Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kvapky hnevu

.jozef Majchrák .časopis .téma

Príde chlapík na benzinku a pýta sa, čo stojí kvapka nafty. Nič, znie odpoveď. Tak si naberiem po kvapkách plnú nádrž, povie. S kriminalitou v rómskych komunitách je to podobne. Tisíc jednotiek „ničoho“ – teda drobných krádeží, otravovania susedských vzťahov, hulákania do noci – dokáže naplniť nádobu hnevu až po okraj.

Anekdotu o kvapkách nafty nám hovoril starosta Šarišských Michalian Jozef Brendza. Aj keď mu kľučky na úrade vyleštilo od inkriminovanej soboty zopár politikov a médiálny záujem môže byť už otravný, zdá sa, že napriek účinnej šou Kotlebovcov s komparzom polície ho neopúšťa zmysel pre humor. Ani štyri dni po akcii, ktorá spustila v obci petíciu za jeho odvolanie. 
.zločin, trest a petícia
Vraj to starosta nezvládol, vytýka mu už viac ako tristo spoluobčanov. Iniciátori petície píšu o „surovom a neadekvátnom zásahu polície proti demonštrantom a samozrejme aj proti prítomným občanom“, z ktorých „minimálne dvaja boli zatknutí nezákonne“. Neváhajú dokonca zásah polície porovnať so zásahom komunistickej polície v novembri 1989. Strata súdnosti? Nie, skôr obvyklý komunálny wrestling, vybavovanie si účtov. „V pozadí petície za moje odvolanie stoja dvaja ľudia. Riaditeľ školy, ktorý neprešiel ako kandidát na starostu. A poslanec, takisto štyrikrát neúspešný kandidát na starostu,“ myslí si starosta Brendza.
V krčme v Šarišských Michaľanoch, kde pod reklamou na tunajšie pivo visí dlhá mucholapka oblepená strapcami hmyzu, sedia predpoludním štyria chlapi. Na nástenke nevisí nič okrem textu petície, na pulte leží petičný hárok. „Starosta to nezvládol, treba ho odvolať,“ opakujú štamgasti. Nuž ale, čo mal zvládnuť inak? Je azda vinou starostu aj to, že Pospolitosť a ťažkoodencov prišli voyersky obzerať miestni, dokonca nezodpovedné mamičky s deťmi? Vedeli predsa, že môže dôjsť ku konfliktom. No reality šou live si nenechali ujsť.
Tá petícia pritom zaťala do živého. Pretože polícia bila aj miestnych, ktorí sa tak ocitli na jednej lodi s Pospolitosťou. Krotkí náckovia v rúchu martýrov si umnou šarišskou promo akciou na vznik novej strany overili zázračné účinky sloganu o „cigánskej kriminalite“ na verejnú mienku. Recept, ktorý vyskúšali už ich druhovia v Maďarsku a Česku. Áno, neriešený a azda aj neriešiteľný rómsky problém pripomína nabaľujúcu sa snehovú guľu. A každé euro podpory rôzneho druhu, ktoré dostanú „zvýhodňovaní Cigáni“ iba zvyšuje hnev ich okolia. Fatálne je aj základné zistenie, že jadro kriminality Rómov tvoria drobné prečiny a priestupky, ktoré vlastne nie sú trestateľné, no dokážu spoľahlivo otráviť život ľuďom v okolí. Nepostihne ich a nezabráni im ani sto policajtov rozmiestnených okolo každej osady. 
Táto téma polarizovala aj redakciu .týždňa. Časť z nás súhlasí s Vladimírom Palkom, ktorý by rád opäť zaviedol štatistiky kriminality Rómov, hoci antidiskriminačná legislatíva EÚ to neumožňuje. Pretože „pravda oslobodzuje“, ako povedal na porade jeden kolega. Iná časť z nás to považuje za nebezpečný a nezodpovedný návrh, pretože kriminalita v radoch Rómov – aj keď je faktom, ktorý nikto nepopiera a všetci o nej vedia – nie je determinovaná ich etnicitou, ale chudobou. A jej štatistické vykazovanie iba prehĺbi predsudky a stereotypy. Poslanec Palko má však pravdu v jednom. Iný obraz „jobbikizácie“ Slovenska poskytne veľkomestský intelektuál a iný skúsenosť reportéra z terénu. Ľudia v Gemeri, na Spiši či na Šariši, s ktorými sme minulý týždeň hovorili, potvrdzujú dávnu skúsenosť etnológa a romistu Arneho B.Manna. Ten za najhoršiu nadávku na divokom Východe považuje slovné spojenie „humanisti z Bratislavy“. 
.nebojíme sa, hanbíme sa
V stredu na obed vchádzame do úzkej uličky. Osada v Ostrovanoch je iná ako tá, povedzme, v Hermanovciach. Nijaké pozbíjané drevené búdy, ale poctivé murované domy. Aj elektrina, garáže, dobré autá. Je tu, samozrejme, rušno. Okamžite nás obklopia desiatky zvedavcov. Sme síce naivní humanisti, no máme oči, uši a ústa. Pýtame sa, no rýchlo zistíme, že to nie je potrebné. Masa ľudí akosi pred nás sama „vygeneruje“ nakrátko ostrihaného šedivého pána. Elemír Dužda, predseda miestneho futbalového klubu, ochotne opisuje výborné vzťahy ich „čisto rómskeho manšaftu“ s kolegami zo susedných Šarišských Michalian. 
„Oni hrajú prvú triedu, my tretiu,“ hovorí Dužda a pokračuje: „V osudnú sobotu som bol ráno u nich zobrať futbalové siete a zástavky, mali sme hrať doma. Ich správca štadióna, výborný človek je to, mi dal kľúč, aby som zašiel do skladu. Netušil som ešte vtedy, že krátko nato tam príde lúpiť jeden feťák z našej osady. Keď odrazu mi volá ich predseda klubu, čo sa stalo. Že starého pána ťažko zbili. Nevedel som najprv, kto je páchateľ. Až keď sme hrali zápas na našom ihrisku, videl som, že ide jeden okolo s televízorom, ktorý ukradol. Poznám ho, bol nadrogovaný. Chytil som ho a zavolali sme políciu.“ Na otázku, či sa dnes boja ísť tunajší Rómovia do Michalian, Dužda odvetí: „Nebojíme sa, skôr je to pre nás strašná hanba. Poznám tam veľa ľudí, od žiakov po najstarších. Odsudzujeme, čo sa stalo, ale nemôžeme strážiť každého feťáka.“
Lúpežnému útoku na dôchodcu predchádzal ešte horší skutok, aký Michaľany nepamätajú. V marci mladý Róm z Ostrovian dobodal na smrť predavačku v potravinách. Čosi sa mu znepáčilo, možno mu nechcela predať alkohol, lebo sa jej oprávnene zdal opitý alebo sfetovaný. V rodinnom dome oproti potravinám býva Jana Dlugošová, sociálna pracovnička, ktorá s Rómami v Gemeri pracovala ešte za socializmu – na Sekretariáte pre cigánsku otázku. Udalosť opisuje takto: „Stalo sa to o pol šiestej večer, za bieleho dňa, ako takmer vždy, v čase vyplácania sociálnych dávok. Starší syn vraví: mami, počul som nejaký krik, ale myslel som si, že sa bijú opilci v krčme. Vraždiť pre alkohol? To si nepamätám ani za socializmu. Vtedy neboli také brutálne vraždy. Kto potreboval, ten si ukradol. Ale nezabíjali.“ Dlugošová si pritom pochvaľuje, že s tunajšími Rómami, žije ich tu asi dvesto, má dobré vzťahy. Hovorí, že sú to ľudia na úrovni, nemá problém ich pobozkať, podať im ruku. Do garáže jej manžela si dokonca občas dávajú auto. Zo strachu, že im ho ukradnú Rómovia z Ostrovian.
Nejde teda v Michaľanoch o konflikt s Rómami ako takými, ale iba s tými zo susedných Ostrovian, ktorí sa nevedia vpratať do kože? Pani Dlugošová tvrdí, že je to tak. Už deviaty rok pracuje s Rómami v osade Svinia, pozná problematiku. Ročne riešia tri, štyri prípady tehotenstva maloletých. Vzdychne si, že zákon ich nepostihne, lebo obvykle si stará mama vybaví dávky a vnúča je v jej opatere – spoločne s dcérou. Konflikty v Michaľanoch sa podľa nej začali oveľa skôr ako mladík na smrť dobodal predavačku. Ich bezprostrednou príčinou bolo rozhodnutie tunajšieho riaditeľa školy prijať pätnásť rómskych detí z Ostrovian, kde nemali dosť žiakov na druhý stupeň. A začali padať kvapky hnevu. „Ako matka dávam synovi do školy desiatu. Najprv sa vyhováral, že ju nestihol zjesť, potom sa priznal, že mu ju vytrhol z ruky hladný Róm z Ostrovian. Predavačky v obchode boli každé ráno v pozore, lebo prišli „nakupovať“ ostrovanské deti. Niektoré zaplatili, iné sa pokúšali kradnúť. Alebo tunajšie deti začali volať rodičom: otec, mama, príďte po mňa do školy, lebo vonku stoja Cigáni a vyhrážajú sa mi, že ma zbijú,“ opisuje do detailov Dlugošová (nielen) svoje skúsenosti. Problémy sa hromadili, nebola vôľa zo strany školy ich riešiť a každý, kto o nich otvorene hovoril, bol označený za rasistu.
Napokon mnohí rodičia z Michalian rezignovali a zapísali päťdesiat „bielych“ detí do školy v susedných Medzanoch. Zlo vždy zvíťazí, stačia v triede dvaja nespratníci, dodáva na záver Dlugošová. Trpko priznáva, že pomáhali na úkor seba ľuďom v Ostrovanoch. Tí boli donedávna spokojní. V Michaľanoch majú školu pre svoje deti, chodia tam k lekárovi, do krčmy, na poštu po sociálne dávky. Dnes sa tam však boja alebo hanbia ísť. Systém susedského spolužitia skolaboval – aj bez tragických trestných činov, ktoré zneužili na svoju demagógiu kotlebovci.
.ako debatovať s megafónom?
Starosta Brendza s Dlugošovou nesúhlasí, že situácia v dedine speje k medzietnickému konfliktu už niekoľko rokov preto, že do tunajšej školy začali chodiť rómske deti z Ostrovian. Argumentuje tým, že aj on tu chodil pred viac ako tridsiatimi rokmi do školy s deviatimi Rómami z Ostrovian. A bolo dobre. Lenže kedysi a dnes, to môže byť podstatný rozdiel. 
Starosta hovorí o sebe, že nie je rasista, no ani Rómov nezvýhodňuje. Je si dobre vedomý, že (niektorí) chodia po dvoroch, kradnú sliepky a zemiaky. Ale čo s tým? Kto má účinné riešenie? „Verejne som vyzval pána Kotlebu, že sa s ním bez problémov stretnem na obecnom úrade. Odmietol, chce komunikovať iba cez megafón. Pýtal sa ľudí na demonštrácii, kde som bol ako starosta 1. augusta, keď zbili dôchodcu na štadióne. A čo som ja azda Batman, že môžem byť všade?“ rozčuľuje sa starosta Brendzák. Na hnev má niekoľko dôvodov. Opýtal sa Kotlebu, čo urobili on a jeho junáci pre toho zraneného dôchodcu a jeho blízkych. Ten mu odpovedal, že nič, že to má robiť on ako starosta. Brendzák mu teda navrhol, aby urobila Pospolitosť finančnú zbierku na pomoc rodine poškodeného. Aj to odmietol. „Nedá sa to riešiť tak, že budeme po sebe s pánom Kotlebom hulákať cez megafóny. Naša obec schválila rodine poškodeného jednorazovú finančnú výpomoc sto eur. Dnes sa tu bol jeho syn poďakovať. Peniaze vrátil s tým, že ak bude otcovi potrebné kúpiť sklenené oko, aby sme to použili priamo na to,“ dodáva starosta Brendza, ktorý si myslí, že so spoluobčanmi sa stali figúrkami na čudnej šachovnici. Kto a prečo tými figúrkami hýbe, to zatiaľ iba tušia.
.adrenalín rómskych špecialistov
 Okresný policajný šéf  v Spišskej Novej Vsi, Jaroslav Dulík, reaguje na našu žiadosť o stretnutie ochotne. Na rozdiel od Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity, kde vopred žiadajú písomne poslať okruhy otázok. A to sme sa chceli iba krátko porozprávať s jedným pracovníkom ich prešovskej kancelárie, bývalým policajtom. Dulík nás bez väčšieho vysvetľovanie do hodiny prijme a zorganizuje stretnutie, na ktoré zvolá aj ďalších šesť policajtov – rómskych špecialistov. V okrese začali fungovať v roku 2005 a dnes ich je šestnásť. Sú to riadne uniformovaní príslušníci poriadkovej polície. Každý z nich má dôstojnícku školu, okrem toho musí absolvovať špeciálne školenia. Približne dve tretiny svojej práce  vykonávajú priamo v rómskych komunitách, kde majú aj svoje „spojky“, presnejšie povedané, miestne autority, s ktorými spolupracujú. V regióne, kde žije veľa Rómov, má podľa zástupcu riaditeľa poriadkovej polície Jána Rímskeho kriminalita svoje špecifiká. Je tu nadpriemerne veľa drobných krádeží. 
„V minulosti to boli najmä poľnohospodárske plodiny, čo po prijatí tzv. farmárskeho zákona trochu pokleslo. Aj preto, že poľnohospodári už niektoré plodiny, ako napríklad zemiaky, pestujú oveľa menej. Dnes dominujú najmä krádeže drobných zvierat, v zime drevo. Rastie aj počet výtržnosti,“ vysvetľuje Rímsky. Podľa riaditeľa Dulíka sa dá hovoriť aj o špecificky rómskej kriminalite. Ide hlavne o mravnostné delikty, keďže mnohí Rómovia začínajú pohlavne žiť príliš skoro.  A potom je to „tradičné“ záškoláctvo. Nechýba  ani úžera, ktorá sa s odchodom mnohých Rómov na Západ exportuje aj za hranice, kde si s ňou napríklad britskí policajti nevedia rady, prípadne o nej ani netušia.
Na otázku, čo hovoria na návrh poslanca Vladimíra Palka, štatisticky vykazovať pri trestných činoch rómsku národnosť, sa Dulík mení na diplomata a odpovedá klasickým „no comment“. Keď to skúšame inak, či nie je nelogické, keď štát na jednej strane etnický princíp pri štatistikách odmieta, no na druhej strane má policajných špecialistov zameraných na rómske etnikum, dostávame opäť diplomatickú odpoveď: „Opýtajte sa na to štátu.“ 
Po šéfoch sa dostávajú k slovu aj podriadení. „Je to stály adrenalín,“ hodnotí jeden z rómskych špecialistov svoju prácu. Policajti používajú na adresu Rómov tvrdý, ale určite nie nenávistný slovník. Viacerí z nich v obciach s rómskymi osadami pracujú už roky a ich zážitky by vydali na román. Najhoršie je to vraj v tie dni v mesiaci, keď Rómovia dostávajú sociálne dávky. V Letanovciach už pre výtržnosti v tom čase museli na jeden deň zatvoriť obchod aj poštu. 
Z toho, čo policajti hovoria, vyplýva, že hoci sa v okrese nestáva často, že by Rómovia spáchali ťažký trestný čin, napätie medzi nimi a ostatným obyvateľstvom existuje. V poslednom období sa to zhoršuje aj množiacimi sa prípadmi, keď sa Rómovia vrátili zo zahraničia so zarobenými peniazmi a vyhliadli si v dedine nejaký dom. Keď im ho majitelia odmietli predať, nasledovalo každodenné otravovanie, obťažovanie, krádeže v záhrade. Majitelia tak nakoniec boli prinútení domy predať pod cenu. Ceny nehnuteľností v mnohých spišských dedinách a mestečkách tak išli prudko dole, mnohí sa z nich radšej odsťahovali. A nemožno sa čudovať, že tí, čo ostali, majú pocit, že strácajú pôdu pod nohami. Čo sa s tým dá robiť? „Neviem, ale jedno je isté. Štát musí byť tvrdý, inak nám tu prídu robiť poriadok holohlaví,“ hovorí jeden z policajtov. 
.vajda spolupracovníkom 
 Po viac ako hodinovej diskusii nám policajti navrhujú, že nám ukážu lesy pri Letanovciach, odkiaľ Rómovia zvyknú kradnúť drevo. Vyrážame smerom k letanovskému mlynu, kde sa v lete zvykne takmer každý deň kúpať stovka Rómov, pričom obťažujú žobraním prechádzajúcich turistov. Je však zamračené a chladno, takže neprišli – Rómovia ani turisti. Všade naokolo sú pne stromov odpílených vo výške pása. Niektoré sú zatiaľ len čiastočne  napílené. Keď vyschnú, Rómovia ich zrežú a odnesú. „Niektorí vezmú aj dvojmetrový klát, položia si ho na plece a idú. Ako Schwarzenegger v Komande,“ hovorí jeden z dvoch policajtov, ktorí nás sprevádzajú. V zime, keď sa kradne najviac, na nich policajti v mraze striehnu neraz celé hodiny. Je to taká neustála hra. „Keď ich aj chytíme, dostanú podmienky, polročné, ročné tresty. Ale sami povedia, že aj tak budú kradnúť ďalej,“ hovoria bezradne policajti.
V rómskej osade pri Letanovciach sa stretávame s miestnym vajdom Miroslavom Pechom. Už päť rokov pracuje ako dobrovoľný pomocník polície. Je síce letanovským vajdom, ale býva v byte v Poprade. V Jánovciach má malý obchodík s textilom a obuvou. Sadáme si v chatrči u jeho príbuzných a Pecha sa ochotne pustí do rozprávania. Potvrdzuje, že Rómovia kradnú drevo a vysvetľuje to tým, že peňazí nemajú málo, nevedia však s nimi gazdovať. Kupujú odrezky a keď im dôjdu, idú do lesa. Zdôrazňuje, že odkedy je vajdom, tak sa veľké krádeže a násilné trestné činy prudko znížili. Rómovia z osady pred ním majú rešpekt a viackrát sa stalo, že polícii významne pomohol pri odhalení delikventov priamo z osady. „Stačí päť minút, pár otázok a poznám páchateľa. Odkedy spolupracujem s políciou, kriminalita v Letanovciach klesla,“ hovorí hrdo Pecha. Recept, zdá sa, použiteľný aj v iných osadách.
Keby vraj niečo podobné ako v Šarišských Michaľanoch spáchal miestny Róm, neľutovali by ho a okamžite nahlásili, tvrdí vajda, ktorý si familiárne tyká s policajtmi. Riešiť to však podľa neho má štát, a nie radový občan Kotleba. Mali by sa sprísniť aj tresty. Svoju úvahu Pecha končí trochu bizarnou chválou Jána Slotu. „Ja mu ďakujem za návrh trestu smrti. To je podľa mňa správne, mnohých by to odradilo.“ Po rozhovore nás odváža z osady dolu do dediny a telefonicky informuje miestnych policajtov, že všetko prebehlo, samozrejme, bez problémov. 
.občianske hliadky 
Právnik Peter Mikuš má iný recept na zníženie kriminality. Rodený Bratislavčan pracoval v polícii, dokonca prednášal na Policajnej akadémii. Neskôr pre nezhody s nadriadeným z polície odišiel. Oženil sa s Rómkou z Hermanoviec, v súčasnosti pracuje ako kontrolór Obecného úradu v Žehre a býva v spišskej obci Bystrany. Po dvore mu pobieha kŕdeľ detí, pretože spolu so manželkou vyženil aj časť jej príbuzenstva. Dvoch ľudí vraj už z domu vyhodil, pretože „nerešpektovali pravidlá“.  Mikuš poškuľuje po mieste starostu v Bystranoch a momentálne dáva dokopy petíciu na obnovenie občianskych hliadok. Tie v dedine istý čas fungovali, potom ich obec z finančných dôvodov zrušila. Mikuš chce, aby hliadky fungovali aj v Žehre. 
„Keď hliadky v Bystranoch fungovali, situácia sa výrazne zlepšila. Ubudli najmä nočné krádeže, ľudia mali pred nimi rešpekt. Menej vykrikovali, vyspevovali,“ hovorí Mikuš.
Po novom chce do hliadok zaangažovať aj Nerómov, najmä nezamestnaných. „Mám už vyriešený aj systém odmeňovania. Najlepšia hliadka by dostávala sedemdesiat eur za mesiac, najhoršia tridsať. Mali by riešiť záškoláctvo, žobranie a drobné krádeže,“ netají sa optimizmom bystriansky právnik. 
.mestečko v starom železe
Nedávno (.týždeň 29/2008) sme písali o tom, ako do trojtisícového gemerského mestečka Jelšava zavítala nová doba železná – či skôr hrdzavá. Kradlo sa vo dne v noci. Beztrestne, drzo a okato. Nevedel si s tým rady primátor, polícia ani SBS. Dobyvateľmi stratených kovov v meste vyprázdnenom po odchode armády (najprv sovietskej, potom slovenskej) boli takmer bez výnimky miestni Rómovia. Od strechy po nociach rozoberali aj opustený kaštieľ, ktorý „straší“ v centre mesta; s päťcípou červenou hviezdou a delom, ktoré zázrakom uniklo ich pozornosti a neskončilo v šrote. Do Jelšavy jazdili aj počerní výkupcovia na otlčených ladách s maďarskými ŠPZ. Platili dvakrát viac ako slovenské výkupne, priamo na ruku a na ulici. Schengen im priniesol raj. Z Maďarska je to sem necelých tridsať kilometrov. „Pojazdní výkupcovia sú dokonca takí drzí, že si chceli zaplatiť oznam v našom mestskom rozhlase,“ poznamenal vtedy primátor Milan Kolesár.
Čo sa zmenilo? Veľmi veľa. Svetová kríza a prudké zníženie cien druhotných surovín preriedili rady páchateľov krádeží účinnejšie ako policajti. „Už to pominulo,“ vraví primátor Kolesár a pokračuje: „Staré železo je cenovo nezaujímavé. A kriminalita? Máme tu viac drobných priestupkov ako trestných činov. Teraz je tu pokoj, nijaké vlámačky. Ak vôbec, ide skôr o úsmevné lúpežné prepadnutia. Minule si traja chlapci navliekli lyžiarske čiapky, vystrihli si oči a brali deťom desiaty. Bol aj jeden vážny prípad, dvadsaťročný mladík s dvoma neplnoletými chlapcami v odľahlej časti mesta prepadol staršiu paniu. Našťastie bola duchaplná, primkla sa a nedostali sa dnu. Hnevá ma však, že ten fagan behá doteraz po slobode. A smeje sa nám.“
Vždy, keď sa má vrátiť z výkonu väzby niektorý „kvietok“ z radov tunajších Rómov, majú na mestskom úrade pohotovosť. Policajtom však primátor zazlieva, že nie sú dôslední. Podľa neho sú voči rómskym páchateľom tolerantní. Vysvetľuje si to ako dozvuky tragického prípadu Sendrei, keď policajti utýrali k smrti Róma z Magnezitoviec. Odvtedy majú vraj strach, že ich obvinia z rasizmu. A ustupujú. Kolesár má svoj názor aj na štatistiky počtu Rómov – na mestskom úrade si ich vedú pre svoje potreby napriek tomu, že by to nemali robiť. Nastal však paradox. „Oficiálne“ žije v Jelšave podľa sčítania obyvateľstva 312 Rómov, keď ich však deviati terénni sociálni pracovníci počítali po jednom, vyšlo im, že „neoficiálne“ (a teda v skutočnosti) žije v meste 1 120 Rómov. Ako to vedia? Použili metódu poslanca Palka („pozriem sa a vidím“). Mnohí Rómovia sa pritom hlásia za Čechov, Maďarov alebo Slovákov. Nepomôže im to.
„Potrebujeme poznať skutočný počet Rómov, aby sme vedeli vypracovať rôzne stratégie pre vládu aj EÚ. Čo viem, podobne postupujú kolegovia starostovia a primátori iných obcí a miest. A nikto nezisťuje, ako sme sa k tým číslam dopracovali,“ dodáva primátor Kolesár. Vyhlásenie poslanca Palka však považuje za exces, iniciatívu strany, ktorá asi nemá inú tému. 
.pokoj nebude
Bývalá splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity Klára Orgovánová pripomína, že kriminalita Rómov sa v minulosti štatisticky sledovala, dokonca ministerstvo vnútra ju zverejňovalo na svojej internetovej stránke, neviedlo to však k ničomu. „Až po argumentácii medzinárodným právom, dokumentmi o ochrane etnických dát a mojich urgenciách na ministerstvo sa s tým oficiálne skončilo,“ dodáva Orgovánová, ktorá si myslí, že oveľa účinnejší by mohol byť monitoring vzťahu chudoby ako takej a kriminálnych činov.
Smutná na gemerských, spisšských či šarišských príbehoch nie je až tak prevažujúca drobná „rómska kriminalita“, ale z toho vyplývajúca rezignácia nerómskeho okolia. Radšej vezmú svoje deti zo svojej školy do školy v susednej dedine (Šarišské Michaľany) alebo radšej predajú nehnuteľnosť (Spiš). Len aby mali už konečne pokoj. Ten však nebude nikdy, Rómovia nikam neodídu a ich počet bude v týchto regiónoch zrejme ešte rásť. Sme odsúdení na spolužitie. Ako rovnocenní občania – s rovnakými právami, no aj povinnosťami. Štát musí byť voči páchateľom tvrdý, no férový. No najmä nie ľahostajný k problému. To by bola voda na mlyn projektom typu maďarského Jobbiku. Iba represia a strach však tiež nikam nevedú. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite