Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Boj o November

.jaroslav Daniška .jozef Majchrák .časopis .téma

V roku 1989 padol komunizmus. V tých dňoch stáli proti sebe ľudia, ktorí bývalý režim podporovali a ľudia, ktorí proti nemu bojovali. Ako je to po 20 rokoch?

Začnime temným scenárom. Píše sa rok 2039, od nežnej revolúcie práve uplynulo 50 rokov a väčšina aktérov novembra ’89 už nežije. V učebniciach histórie patrí tejto kľúčovej udalosti slovenských dejín významné miesto, ale hovorí sa najmä o prvom ponovembrovom predsedovi vlády národného porozumenia Milanovi Čičovi, predsedovi parlamentu Rudolfovi Schusterovi a o role bývalých komunistov na čele s Michailom Gorbačovom. Spomína sa síce aj Milan Kňažko, Ján Budaj a zmienka sa ujde aj slovenským signatárom Charty 77, ale to je asi tak všetko. Vladimír Jukl a Silvester Krčméry sú nezmáme mená. Nevolá sa po nich žiadna ulica, v učebniciach nie je ani veta. A podobne sú na tom aj Ján Čarnogurský s Františkom Mikloškom. Čo sa vlastne stalo? Nič také nepredstaviteľné a vidíme to už dnes:  zápas o interpretáciu Novembra, ktorú sa bývalí komunisti snažia pretvoriť na svoj obraz.  
.privatizácia Novembra
Hotel Bôrik, konferencia úradu vlády a SAV, reční predseda parlamentu Pavol Paška. Príhovor je znôška nezmyslov, urazený Košičan sa sťažuje na novinovú karikatúru a krčmovým jazykom vykrikuje, že nedovolí hŕstke intelektuálov sprivatizovať November. Patrí totiž občanom, to oni sú skutočnými víťazmi jesene pred 20 rokmi. Hoci Paškovi prekáža údajná „privatizácia“, práve takým spôsobom sa celkom iná privatizácia začína. Dvadsiate výročie pádu komunizmu ponúka ideálnu príležitosť. Od Novembra uplynulo dostatok času, ťažko odlíšiť pravdy, niektoré polopravdy a úplné lži, a protagonisti antikomunistickej opozície a novembrovej tribúny sú rozhádaní, izolovaní a politicky porazení. Voľby vyhrala postkomunistická strana, ktorá sa hlási ku všetkému dobrému, čo sa urobilo pred rokom 1989 a na zmienku o komunistických zločinoch jej už nezostáva chuť a čas. Navyše, november 1989 nemá v hlavnom meste žiadne námestie, neexistuje žiadne celonárodné múzeum, žiadne jedno centrálne súsošie, kde by sa kládli vence a organizovali spomienky. Dokonca aj 20. výročie je charakteristické dvojitosťou a fragmentáciou. Dve spomienkové tabule boli osadené v Liptovskom Mikuláši, dve v Košiciach, dve týkajúce sa pochodu študentov 16. novembra v Bratislave. Niekto by mohol povedať, že je to typicky slovenská vlastosť. Možno je to tak, ale zároveň je s tým spojené aj obrovské riziko: práve tak môže totiž November ovládnuť niekto tretí a dať mu obsah, ktorý nikdy nemal. 
.spoločná konferencia
Streda, 18. november 2009, historická budova SNR. Predseda parlamentu Paška, za účasti predsedov obidvoch komôr českého parlamentu, predsedu Európskeho parlamentu Jerzyho Buzeka a ďalších hostí, otvára medzinárodnú konferenciu. Jedinú, kde sa stretli bývalí komunisti s opozičnými liberálmi a konzervatívcami. Snaží sa vyvolať neformálnu „svetrovú“ atmosféru spred dvadsiatich rokov a postupne rečnia vtedajší študenti Zuzana Mistríková a Filip Vagač, prví nekomunistickí politici Martin Bútora, Ján Čarnogurský, František Mikloško a za maďarskú menšinu László Nagy. A za nimi nasledujú ďalší „priami aktéri“: Milan Čič, Rudolf Schuster, Peter Weiss, Boris Zala. Je to zvláštny moment. Na jednej strane je zaujímavé, že bývalí komunisti a politici strany Smer už viac nedokážu ignorovať výročie Novembra, majú potrebu oceniť revolúciu a prihlásiť sa k nej. Zároveň však odmietajú hovoriť o zločinoch komunizmu a priebeh novembrovej revolúcie kamuflujú. Za všetkých to najpresnejšie formuluje Boris Zala, muž, ktorý nebol členom komunistickej strany, ale vystupuje ako advokát bývalých komunistov: „Mať iný názor neznamená, že je morálne horší alebo slabší,“ hovorí.  Nepriateľmi novembra ’89 sú podľa neho tí, ktorí si myslia, že ich názory sú tie „jediné správne, jediné morálne a jediné demokratické“. Zala ani slovom nehovorí o pravde a zastáva otvorene relativistickú pozíciu. 
.koniec jednej éry
Vráťme sa však k disidentom. Keďže konferencia sa koná len pár dní po Paškovom vystúpení na Bôriku, kde tento bývalý komunista začal vojnu o historickú interpretáciu, očakávania od nich sú vysoké. Filip Vagač hovorí predovšetkým opatrne, najodváženjšia je veta o tom, že niektoré hodnoty Novembra sú dnes považované za „naivné“ a nad inými je otáznik. Bútora spomína ľudí, ktorí mu v sále chýbajú, revolúcia sa podľa neho podarila, ale potrebujeme novú spoločenskú alianciu, ktorej nepôjde o revolúciu, ale evolúciu. László Nagy trochu nepochopiteľne oceňuje Paškovu iniciatívu s organizovaním koncertu v novej budove SND a Ján Čarnogurský hovorí o medzinárodnom kontexte a potrebe štátnym vyznamenaním oceniť ľudí z cudziny, ktorí nezištne pomáhali podzemnej Cirkvi a antikomunistom. Najdôležitejšie je napokon vystúpenie Františka Mikloška. Hovorí o slobode, neudržateľnosti utópií založených na nenávisti, vypočítava stovky obetí a desiatky tisícov odsedených rokov, prechádza do útoku na Milana Čiča, aby napokon úplne prekvapivo vyzval na ukončenie éry, keď sa ľudia delili na bývalých komunistov a nekomunistov. 
.my sme to riadili
Úplne iný je pohľad bývalých komunistov. „Pred 17. novebrom som bol členom vlády a nevedel som, čo sa deje, že končí táto éra,“ vyznáva sa Milan Čič. Hovorí dlho a sebastredne. Téza je však jasná: štát som riadil ja, to ja som stanovil nové vzťahy s cirkvami, navrhoval nové zákony, staral sa o chod škôl a celej republiky. Agresívnejší tón prichádza s bývalým prezidentom Rudolfom Schuterom. Aj on sa hlási k historickému relativizmu: „Naša generácia nemôže mať objektívny názor. Inak videli november ’89 ľudia VPN a inak triezvi, rozumní komunisti, ktorí tiež túžili po zmene.“ Podľa Schustera sa zásluhy VPN nemajú preceňovať, pretože bez Gorbačova a Moskvy by žiadne zásadné zmeny neboli možné. Vo vedení VPN bolo podľa neho „mnoho radikálov, ktorí túžili po postoch“ a málo „pripravených ľudí a odborníkov“, ktorí vedeli, čo je to vláda, čo parlament a kto má aké kompetencie. Komunistický režim sa podľa neho nedal udržať, „iná vec je, či nové štruktúry splnili to, čo sľúbili“. Jediným exkomunistom, ktorý sa svojím vystúpením vymyká, je Peter Weiss. Hovorí o zodpovednosti za zločiny režimu, o ktoré sa vraj vtedy nezaujímal a dodáva: „November aj mňa osobne oslobodil“. 
Ponúka sa otázka: je možné 20 rokov po páde komunizmu 17. november oslavovať spolu s bývalými komunistami? Odpoveď je áno, dôležité však je, aby sa pritom neprekresľovali dejiny. Okrúhly stôl v roku 1989 mal dve strany, ale jedna bola porazená a ustupovala druhej, ktorá zastupovala spoločenskú väčšinu. Nech už väčšina v roku 2009 volí kohokoľvek, tá historická pravda z roku 1989 by sa nemala popierať. A ako ukázali nedávne oslavy, práve o to sa vedie zápas. 
.liberáli so cťou
Ten sa týka aj slovenských liberálov. Viacerí ľudia z tohto prostredia boli buď priamo zaangažovaní v disente, alebo boli v otvorenom konflikte s režimom. Iní boli súčasťou šedej zóny a verejne sa angažovali v rôznych typoch ochranárskych či kultúrnych iniciatív. Patria sem aj ľudia, ktorí sa neangažovali verejne, v minulosti boli členmi komunistickej strany, viedli akúsi vnútornú opozíciu a o ich kritických názoroch vedelo často iba najbližšie okolie. Táto skupina ľudí bola počas revolučného vrenia prvých dní najaktívnejšia, podarilo sa jej ovládnuť tribúny a tvorila základ Verejnosti proti násiliu. 
Rovnako ako v čase revolúcie ani dnes nejde o homogénnu skupinu ľudí a dvadsať rokov politického života niektoré názorové rozdiely medzi nimi ešte zvýraznilo. Napriek tomu tento názorový prúd zvládol pripomenutie Nežnej revolúcie a svojej úlohy v nej so cťou. 
Asi najzaujímavejšiu akciu zorganizovalo občianske združenie Projekt Fórum okolo Marty Šimečkovej. Na Stredoeurópske Fórum s témou  Čo sa stalo s demokraciou? sa do Bratislavy zišla prominentná zostava intelektuálov, ako napríklad ruský spisovateľ Viktor Jerofejev, Václav Havel, maďarský spisovateľ György Konrád, poľský disident a novinár Adam Michnik či český aristokrat a politik Karel Schwarzenberg. Fórum bolo nielen spomienkou na november 1989, ale aj debatou o aktuálnych témach dneška ako druhý život totalitných štruktúr či únava z demokracie. Akcii sa nedá prakticky nič vyčítať, aj keď diskusie o niektorých témach by boli určite vzrušujúcejšie, keby v nich figurovali aj ľudia z konzervatívneho myšlienkového tábora. Trochu pobavilo aj vystúpenie  viceguvernérky Európskej banky pre obnovu a rozvoj Brigity Schmögnerovej, pasujúcej sa do úlohy prominentnej kritičky kapitalizmu. V Ženeve jej možno imidž ľavičiarky západného strihu žerú, v Bratislave by jej však občas neškodilo pripomenúť, že ešte v osemdesiatych rokoch bola členkou komunistickej strany a tiež jej vetu, ako po nástupe slobodného režimu (počas ktorého urobila politickú kariéru) uvažovala o emigrácii.
Ľudí z radov bývalej VPN bolo počuť a vidieť aj na ďalších akciách. Ladislav Snopko spoluorganizoval odhalenie pamätníka Srdce Európy na Hviezdoslavovom námestí, Fedor Gál spolu s Petrom Zajacom prezentovali na viacerých miestach na Slovensku svoj nový film Dobré ráno, Slovensko. Snopko moderoval aj spomienkové stretnutie, ktoré k Novembru 1989 zorganizovali opozičné strany  SDKÚ, KDH a SMK. Na ňom s najzaujímavejším prejavom vystúpil ďalší z lídrov vtedajšej VPN Martin Bútora. 
Celkovo platí, že liberálna elita sa za tohtoročné pripomenutie výročia Novembra 1989 určite nemusí hanbiť. Bez nej by sa interpretačnej mašinérii Smeru valcovalo určite ľahšie. 
.kresťania potichu
Najväčším paradoxom osláv 20. výročia pádu komunizmu je ticho tých, ktorí pre porážku komunizmu robili najviac – kresťanov. Boli to totiž práve malé organizované náboženské spoločenstvá, kresťanský samizdat, podzemná Cirkev a kresťanský disent, kto stál za najväčšími demonštráciami proti komunizmu pred rokom 1989. Či už to boli púte na Velehrade, v Levoči alebo Sviečková demonštrácia. Oni predstavovali spoločenskú silu a dominovali disentu aj samizdatu. Ešte nepochopiteľnejšie je, že kresťania samotní akoby na to po 20 rokoch sami dobrovoľne zabudli. Biskupi síce pri príležitosti výročia napísali spoločný pastiersky list, ktorý sa vyjadroval k dvadsiatim rokom slobody a „novembrovým ideálom“, z ktorých sme na mnohé „zabudli“. Nedokázali však oceniť vlastných hrdinov. Nebola odhalená žiadna socha či spomienková tabuľa a usporiadaná žiadna významenejšia konferencia. V Košiciach bola síce na programe osláv uvedená slávnostná svätá omša, ktorú mal podľa programu celebrovať arcibiskup Tkáč, nedostavil sa však a prítomný dekan namiesto témy slobody a Novembra hovoril o svätej Alžbete. O 17. novembri nepadlo ani slovo. Žiadna slávnostná svätá omša sa v deň štátneho sviatku neodohrala ani v Bratislave. Kardinál Korec, František Mikloško, Ján Čarnogurský a tajný kňaz František Vikartovský síce vystúpili na podujatiach, kam ich pozvali, žiadne z nich však neorganizovali kresťanské organizácie či cirkev. 
Čo sa to teda pri 20. výročí pádu komunizmu odohralo pred našimi očami? Bývalí komunisti kydali na hrdinov revolúcie, prípadne tvrdili, že revolúciu robili oni. Liberálne a občiansky orientovaní intelektuáli tomu čelili a prirpomínali zásluhy Charty 77 a VPN. A kresťania mlčali. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite