvod môžu pokúsiť aj sami.
Okrem známej trojice Janukovyč, Tymošenková, Juščenko za pozornosť  určite eštestoja ďalší dvaja kandidáti. Práve hlasy ich voličov totiž rozhodnú o výsledku druhého kola. Sergej Tyhypko v prvom kole skončil tretí. Je uznávaným bankárom, v roku 2004 bol šéfomvolebného štábu Viktora Janukovyča. Po neúspešných prezidentských voľbách sa s nímvšak rozišiel v zlom, vytratil saz politického života, aby sa v roku 2009 opäť objavil ako prezidentský kandidát. Štvrtý v poradí z prvého kola, Arsenij Jacenjuk, je bývalým miláčikom prezidentaJuščenka a exministrom zahraničných vecí. Obidvaja sa voličov snažili získať najmäsvojím pragmatizmom a sľubmi nového vetra v ukrajinskej politike.
O post prezidenta sa uchádzal aj primátor nám geograficky blízkeho Užhorodu Serhej Ratušnjak, ktorý sa za hranicami Zakarpatskej oblasti „preslávil“ najmä svojimi antisemitskými výrokmi. Protikandidáta Jacenjuka napríklad charakterizoval ako „malého drzého žida“. Ako raritu nemožno obísť ani postavičku menom Vasiľ Vasilievič Protivsich. Priezvisko tohto pána v ukrajinčine znamená proti všetkým. Priukrajinských voľbách to bolatradične  jedna z možností hlasovania. Kto nechcel podporiť ani jedného kandidáta, alebo politickú stranu, hlasoval za „protivsich“. Dôvtipný chlapík z Ivano –Frankovska, o ktorom sa hovorí ako o figúrke istého mediálneho oligarchu, si jednoducho zmenil meno a snažil sa zaujať. Ústrednávolebná komisia musela kvôli nemu na volebný lístok doplniť ajmožnosť „nepodporujem žiadneho kandidáta“. Hocisa o pánu Protivšetkým v krčmách diskutovalo azda ešte viacako o silných kandidátoch, nakoniec veľa vody nenamútil. Získal približne 0,1 percenta hlasov. Vtipná bola aj pobúrená reakcia jednejtechnickej kandidátky, keď sa dozvedela, že získala tiež iba 0,1 percenta hlasov: „Ako to? Veď mám viac čísel v pamäti mobilu!“

.hoci aj čerta
Náš sprievodca po Dnepropetrovsku Pavlo Pavlovič Mamenko je tak trochu renesančný človek. V minulosti mal firmu, ktorá dovážala stroje a zariadenia z Európy, dnes sa špecializuje na architektonické projekty rekonštrukcií starých budov a prevádzkuje aj obchody so stavebným materiálom. Okrem toho je fotografom, novinárom a vlastní veľkú zbierku starých tehál a zbierku starých fotografii. Hovorí po rusky, ako nakoniec skoro všetci v Dnepropetrovsku, jeho rodokmeň však siaha až k záporožským kozákom.
„Počas Oranžovej revolúcie som bol na dnepropetrovskom námestí prvý. Organizovali ju tu na začiatku najmä strední podnikatelia. Krúžili sme okolo námestia na bavorákoch a mercedesoch, až sa k nám postupne začali pridávať ďalší ľudia,“ spomína nostalgicky Pavlo a vysvetľuje, že jemu a podobným biznismenom sa v 90. rokoch podnikalo celkom dobre. Potom sa však za prezidenta Kučmu začala formovať nová trieda oligarchov. Boli to často ľudia z kriminálneho prostredia, ktorí „za babku“ privatizovali obrovské štátne podniky. V tých bola často len cena železného šrotu vo fabrikách niekoľkonásobne vyššia ako suma, za ktorú ich oligarchovia kúpili. Tí začali časom monopolizovať celé odvetvia a menších či stredných podnikateľov vytláčať z trhu. „Pre toto sme sa angažovali, to mala oranžová revolúcia zmeniť, ale nezmenila,“ hovorí sklamane Mamenko. Aj napriek tomu dal v prvom kole svoj hlas Juščenkovi, ktorého považuje za morálneho, ale slabého človeka. „No v druhom kole podporím proti Janukovyčovi kohokoľvek, hoci aj čerta,“ dodáva razantne.
Večer nás Pavlo pozýva k sebe domov na šálku čaju a jablkový koláč. Anglicky štýlové. Býva v obrovskom byte, kde sa v sovietskych časoch tlačilo šesť rodín, v budove z 19. storočia, ktorú projektoval známy poľských architekt. Zo šálky čaju sú nakoniec hody  pozostávajúce z niekoľkých druhov čierneho, zeleného a bieleho čaju. Pavlova žena Larysa Ivanovna sa chce najskôr skromne utiahnuť do svojej izby, nakoniec však zostáva a my sa už nedostaneme k slovu. Reč sa točí najmä okolo politiky. Larysa si nedávno prečítala knihu od kandidáta Tyhypka a odvtedy na neho nedá dopustiť. „Je to pragmatický a rozhľadený človek, presne takého potrebujeme prezidenta. Musíme mať dobré vzťahy aj s Ruskom, aj s Európou a prezidenta, ktorý ich dokáže zabezpečiť,“ vysvetľuje. Ak Tyhypko nepostúpi do druhého kola, tak je Larysa Ivanovna rozhodnutá nedať svoj hlas nikomu.

.sovietski ľudia
Mikola Petrovič Sitnik je poradca dnepropetrovského oblastného šéfa. Ten má 33 rokov a nominoval ho prezident Juščenko – takže šéf zrejme po voľbách končí. Sitnik však nekončí, pracuje tu už 17 rokov a „prežil“ troch prezidentov. Keď vyjdeme na cigaretku pred budovu, kde sú v parku svetielkujúce novoročné jelene, lišiacky sa usmeje a povie: „Ste prví novinári zo Slovenska, ktorých tu stretávam.“ A rozvíja úvahy o potrebe otvorenia slovenského konzulátu v tomto meste, považovanom za priemyselné srdce Ukrajiny (Kyjev je údajne iba jej hlava). Vravíme veľavýznamné „hmm“. Určite nás nechcel ohúriť, no Mikola Petrovič dosiahol ten efekt, keď nám predtým u seba v pracovni do notesa namaľoval kruh (chybne sme ho najprv považovali za pole ničivých účinkov balistickej rakety) s polomerom 250 kilometrov okolo Dnepropetrovska a ticho povedal: „Vidíte? Na tomto území žije dvadsať miliónov ľudí, naša oblasť vyrába viac ako tretinu ukrajinskej priemyselnej produkcie. Čo tam po západnej Ukrajine! Tam vyrábajú iba vodku Nemirnoff...“ Opäť povieme „hmm“.
Dostávame sa ku kľúčovému sporu tejto krajiny. Jej východ (podpora Janukovyča) je čistý donor, jej západ (podpora Tymošenkovej), naopak, čistý príjemca. Tak to bolo nastavené za čias ZSSR, keď tu na východe vybudovali mohutné priemyselné závody, kam prišli za prácou zo strednej Ázie, z Pobaltia, z Kaukazu aj z Kazachstanu. Mentalitou ani ruskí, ani ukrajinskí, skôr sovietski ľudia. A hovoriaci po rusky, samozrejme. Vo svojej zlatej ére vyrábal Južný strojárenský závod (pekná skratka Južmaš) ročne sto medzikontinentálnych rakiet a mal okolo 60-tisíc zamestnancov. Dnes ich tu robí sotva tretina, pričom, ak predajú päť-šesť rakiet, sú radi. Východ Ukrajiny trpí aj zničeným životným prostredím: haldami odpadu, zamorenou vodou a priemernou dĺžkou života mužov iba 58 rokov. Niet sa čo čudovať, že Janukovyčova Strana regiónov, ktorá razí (nesolidárnu) zásadu každý región za svoje, tu žne také úspechy.

.vodka vo vesmíre

 Jednou z komôr „srdca Ukrajiny“ je budova uprostred sídliska s bizarným názvom Národné centrum kozmického vzdelávania mládeže. Funguje trinásť rokov a sídli na prospekte Gagarina, ako inak. Pri vchode nás očakáva Vladimír Pavlovič (priezvisko sme prepočuli). Dôchodca, ktorý celý život vyrábal rakety v Južmaše, tu dnes  sprevádza hostí. Má vyčesanú ofinu, tmavé sako, pod ním sveter. A sovietske myslenie. „Kedysi som čítal knihu, ako sa má prezentovať vodca národa. Debata, či je lepší Janukovyč alebo Tymošenková, je pod moju úroveň. Ani jeden. A Juščenko? Ten by nemal byť ani dedinský účtovník!“ vraví Vladimír Pavlovič, keď stojí medzi raketami a orbitálnymi stanicami. Jeho vedomosti sú nekonečné. Chrlí čísla, megatony, kilometre za sekundu. V prenesenom význame ide o múzeum studenej vojny a on je jeho hlavným exponátom. S maketami rakiet SS-20, Iskander a inými. Názorne ukazuje, k akým heroickým výkonom sa musel vzopäť sovietsky duch, keď chcel držať krok s „imperialistami“. Hlboký dojem na nás zanechal najmä istý konštruktér, ktorý pochádzal zo zemľanky kdesi v tajge, no skonštruoval vlak, ktorý ukrýval tri balistické rakety, pričom jedna by zničila celé Spojené štáty, druhá Európu a tretia... okolie. Takých vlakov (vyzerali navonok celkom obyčajne) vyrobili dvanásť. Keď potom prišli bádatelia, aby pozbierali z rodného domu konštruktéra relikvie, našli iba žehličku a zopár drevených lyžíc. Sú tu teraz vystavené. „Molodec“ bol aj Leonid Kučma, konštruktér veľmi úspešnej rakety Cyklon, ktorá absolvovala 97 štartov, všetky bezporuchové. Keď neskôr končil v úrade prezidenta, daroval dve raketky aj nášmu Rudolfovi Schusterovi. Milé, nie?
Rakety vyrobené v Južmaše vyniesli na orbit už viac ako 1 500 rôznych družíc; vojenských, ale aj meteorologických a komunikačných. Keď tak stojíme s Vladimírom Pavlovičom pred vitrínkou s potravou pre kozmonautov, v ktorej sú aj konzervy s nápisom „mjaso“, príde reč na jedno tabu. Je to tajné, no je to fakt. Vo vesmíre sa pila aj vodka. Ako? „Dobre, poviem vám to,“ usmeje sa Vladimír Pavlovič a zahrá naučenú divadelnú scénku: „Tekutiny nemožno piť normálne, lebo by sa po kabíne rozleteli ich kvapôčky a mohli by poškodiť elektrické zariadenia. Naši kozmonauti sa však naučili spôsob, ktorý Američania nepoznali. Do zovretých pier vložili 40-gramovú dávku tekutiny, pričom prudko zaklonili hlavu. Tekutina im vošla do hrdla. Potom sebou mykli druhýkrát a tekutina im skočila hlbšie.“ Hmm.

.pštrosy a spisovatelia
„Také niečo u vás určite nemáte,“ hovorí nám hrdo už spomínaný poradca Sitnik. Hneď na to zoberie telefón a začne niečo horúčkovito vybavovať. Z celej veci sa nakoniec vykľuje exkurzia do blízkeho Agrosojuzu. Súhlasíme. Napokon, možnosť spoznať tradičný život na vidieku sa nám celkom pozdáva. Po niekoľkých desiatkach kilometrov cez chudobne vyzerajúce dedinky s domčekmi však dorazíme k niečomu, čo pripomína skôr priemyselný komplex ako tradičnú farmu. Uprostred sa vyníma budova s hrdým názvom Analytické centrum. Spoločnosť Agrosojuz založili v čase úpadku kolchozov dvaja miestni fyzici. Dnes zamestnáva 2 500 ľudí, hospodári na 14-tich tisícoch hektároch a po celej Ukrajine má 77 pobočiek. Okrem poľnohospodárstva sa venuje predaju, distribúcii a servisu poľnohospodárskych strojov, má vlastný aeroklub, jazdeckú školu či kynologickú stanicu. Miestni sa tú starajú o 30-tisíc prasiat, 4-tisíc kusov hovädzieho dobytka – a, čuduj sa svete, aj o 3-tisíc pštrosov afrických. Všetko plne automatizované, čisté. Vysvetľujú nám, že to funguje bez toho, aby sa zvierat musela dotknúť ľudská ruka. Neveríme. Dokonca tu aplikujú aj takzvanú Pláničkovu metódu, známu z českej trilógie Slnko, seno, jahody. Spočíva v tom, že kravám pravidelne púšťajú hudbu. Vraj sú tak v lepšej psychickej pohode. Najradšej majú klasiku, samozrejme, tú ruskú.
Marketingová riaditeľka Agrosojuzu Oksana Nikitenko si pomery vo firme nevie vynachváliť. Majitelia sa vraj starajú o to, aby ich platy vždy boli o desať percent vyššie ako ukrajinský priemer. Keď sa rozprávame dlhšie, reč sa zvrtne aj na politiku a Oksana sa ukáže ako zarytá podporovateľka Júlie Tymošenkovej. Študovala manažment v Moskve, a potom pracovala v jednej z firiem, ktorú Júlia priamo riadila. Je to vraj žena činu a čo povedala, to vždy platilo. Za Janukovyča by sa hanbila a na Juščenkovi jej prekáža jeho prehnaný tlak na ukrajinizáciu. „Som za to, aby ruština bola na Ukrajine druhým úradným jazykom. Dnes sa napríklad ruskí spisovatelia v školách vyučujú ako zahraničná literatúra. Pre mňa však Dostojevskij, Lermontov či Čechov v žiadnom prípade nie sú zahraniční spisovatelia, sú to moji spisovatelia,“ vysvetľuje Oksana.

.ľudia práce
Ustavične sme mali pocit, že nám do tohto roadmovie chýba čosi podstatné  – presvedčení voliči Janukovyča. Kde ich nájsť? Napokon nám prialo šťastie a dostali sme na aute defekt. Mechanik v dnepropetrovskom pneuservise pracoval precízne a lacno. Nepovedal ani pol slova. Všade mal pritom rozvešané propagačné materiály Strany regiónov. „Za čem bukvy? Vsjo jasno,“ spomenuli sme si na repliku jedného ruského vtipu.
Na druhý deň nám v neďalekej Poltave, kde v 18. storočí vojská ruského cára porazili vojská švédskeho kráľa a ukrajinských kozákov, pre zmenu zamrzla nekvalitná nafta. Auto muselo ísť do servisu, na rozmrazenie a vyčistenie palivového filtra. Zažijeme európske štandardy: prvotriedne služby, zadarmo podávaná kvalitná káva, vysokorýchlostný internet pre čakajúcich zákazníkov. A ľudia práce, ktorí volia Janukoviča. „Čo taká Júlia, tá má okolo seba iba oligarchov biznisu. A prezývajú ju líštička, lebo je prefíkaná,“ prehodil mechanik s hlavou ponorenou pod prednú kapotu a dodal: „Zato za Janukovyčom sú oligarchovia výroby!“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite