Európsky kríž

Rozhodnutie európskeho súdu pre ľudské práva, že ak v európskych školách visia kresťanské kríže, porušujú sa tým práva detí, možno kritizovať rôzne. Talianski konzervatívci, socialisti a komunisti, inak vždy na nože, odmietajú verdikt dojemne unisono. Taliansko sa spojilo, hlásia titulky svetovej tlače. Všetci zrazu argumentujú obranou tradície. Výborne, tradícia si obranu zaslúži. Ale pravdupovediac, vôbec netuším, čo pod obranou tradície talianski politici v skutočnosti myslia. Pohodlnú zotrvačnosť? Kríže boli v minulosti, tak nech sú aj dnes? Je pre nich kríž ešte stále aj výrazom pravdy o svete, alebo už iba folklórom, ktorý pekne dotvára steny škôl a obraz o sebe, tak prečo ho rušiť? Tým, že Berlusconi a spol. tak veľmi zdôrazňujú tradíciu, a tak málo pravdu o podstate Talianska, pritakajú nechtiac hlúpemu argumentu súdu – sú predsa aj iné tradície, dokonca aj v Taliansku, tak prečo vyvyšovať iba túto jednu? Ako k tomu prídu ateisti, agnostici, alebo oná prisťahovaná Fínka a jej dcéra? Tej otázke sa ale natrvalo nevyhnú – sú rôzne tradície (a s nimi spojené hodnoty) rovnocenné? Nezáleží náhodou od hodnôt, ktoré v sebe nesú? A ešte – je preferovanie vlastných väčšinových hodnôt naozaj diskrimináciou iných?

Mnohí nábožensky založení ľudia po celej Európe sú v kritike súdu dôslednejší – priamo varujú pred postupujúcou ateizáciou Európy. Pre nich je kríž postojom k svetu a aj jedným zo základných kameňov Európy. Jeho povinné odstránenie zo škôl preto chápu ako vytláčanie Boha z verejného priestoru, a súčasne ako ohrozenie všetkého, na čom Európa stojí. Toto je zaujímavejší postoj, než korektne povinná obrana tradície. Neuhýba, ide k podstate. Súd v Štrasburgu v tomto naozaj prekročil medze triezvosti a vydal sa na ideologické scestie. Slabinou tejto hodnotovej kritiky je však paradoxne práve ateizácia Európy. Tá je totiž faktom, bez ohľadu na pomýlený verdikt súdu v Štrasburgu. Boha vo verejnom priestore Európy nemožno udržať symbolmi, v ktoré stále viac ľudí aj tak neverí. Hlboko veriacim ľuďom sa odstraňovanie kresťanských symbolov z dobrých dôvodov nepáči. Ale cesta k ozdraveniu Európy, po ktorom volajú,  bude iná, oveľa ťažšia, hlbšia a dlhšia, než označenie súdu v Štrasburgu – a celej ateistickej časti elity – za nástroj pekla. Podstatná otázka predsa je, prečo je stále viac ľudí v Európe nábožensky vlažných, a nie prečo sa rastúca vlažnosť následne zrkadlí aj v európskych rozhodnutiach. Zhora, z Európy, sú na skutočnú vieru krátki. Ona mizne úplne inak, než želaním kohosi v Bruseli či Štrasburgu. Ako? Prečo sa to deje? Toto je výzva, nie kritika dôsledkov.

Naozaj oprávnená kritika rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva preto nesmeruje ani k jeho zjavnej neúcte k talianskej tradícii, ani k jeho priehľadne ateistickému aktivizmu. Rozhodnutie európskeho súdu o tom, že kríže na stenách škôl porušujú práva detí, je škandalózne v úplne inom rozmere – európska inštitúcia ním totiž vstúpila do oblasti, kde nemá čo hľadať. Kríž alebo hoci Marx, Havel, alebo hoci Gašparovič na stenách našich škôl sú výsadnou pôdou jednotlivých štátov, teda nás, ich občanov, sú prejavom našej slobody, našej voľby, našich hodnôt a našej demokracie. Ak od tohto ustúpime, a necháme si kýmkoľvek diktovať, čomu môžeme veriť, čo ešte môžu niesť naše steny a aké dane máme platiť, potom nie je budúcnosťou Európy sloboda, ale opäť raz tyrania.

Mimochodom – ak naozaj zvesíme z piedestálu kríž, čo preboha vyvesíme?