Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ivan Medek (1925 – 2010)

.eva Čobejová .časopis .médiá

Zomrel Ivan Medek. Odišiel muzikológ, novinár, disident, kancelár prezidenta, ale aj noblesný človek či posledný gentleman vo verejnom živote, ako písala česká tlač.

Pre mnohých z nás, čo sme v osemdesiatych rokoch počúvali Hlas Ameriky, odišiel najmä človek, na ktorého správy sa vtedy nedočkavo čakalo každý večer, a ktorý vždy na konci správy povedal to nezabudnuteľné: Ivan Medek, Hlas Ameriky, Vídeň.
Nebolo také samozrejmé, že sa v Hlase Ameriky, vládnej stanice USA zrazu začali objavovať správy týkajúce sa udalostí z Prahy,  ktoré mapovali najmä disidentské a protirežimové akcie. Hlas Ameriky sa –na rozdiel od Slobodnej Európy – snažil dodržiavať svoju hlavnú líniu, teda informovať o americkom systéme, spôsobe života, amerických názoroch na udalosti vo svete a nerobiť aktivizujúci žurnalizmus. Ten prenechal Slobodnej Európe, ktorú však komunisti rušili oveľa intenzívnejšie. Keď Ivan Medek v roku 1978 emigroval do Rakúska, skúsil ponúknuť svoje služby najprv Slobodnej Európe, ale tam nemali záujem. A tak zavolal Pavlovi Pecháčkovi do Hlasu Ameriky a dostal nejasný prísľub, že má skúsiť niečo poslať. Medek mal v Československu dobré kontakty, teda dobré zdroje informácií. Sám neskôr spomínal, že niečo mu v Hlase Ameriky vzali, niečo nie. Vedenie americkej vládnej stanice si uvedomovalo, že Medkove správy majú aj iný ako čisto spravodajský tón, ale postupom času jeho správ v Hlase Ameriky pribúdalo. A tak sa ľudia v Československu dozvedali o silnejúcom protikomunistickom odpore, o reakciách režimu, ale aj konkrétne informácie o tom, čo sa chystá. To, čo predtým chýbalo, teda aby sa o akciách disentu dozvedela aj širšia československá verejnosť, sa začalo dariť aj vďaka správam, ktoré z Viedne telefonoval Ivan Medek. Hlas Ameriky sa v osemdesiatych rokoch počúval najmä kvôli špecifického hlasu Ivana Medka.
Ivan Medek pochádzal z významnej českej rodiny. Jeho babička si vzala Herberta Masaryka, syna prvého československého prezidenta. Bol teda nevlastným Masarykovým pravnukom. Dedko bol slávny maliar, otec spisovateľ, legionár, správca Národného pamätníka na Vítkove, brat Mikuláš Medek známym výtvarníkom. Prirodzenú noblesu, ktorá bola preňho typická a pripomína sa takmer v každom nekrológu, mal už zrejme v génovej výbave.
Medek ako dieťa zažil rozhovory svojho otca s Masarykom a neskôr spomínal, že otec síce Masaryka uznával, ale zároveň ho kritizoval za inklináciu k socializmu. Rudolf Medek bol totiž presvedčený, že proti komunizmu treba tvrdo bojovať, preto vstúpil aj do légií.
Ivan Medek sa najprv venoval hudbe, ale keď podpísal Chartu 77 a stal sa spoluzakladateľom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných, jeho život sa zmenil. Živil sa ako sanitár, umývač riadu či šatniar. Zažil brutálny útok, keď ho eštebáci vyviezli za Prahu a zmlátili do bezvedomia. V roku 1978 emigroval. Po Novembri sa vrátil a pracoval v prezidentskej kancelárii Václava Havla. Angažoval sa aj v organizácii katolíckych laikov Opus bonum, ktorú ešte v exile založil břevnovský opát Jan Anastáz Opasek. Po smrti opáta Medek Opus bonum viedol a usiloval sa pokračovať „v dobrom diele Anastáza Opaska“.
Ivan Medek v bilancujúcich rozhovoroch  často hovoril o tom, čo bol veľký dar, ktorý od života dostal: „Já mám pocit, že jsem v určitých okamžicích, nebo v rozhodujících okamžicích svého života vždycky našel moment, který mně umožnil jednat, vstupovat do té situace, rozhodovat se svobodně, nezávisle a mít pocit, že to, co dělám, je užitečné.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite