Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Aj my sme zelení

.martin Hanus .eva Čobejová .časopis .téma

Náš časopis čoskoro opäť upadne do podozrenia, že v prístupe k prírode a našej planéte sme úplnými cynikmi. Kým v decembri sa stretnú v Kodani najdôležitejší politici sveta, aby prijímali opatrenia v boji proti klimatickým zmenám, väčšina médií a mimovládnych organizácií bude hovoriť o osudovej voľbe pre ľudstvo. K týmto rečiam sa však opäť nepridáme.

.k tým rečiam o osudovej voľbe sa nepridáme nie preto, že by sme túto planétu nebrali vážne. Práve naopak.
Konzervatívny týždenník, za aký mnohí .týždeň pokladajú, má v rámci dnešných debát o klíme nelichotivý obraz: životné prostredie vraj pre nás veľa neznamená, keďže ho podriaďujeme potrebám ekonomiky a zisku. Preto sme proti masívnej redukcii emisií CO2, kriticky vnímame  nerozumný rozvoj veterných elektrární a iných obnoviteľných zdrojov energie, preto nekritizujeme pestovanie geneticky modifikovaných plodín a takmer vo všetkých otázkach máme iný názor než pravoverný člen hnutia Greenpeace. Pôsobíme možno ako ropáci z legendárneho dokumentu Svěráka juniora, ktorí sa živili uhlím a výfukmi, a nado všetko si užívali znečistené prostredie.
Spoluautor tohto článku nedávno takmer predčasne opustil diskusiu organizovanú ekoaktivistickým projektom Energii Union. Nedostal síce odpoveď na otázku, odkiaľ Energii Union nabrala, že ročne padne za obeť klimatickým zmenám spôsobeným človekom 150-tisíc ľudí (ako organizácia tvrdí na svojej internetovej stránke), jeho skeptické názory však narazili na stenu opovrhnutia: dokonca zaznelo z publika želanie, aby pán Hanus ďalej nehovoril.
Kolega Tomáš Gális bol predminulý týždeň (viac v jeho článku Konať alebo zomrieť?) na svetovej konferencii o klíme v Kodani, kde počúval ľudí, ktorí majú vo veciach absolútne jasno: presne vedia, akou mierou človek zvyšuje globálne otepľovanie, o koľko stupňov bude Zem teplejšia o 50 rokov a čo presne treba urobiť, aby nedošlo k planetárnej apokalypse: k zničeniu ekosystémov, k masovej migrácii ľudí z rozhorúčených častí Zeme, k vojnám o vodu a základné suroviny, k hladomorom a podobne.  
V tomto časopise vás však v najbližších týždňoch nebudeme zahlcovať katastrofickými scenármi, ani nebudeme so zatajeným dychom sledovať, či sa politici v Kodani dohodnú na opatreniach, ktoré vraj zachránia svet. Myslíme si totiž, že celá dnešná debata o klíme je humbug, ktorým ľudstvo stráca čas a veľa peňazí.
Pre tento postoj máme dobré dôvody. Po prvé, klíma je mimoriadne komplexný systém, ktorý skrýva v sebe veľa nepreskúmaných záhad. Napriek tomu dnes ovládli verejný priestor vedci, aktivisti a politici, ktorí tvrdia, že pravda o klíme je dokázaná a už nemožno o nej diskutovať, ale konať. Po druhé, je tu zopár kľúčových faktov, ktoré sa zamlčiavajú: hoci to klimatické modely, o ktoré sa celá dnešná hystéria opiera, nepredpokladali, posledných 11 rokov sa už Zem globálne neotepľuje. A to napriek tomu, že emisie CO2 – ako údajne najdôležitejšia príčina nárastu teplôt – ďalej rastú.  Tichý oceán, teda jeden z hlavných ohrievačov planéty, sa dokonca začal ochladzovať – aj preto silnie v prehliadanej časti vedeckej komunity diskusia, či sa náhodou nezačína fáza mierneho globálneho ochladzovania. Netvrdíme, že sa tak stane, ani netvrdíme, že človek nejakou mierou neovplyvňuje aj samotnú klímu – nevieme to. Sme však presvedčení, že súčasná klimatológia sa stala natoľko spolitizovanou vedou a dokazovanie vplyvu skleníkových plynov na globálne otepľovanie je dnes natoľko určované masívnymi vládnymi grantmi, že veriť v objektivitu vedeckých panelov OSN či vládami vyžiadaných analýz by bolo naivné.  Vôbec by nás neprekvapilo, keby rast teplôt nepokračoval ani v nasledujúcom desaťročí a všetky dnešné reči a svet zachraňujúce opatrenia politikov by sa o niekoľko desaťročí ukázali ako celkom smiešne. Pri predpovediach o globálnych ekologických katastrofách totiž spravíte najlepšie, keď im jednoducho neveríte.  Prečo? Lebo tak velí okrem zdravej skepsy aj skúsenosť. V minulom storočí, keď sa rozhojnili podobné katastrofické vízie, sa nijaká nesplnila. V 60. rokoch začal s činnosťou Rímsky klub, ktorého prognózy – tiež na základe prepracovaných počítačových modelov – citoval celý svet. Do konca storočia mali byť vyčerpané všetky zásoby surovín, Zem mala od preľudnenia praskať vo švíkoch, ľudia mali zomierať v dôsledku preľudnenia a nedostatku potravín. Preto prognostici z prostredia Rímskeho klubu navrhovali, aby sa priemyselná produkcia zastavila na úrovni 70. rokov, inak bude katastrofa neodvratná. Nestalo sa nič z toho. Globálna ekonomika ďalej prudko rástla, no vo vyspelých štátoch sa životné prostredie zlepšovalo a  v chudobných krajinách sa napriek prudkému nárastu populácie nezvyšovali zástupy hladujúcich. Počet ľudí sa zdvojnásobil, no produkcia potravín sa strojnásobila bez toho, aby človek musel dovtedy nedotknuté časti prírody premeniť na polia. V 80. rokoch zas panovala v niektorých západných štátoch, najmä v Nemecku, panika z vymierania lesov. Katastrofa sa opäť nekonala: lesov už v tom čase neubúdalo, ale pribúdalo. Kvalita vôd a ovzdušia sa vo vyspelých štátoch tiež niekoľko desaťročí zlepšuje. Napriek tomu vládne nielen v ekologických kruhoch depresia z globálnych problémov. Tie sú však z veľkej časti virtuálne – nie sú zakotvené v realite, ale v hlavách ľudí a v plánoch politikov, ktorí v ekológii vidia celkom dobrý nástroj napríklad na posilňovanie globálnych politických inštitúcií.
My v .týždni vidíme reálne problémy týkajúce sa životného prostredia celkom inde – na lokálnej úrovni. Možno v tomto ideme proti svetovým módnym trendom, ale určite nie proti tradícii klasického slovenského ochranárstva. K týmto sa naopak teraz, 20 rokov po Novembri, radi hlásime.

.čo nás trápi

Pre trendových ekológov sú záchrana parkov, pamiatok či lesov len takou drobnosťou. Načo zachraňovať kúsok lesa kdesi na hranici Slovenska, keď je nad nami ozónová diera? Treba sa venovať vážnym veciam, ako je globálne otepľovanie či hlad v Afrike. Vďaka týmto témam totiž možno účinne bojovať aj proti kapitalistickému systému a ten je často pre zelených aktivistov väčší nepriateľ ako atómové jadro či ozónová diera.
Táto rétorika však ani dnes neoslovuje mnohých slovenských ochranárov, ktorí zažili socializmus.  „Nemám problém hlasovať za ekologické veci,“ tvrdí Peter Tatár, ktorý stál v 80. rokoch pri zrode silného ochranárskeho hnutia a dnes je členom Bugárovho Mostu. „Ale mňa nezaujíma presadzovať zelenú politiku ako niečo samoúčelné. A čo sa týka globálneho otepľovania, zdieľam podozrenie, až istotu, že je to globálny podvod. Nepovažujem za normálne, aby v nasledujúcich desaťročiach odklonili obrovský podiel z verejných daní na niečo, čo má taký hysterický, emotívny a rýdzo politický charakter,“ hovorí Tatár.
V redakcii .týždňa sa dlhodobo a neúnavne venuje témam týkajúcim sa životného prostredia Andrej Bán. Nechodí však na demonštrácie proti globálnemu otepľovaniu, nepriväzuje sa na atómové veže, ale zaujíma sa o menšie prípady, ktoré však výrazne znižujú kvalitu života v našej krajine. „Skládky, zánik zelene v mestách, ničenie pamiatok a iné. Vyjadrujú aroganciu investorov a slabosť samospráv,“ hovorí Andrej, čo ho dnes trápi na životnom prostredí najviac. „No kedysi, keď som prechádzal okolo smradľavej hlinikárne v Žiari nad Hronom, ktorá dnes pôsobí ako čistá oáza, by mi ani vo sne nenapadlo, že raz sa pojem ´rezort životného prostredia´ totálne zdiskredituje kvôli prvému slovíčku ´rezort´ a že najväčší biznis bude spojený práve s ním.“
Ak sa niečo Ficovej vláde dôsledne podarilo, tak to je vzbudiť nedôveru k akémukoľvek konaniu, ktoré robí štátny úrad v prospech životného prostredia. Dokonca aj miniatúrna Strana zelených musela vzdať svoju spoluprácu so Smerom. Vládna koalícia totiž obnovila dokončenie Mochoviec, hoci proti boli ekológovia aj ekonómovia, zdiskreditovala predaj sporných emisií a nechtiac tak odhalila, aký čierny biznis to je. Človek z jej radov totálne spochybnil nezávislé a voči občanom ústretové rozhodovanie o skládkach odpadu. Táto koalícia nedokáže jasnejšie presadzovať väčšiu ochranu prírodných hodnôt Vysokých Tatier, naopak, dovolila, aby sa v Štátnych lesoch praktizovali mafiánske obchody a drancovalo sa tam vo veľkom.
Ak by niekto ešte v budúcnosti chcel poukazovať na to, že ekológia je prirodzene blízka a vlastná ľavicovo orientovaným stranám, a tie pravicové ekologicky necítia, stačí mu pripomenúť obdobie vládnutia Ficovej prvej vlády.

.slovenská tradícia

Nedôvera v centralistické riešenia, ktoré budú robiť v prospech životného prostredia vlády, si slovenskí ochranári uchovali z nežnej revolúcie. Vtedy niektorí pochopili, aké naivné bolo ich rozmýšľanie o ochrane životného prostredia za vlády komunistov.  Peter Tatár si v tejto súvislosti spomína: „V Bratislave Nahlas sme kritizovali komunistov, ale aj naše návrhy boli centralistické, vlastne sme komunistom predpisovali ekologické centralizované riešenia, lebo sme si nemysleli, že my ich nahradíme.“
Začiatkom roku 1989 vyšiel Ochranca prírody, spravodaj Mestského výboru Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, s úvahami ochranárov na tému: Odkiaľ a kam ideme? Martin Bútora napríklad odporúčal, aby sa ochranári menili na akési svojpomocné skupiny, pre ktoré je typický odpor proti veľkým štruktúram, protibyrokratickosť, decentralizácia, pragmatizmus, ale aj znovupotvrdenie tradičných hodnôt ako obec, susedstvo, duchovné hodnoty, humanizmus, spoliehanie sa na seba samého, posilnenie vlastných schopností. Aj Ján Budaj v tej debate, ako ďalej, oceňuje ochranársky altruizmus a volá po tom, aby bol človek dobrý hospodár a správca Zeme.
S čoraz radikálnejšími zelenými hnutiami Západu však veľa spoločného nemali. Vyzeralo to skôr na konzervatívnejšie hnutie prepletené s myšlienkami liberalizmu. Práve takéto smerovanie bolo pre slovenských ochranárov s ich skúsenosťou z komunizmu veľmi príťažlivé. Netúžili po veľkých utopických projektoch a dokonalej zelenej alternatíve. Slovenské ochranárske hnutie v osemdesiatych rokoch – tak to bola skôr túžba po slobodnom konaní, po autentickej pomoci a konkrétnom čine na  záchranu prírody či kultúrnych pamiatok a tiež túžba patriť k spoločenstvu slušných, aktívnych a slobodných občanov.
Peter Tatár si v tejto súvislosti spomína na českého ochranára Josefa Vavrouška, ktorý už videl ďalej. Aj v spomínanom Ochrancovi prírody Vavroušek slovenským kolegom pripomína, že jednou z najvýznamnejších príčin relatívne úspešného riešenia environmentálnych problémov v USA je práve politický systém založený na Montesquieuovej myšlienke autonómneho fungovania troch vetiev (legislatívnej, výkonnej a justičnej), ktoré sa vzájomne kontrolujú a vyvažujú.

.dobré dedičstvo
Silná generácia slovenských ochranárov z 80. rokoch však v politike dlhodobo neuspela. Najvýraznejšia postava – Mikuláš Huba – to dotiahol iba na nezávislého poslanca, Peter Kresánek bol síce primátorom Bratislavy, ale vo vysokej politike sa príliš neosvedčil. Ján Budaj sa tiež neukázal ako práve ideálny typ pre politické fungovanie. V politike príliš neuspel ani Vladimír Ondruš či Juraj Mesík. A aj Peter Tatár ostal napokon na okraji politického života.
Ak by však vznikol dojem, že sila a tradícia slovenského ochranárstva zanikla, bol by to veľký omyl. Mnohí ochranári sa angažovali najmä v miestnej politike a začali ovplyvňovať podobu našich miest a obcí.
A práve táto tradícia začína intenzívnejšie ožívať v čase vládnutia Smeru. Návrat k združovaniu a angažovaniu občanov – podobnému tomu v 80. rokoch –  pripustil nedávno v rozhovore pre .týždeň Mikuláš Huba: „Trochu sa to po  dvadsiatich rokoch vracia v prípade miestnych aktivít, keď ľudia už vyčerpajú všetky možnosti ...“
Pribúda občianskych aktivít, ktoré vznikajú spontánne, z prirodzenej potreby ľudí ovplyvniť svet okolo seba, postaviť sa nezmyselným rozhodnutiam štátu, samosprávy či podnikateľského subjektu. Ide zvyčajne o menšie lokálne skupiny angažovaných „starajúcich sa“ občanov. V niektorých prípadoch dokážu účinne zasiahnuť aj do vyššej politiky.
Extrémny aktivizmus zo Západu importovaných organizácií so silnou ľavicovou rétorikou akoby Slovákov oslovoval menej. Zato malé svojpomocne fungujúce skupiny ľudí, ktorých spojí záujem o konkrétny problém, príjemne spestrujú občiansky život Slovenska. Usilujú sa o to, aby sme žili v prívetivom svete so zdravým životným prostredím, fungujúcimi inštitúciami, slušným štátom, rozumne regulovaným trhom i vo svete, kde panuje úcta ku kultúrnym pamiatkam aj prírode. Tieto skupiny zväčša svoje záujmy presadzujú bez extrémov a s dôrazom na zdravý rozum. Také sú iniciatívy za záchranu PKO, proti ničeniu Sadu Janka Kráľa, proti skládke smetí v centre Pezinka, občianske aktivity proti drancovaniu štátnych lesov, proti štátnemu vyvlastňovaniu bez adekvátnej náhrady pri výstavbe diaľnic, proti developerským projektom, ktoré narúšajú charakter miesta, pri ochrane prírodných hodnôt Vysokých Tatier, to všetko sú aktivity, ktoré majú svoje korene v ochranárskych aktivitách 80. rokov a idú v ich najlepších tradíciách.
Je to konanie v duchu obrany tradičných hodnôt, v duchu Tatarkovho sna o Obci božej, teda o slobodnej obci slobodných občanov. Na strane týchto iniciatív bude vždy .týždeň stáť. Lebo aj my sme zelení, priatelia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite