.pred pár dňami ste na filmovom festivale v Karlových Varoch získali za svoj dokumentárny film Osadné Cenu za najlepší dokument. Pocit?
Obrovské zadosťučinenie. Ale najintenzívnejšie to bolo pred troma rokmi s filmom Iné svety, lebo víťazstvo sme vtedy vôbec nečakali, a bol to v dobrom zmysle slova šok.
.pred dvoma rokmi ste vyhrali Vary s Inými svetmi, vlani ste doniesli z Cannes prestížnu cenu za Slepé lásky, na ktorých ste sa podieľali ako producent, a tohto roku zase cena z Varov. Nie je to už nudné – stále chodiť po nejaké ceny?
(Úsmev.) Nie je to nuda. Je to obrovská radosť.
.ale tie ceny akoby už boli povinnou jazdou, od vás sa už očakáva, že neprídete z festivalu naprázdno.
Osadné je len druhý celovečerný film, pod ktorým som podpísaný ako autor, takže sú s ním spojené aj nejaké očakávania, ale aj prirodzené obavy.
.v čom je váš recept na úspech?
V spojení ľudí, Juraj Lehotský nás nazval družinou. Filmové umenie je predovšetkým o nájdení si správneho okruhu ľudí a o spojení dobrých energií. A preto teraz chcem spomenúť tých ľudí: kameraman Ján Meliš, strihač František Krahenbiel a ešte asi desať ľudí, s ktorými v Artilerii úzko spolupracujeme, ako Juraj Lehotský, Marek Leščák, Ivana Petríková, Martin Derner, Michal Struss.
.ako vlastne vznikla vaša producentská firma Artileria?
Na škole sme s Jankom Melišom vyskúšali robiť spolu krátke filmy, a tak sme si po škole povedali, že by sme to možno vedeli zvládnuť aj sami. A keď sa nám to nepodarí, môžeme si sypať popol na hlavu iba sami sebe a nebudeme sa môcť na nikoho vyhovárať. Najprv sme si založili občianske združenie Artileria, tak sme vyrobili Iné svety, a potom sme sa zmenili na spoločnosť s r. o., v ktorej sme traja spoločníci.
.ako sa podniká na Slovensku vo filmovej branži? Odkiaľ máte peniaze?
Najdôležitejšia je pre nás podpora od štátu prostredníctvom grantového systému ministerstva kultúry, teda z fondu Audiovízia, ale aj z programu Pro Slovakia. Funguje to tak všade v civilizovanom svete, že štát takéto projekty podporuje.
.koľko prostriedkov dostanete na film zo štátnych grantov?
Napríklad pri filme Osadné, ktorý mal rozpočet 190-tisíc eur, to boli dve tretiny rozpočtu. Bez štátnej podpory by to teda nešlo.
.zvyšok peňazí je odkiaľ?
Mali sme českého koprodukčného partnera, do projektu vstúpila aj STV, hoci nie s čistými peniazmi, ale aspoň s vecným plnením. A ešte sme mali dvoch partnerov – postprodukčné štúdio 727 a zvukové štúdio NOEL Sonique.
.prvýkrát ste pri filme Osadné mali ako koproducenta aj STV. Hoci vám nedala hotové peniaze, treba oceniť, že sa vôbec odhodlala podieľať na vašom filme. Prečo to pri filme Iné svety nešlo?
Šéfproducentom bol v tom čase pán Janovský s veľmi svojským prístupom a aj preto sme sa vtedy s STV nepekne rozišli. Ale keď mal film Iné svety úspech, tak mnohých ľudí v STV trápilo, prečo sa na ňom STV nepodieľala. Tak sme na film Osadné uzavreli aspoň zmluvu na tzv. vecné plnenia, mali sme od nich 16-mm kameru a zvukové zariadenie.
.vy ste nielen režisér, ale aj producent. Ako producent ste uvedený aj pod úspešnými Slepými láskami. Čo to pre vás znamená, keď ste v tejto pozícii?
Má to viacero rovín. Samozrejme, dôležité je zabezpečiť peniaze na všetky fázy filmu, ale kreatívny producent je aj akousi dobrou dušou toho projektu, podporuje autorov, keď sú v problémoch, vie ich podržať, keď majú krízu, pomôže im zabojovať. Súčasťou tej práce je aj organizácia projektu, treba všetko koordinovať. No a potom sa producent musí starať aj o hotový film, aby sa dostal k divákom doma i v zahraničí.
.má vaše štúdio ambíciu urobiť aj hraný film?
Teraz práve pri ňom Juraj Lehotský balansuje na tenkej línii medzi hraným a dokumentárnym filmom a my už to prezentujeme ako hraný film, pretože scenár a aj celý koncept je viac podľa pravidiel hraného filmu. Ale keďže Juraj má vzácny dar odhaľovať absurdity a jemnosti reálneho života, tak by ten film nevedel urobiť len s hercami. Je to už vlastne hraný film, v ktorom vystupujú neherci a je inšpirovaný skutočnými príbehmi a pocitmi ľudí. Nový film Juraja Lehotského by som označil za experimentálny hraný film.
.zaujímavá je debata, do akej miery v dokumente štylizovať realitu. Niektorí dokumentaristi takéto inscenovanie reality, ktoré je aj vo vašich filmoch, odmietajú.
Mne sa na dokumentárnom filme páči práve to, že sa robí toľkými spôsobmi a že ruky sú pri ňom také uvoľnené a každý dokument je úplne iný. Jedna z línií dokumentu je aj na hrane inscenovanosti, ale dôležitým kritériom pri dokumente je, že sú to vždy reálni ľudia, ktorých naozaj stretnete v živote aj s ich menami, pohybujú sa vo svojom prostredí, a film rozpráva ich reálny príbeh. Hraný film je od A po Z už posun od reality.
.ako by ste charakterizovali svoje filmy?
Iné svety – to je taká esejistická mozaika, kde ľudia vyslovujú svoje názory a ja do toho často zasahujem provokatívnymi otázkami. Osadné je úplne iný film, skôr observačný, teda ja to celé skôr pozorujem. Navodili sme istú situáciu a naši protagonisti v nej reagujú na tému, ktorú sme chceli vo filme rozohrať. Ide sa viac do hĺbky malého subtílneho príbehu.
.aj v Osadnom, aj v Iných svetoch účinkuje Fedor Vico. Objavil sa aj vo filmoch iných dokumentaristov. Prečo je tento najznámejší slovenský Rusín pre filmárov taký atraktívny?
Pre moje filmy je Fedor veľmi podstatný, lebo je to originálny autentický človek, akých je a vždy bolo málo, teda aspoň ja som veľa takých ľudí nespoznal. Mám ho veľmi rád, hoci keď sa dlho rozrozpráva, tak sa aj trošku trápim, ale popri tom trápení sa aj veľmi teším už len z jeho prítomnosti.
.nakrútili ste dva filmy, obidva sú z východu Slovenska. Západ je nudný?
Nie je nudný. Môj prvý film bol akousi potrebou riešiť svoju identitu. V Bratislave žijem od svojich osemnástich rokoch a po škole som mal potrebu nakrútiť film o tom malom Babylone, v ktorom som prežil detstvo, aby som si vyriešil aj svoje vnútorné otázky. Pri druhom filme to už bola zhoda okolností. Hľadal som zaujímavých lokálnych lídrov a priateľka Jarka Sabolová z televízneho rusínskeho magazínu ma upozornila na postavy z Osadného.
.môže dokumentarista nakrútiť podobný silný film aj z regiónu, ktorý dobre nepozná?
Najmä filmári zo západnej Európy to robia, že sa vyberú do sveta a neraz je ich film potom aj sklamaním, ale stane sa aj opačná vec: iná optika, iná skúsenosť prinesie nečakaný pohľad. Výborným príkladom je nemecký režisér Werner Herzog, ktorý je známy svojimi hranými filmami, ale robí aj skvelé dokumenty z rôznych oblatí sveta.
.dedinka Osadné je už pre človeka zo západného Slovenska ťažká exotika. Viete, o čom bude váš ďalší film? Bude pre nás tiež exotický?
Momentálne o ničom inom nerozmýšľam, lebo sa cítim úplne vyčerpaný, tá únava je obrovská, vidím ju aj na ľuďoch okolo seba, máme za sebou dva intenzívne roky.
.ale nielen pre vás, pre mnohých dokumentaristov je východ Slovenska akýsi atraktívnejší. Spomeňme filmy 66 sezón, Hranica, aj Iné svety. Čo je na tom východe iné ako na západe?
Nie je to celkom tak, že sa nakrúca len na východe. Kerekešovi kuchári sú z celého sveta a Marek Kuboš robí teraz dokument o dôchodcoch z Oravy, odkiaľ pochádza. Na to sa teším. Ale je pravda, že keď sem prídu aj filmári zo zahraničia, tak ich to viacej ťahá na východ, aj na Ukrajinu.
.prečo?
Ten náš svet je stále akoby viac organizovaný, ale na východe je ešte viac tradičný, nedotknutý. Alebo čistejší, originálnejší, vizuálnejší? Ale nakrúcajú sa aj filmy o subkultúrach, aj o Petržalke.
.ale nenosia zatiaľ ceny z festivalov.
No, nie sú také úspešné. Zatiaľ ten východ vyhráva, vyzerá to tak.
.boli ste v kinosále, keď vo Varoch premietali prvýkrát verejne vaše Osadné?
Jasné. Pred projekciou som mal prirodzený strach. Stáli sme s Jankom Melišom a Ferom Krähenbielom celkom vzadu. Kedysi som čítal autobiografiu Krysztofa Kieslowskeho a on v nej napísal, že si žiadny svoj film nedokáže pozrieť na premiére, že si vtedy kúpi fľašu vodky a chodí popred kinosálu. Počúva reakcie divákov a pritom stiahne tú fľašu. A pritom to nebol žiadny alkoholik.
.ako ľudia reagovali na váš film? Predsa len, české publikum je trochu iné.
Smiali sa tam, kde sme si mysleli, že sa budú smiať, a zamrzli a boli v akomsi ponore tam, kde sme si to predstavovali. A ako to už s českým publikom býva, ten jeho smiech boli intenzívnejší ako na Slovensku. Nakoniec bol aj potlesk a to ma presvedčilo, že je dobre. Pritom je to skromný film so subtílnymi príbehmi dvoch lokálnych politikov. Je aj humorný, to sme chceli my aj protagonisti od začiatku, ale že sa náš film dotkne aj niečoho hlbšieho, to ma veľmi teší. Ale netreba prepáliť očakávania.
.na Slovensku váš nový film ešte nemal premiéru, nebudeme prezrádzať pointu, ale známe je, že príbeh rozpráva aj o ceste dvoch obecných politikov do centra Európskej únie. Môže Brusel nejako pomôcť Osadnému?
Nikdy neviete, kto vám pomôže. Samozrejme, každého politika zaujímajú najmä tí, čo by ho mohli neskôr voliť, takže často pomáhajú práve preto. Samozrejme, aj naši protagonisti, aj my sme vedeli, že tá podpora by sa mala diať najmä na Slovensku, Európsky parlament je predsa len trochu ďaleko od našej reality.
.to je aj posolstvo vášho filmu?
To sa trošku bojím hovoriť, ale sú tam nejaké momenty, ktoré by si človek mohol uvedomiť. Je veľmi sympatické, keď človek má nejaké predstavy, hoci aj naivné, a za niečo bojuje. A naše postavy naozaj prídu na to, že si najprv musia pomôcť sami, a až potom môžu hľadať pomoc inde. V tom finále filmu ja cítim ohromný prejav spolupatričnosti a spoločného bytia, a o tom to je.
.v Osadnom žije 196 ľudí. Aké sú jeho šance prežiť?
No, ja by som bol veľmi rád, keby sme týmto filmom aspoň trošku upozornili na región severozápadného Slovenska. Bolo by dobré, keby sa tam ľudia vybrali, a takým kultivovaným turizmom Osadné a okolité obce aj oživili.
.pár hodín po správe o tom, že film Osadné vyhral vo Varoch, sa v tlačovej agentúre objavila správa, že v Osadnom sa už tešia na turistov, ktorých priláka váš film. Zrejme naozaj očakávajú, že váš film priláka turistov.
(Úsmev.) Je tam nádherná príroda, sú tam pamiatky, ktoré sa oplatí vidieť, napríklad krypta, v ktorej je pochovaných 1 600 vojakov z prvej svetovej vojny. Tými dolinami sa preháňali tisíce vojakov počas prvej i druhej svetovej vojny, tiekli tam potoky krvi a krypta je unikát. Je tam aj turistický chodník v piatom stupni ochrany. Ja som sa po ňom prešiel a videl som hada, srnku, diviaka, obrovské jedle. Stojí za to ísť tam.
.takže obce, ktoré sa chcú stať turistickými centrami, by mali prilákať filmárov, aby o nich nakrútili zaujímavý dokument. Potom aj peniaze z Bruselu prídu ľahšie.
Nie je to celkom tak. Keď som sa tam dostal ja, v Osadnom už mali peniaze z grantu na turistický chodník a ja som tam prišiel v čase, keď už plánovali jeho slávnostné otvorenie. Oni už niečo urobili a ja som s tým prepojil svoj nápad.
.ale dobrý dokument môže poslúžiť cestovnému ruchu, nie? Možno aj to by boli isté zdroje pre slovenských filmárov.
Iste, radnice by mali podporovať, aby sa filmy nakrúcali v ich mestách. Napríklad také Sarajevo, Záhreb to robia, lákajú filmárov, aby nakrúcali u nich. Vypíšu nejaký súbeh námetov, vyčlenia na to peniaze a môžete prísť s akýmkoľvek nápadom, akurát sa to musí odohrávať v ich meste.
.vy sa ako producent uchádzate aj o zdroje z grantov Európskej únie. Nie sú tieto granty smerované najmä na témy, ktoré sú módne v dnešnej EÚ, ako rovnosť šancí, multietnicita, znevýhodnené menšiny, genderové otázky a pod.?
Treba rozlišovať medzi dvoma vecami – kampaňami, ktoré sú podporované Európskou úniou, a potom existuje európska podpora kinematografie, kde tieto témy nezohrávajú žiadnu rolu. Stane sa občas, že sa vypíše téma, ako bolo 50. výročie vzniku EÚ, aby sa jej filmári venovali, to trochu pripomína socializmus. Samozrejme, pri udeľovaní európskych grantov je vždy dôležitý medzinárodný potenciál filmu. Prvý autorský film by mal byť urobený z lokálnych zdrojov, ale mal by sa dostať na festivaly a zahraničnej distribúcie. Potom pri ďalších filmoch vás už podporia oveľa ľahšie.
.aký záujem je zatiaľ o Osadné?
My sme ho boli prezentovať vo fáze vývoja na najvýznamnejšom trhu s dokumentmi, ktorý sa koná na festivale IDFA v Amsterdame, a tam nás vybrali na špeciálne fórum, kde sme mohli mať krátku prezentáciu, čo už bol úspech. Na základe toho sme získali ako partnera jednu fínsku televíziu a jednu holandskú televíziu, ktoré si zaplatili dopredu licenciu na dve vysielania tohto filmu. Je to asi päťnásobok toho, čo je ochotná zaplatiť STV za odvysielanie hotového slovenského dokumentu.
.diváci STV si dlho nemohli pozrieť ani vaše Iné svety.
Áno, išli až vlani na Vianoce.
.ako sa to vôbec podarilo, že verejnoprávna televízia po dvoch rokoch od vzniku filmu napokon zakúpila váš dokument, ktorý už predtým videli v Česku, Poľsku, dokonca v Bielorusku?
Po výzve dokumentaristov, aby STV podporovala slovenské dokumenty, sme sa stretli so šéfdramaturgičkou Yvonne Vavrovou a šéfkou akvizícií pani Činčárovou, a povedali sme si, že je dôležité, aby si ten film ľudia mohli pozrieť, tak sme sa dohodli na symbolickej sume. V tom čase od nás STV kúpila aj iné krátke filmy. Ale ani pani Činčárová, ani pani Vavrová už nie sú na svojich pozíciách.
.ako dnes vyzerá spolupráca s STV?
Chcem zdôrazniť, že sa o tom nehovorí, ale pôvodná tvorba sa v STV úplne skončila za Richarda Rybníčka. On bol človek, ktorý určite urobil aj mnohé záslužné opatrenia, ale aj také, pre ktoré pôvodná tvorba klesla na bod nula. A televízia sa z toho dodnes nespamätala. My sme sa s STV veľmi chceli dohodnúť na spolupráci pri tvorbe filmu Slepé lásky. Ten scenár stál rok na ich stole bez toho, aby sme dostali akúkoľvek odpoveď. Potom, keď film vznikol a pekne zaznel, mala STV veľký záujem kúpiť ho hotový, ale za nedôstojnú cenu. Nepoviem ju, lebo nemôžem, ale poviem aspoň, že Fíni kúpili ten film za päťnásobne viac, ako ponúkla STV. Táto inštitúcia by sa pritom mala podieľať na slovenských dokumentoch najmä ako producent či koproducent. Je ľahšie zakúpiť hotový film za lacný peniaz a pustiť ho ako slovenský pôvodný film, ale to je alibizmus. STV by prospel taký úspech, ako mali Slepé lásky v Cannes.
.a Slepé lásky pôjdu niekedy v STV?
Zatiaľ sme sa nedohodli na cene, tak sme ho najprv vydali na DVD a možno sa teraz opäť vráti k rokovaniu a dúfam, že to dobre dopadne. Osadné v STV pôjde osem mesiacov po premiére v kinodistribúcii. Dúfam, že ho STV bude vysielať rada a že mu bude venovať dostatok priestoru a že sa ním bude chváliť, keď má ako koproducent cenu z Karlových Varov.
.váš názor na verejnoprávnu televíziu? Má ešte u nás právo na existenciu?
Som hlboko presvedčený, že inštitúcia verejného vysielateľa má svoje opodstatnenie, momentálne ešte áno, uvidíme čo sa bude diať v rámci digitálnej revolúcie.
.ale po tých skúsenostiach, ktoré so slovenskou formou verejnoprávneho vysielania máme, nie ste už skeptik?
Ja hovorím o filozofickom koncepte tejto inštitúcie. Od roku 1989 je však táto inštitúcia na Slovensku nonstop zle spravovaná, akoby to ani nemalo dno. Takáto inštitúcia potrebuje isté množstvo kvalitných ľudí na všetkých dôležitých postoch, odborníkov, ktorí svoju prácu robia s láskou, s presvedčením, majú istý vkus a netešia sa, že o jednej vypadnú domov. Ale na Slovensku je odborníkov a nadšených profesionálov málo.
.nepomohla nechtiac STV vašej generácii tým, že vás zo svojho prostredia vytlačila, v istej samostatnosti, nezávislosti a v schopnosti hľadať si zdroje aj publikum v zahraničí?
To je také teoretizovanie. Ja sa už smejem, keď ma nazývajú mladý dokumentarista, ja sa už považujem za strednú generáciu. My sme ešte počas školy mali možnosť robiť nejaké filmy v STV, aj keď tie podmienky boli hrôzostrašné, ale mladá generácia tam už nemá nijaký priestor.
.prečo sa politika tak málo objavuje v súčasných dokumentoch?
Je mi ľúto, že niektoré filmy s kontroverznými témami stoja, ako je film Roba Kirchoffa Kauza Cervanová. Ale ja si myslím, že aj môj film Iné svety je politický, vysmieva sa zo všetkých nacionalizmov a ideológií tohto typu.
.ktoré filmy svojich kamarátov máte vy osobne rád?
Od Jara Vojteka mám najradšej jeho krátky školský film Nepozná ona mňa, ani ja ju. Od Petra Kerekeša mám najradšej 66 sezón a od Mareka Kuboša film Taká malá propaganda. Od Juraja Lehotského Slepé lásky.
.prečo sa zatiaľ slovenským hraným filmom na festivaloch až tak nedarí?
Nepoznám odpoveď, ale určite je za tým aj finančná náročnosť hraných filmov, hraný film je niekoľkonásobne drahší ako dokumentárny. Ale rozvíja sa to, veď vo Varoch bol konečne po rokoch v hlavnej súťaži aj slovenský hraný film Vladimíra Balka Pokoj v duši.
.ale za tým úspechom dokumentov asi nie sú len peniaze, veď za posledné dva-tri roky tu vzniklo viacero hraných filmov.
Za úspechom dokumentov je iste aj to, že tá naša družina a ďalší generační kolegovia a priatelia, od školy až doteraz vydržala v nejakom autorskom bádaní. Každý robil občas aj nejakú komerčnú zákazku, niekto viac, niekto menej, ale išli sme stále za svojím cieľom a oplatilo sa to.
.je za tým autorským bádaním a zotrvávaním na svojej ceste aj vplyv vášho učiteľa Dušana Hanáka?
Na filmovej fakulte je to rozhodne človek s najnespochybniteľnejším dielom, preto je aj najprirodzenejšou autoritou. A na mladého citlivého človeka, ktorý sa hľadá a má svoje pochybnosti, vie neskutočne zapôsobiť. Určite ma poznačil. A výrazne sa podpísal na každom z nás.
Životopis
Marko Škop sa narodil v roku 1974 v Prešove, absolvoval žurnalistiku na FiF UK a dokumentárnu tvorbu na VŠMU v Bratislave. Je spoluvlastníkom produkčnej spoločnosti Artileria. Nakrútil viacero dokumentov, najvýznamnejšie sú Iné svety (2006) a Osadné (2009), s ktorými získal ceny na festivale v Karlových Varoch. Pôsobí aj ako producent.
Obrovské zadosťučinenie. Ale najintenzívnejšie to bolo pred troma rokmi s filmom Iné svety, lebo víťazstvo sme vtedy vôbec nečakali, a bol to v dobrom zmysle slova šok.
.pred dvoma rokmi ste vyhrali Vary s Inými svetmi, vlani ste doniesli z Cannes prestížnu cenu za Slepé lásky, na ktorých ste sa podieľali ako producent, a tohto roku zase cena z Varov. Nie je to už nudné – stále chodiť po nejaké ceny?
(Úsmev.) Nie je to nuda. Je to obrovská radosť.
.ale tie ceny akoby už boli povinnou jazdou, od vás sa už očakáva, že neprídete z festivalu naprázdno.
Osadné je len druhý celovečerný film, pod ktorým som podpísaný ako autor, takže sú s ním spojené aj nejaké očakávania, ale aj prirodzené obavy.
.v čom je váš recept na úspech?
V spojení ľudí, Juraj Lehotský nás nazval družinou. Filmové umenie je predovšetkým o nájdení si správneho okruhu ľudí a o spojení dobrých energií. A preto teraz chcem spomenúť tých ľudí: kameraman Ján Meliš, strihač František Krahenbiel a ešte asi desať ľudí, s ktorými v Artilerii úzko spolupracujeme, ako Juraj Lehotský, Marek Leščák, Ivana Petríková, Martin Derner, Michal Struss.
.ako vlastne vznikla vaša producentská firma Artileria?
Na škole sme s Jankom Melišom vyskúšali robiť spolu krátke filmy, a tak sme si po škole povedali, že by sme to možno vedeli zvládnuť aj sami. A keď sa nám to nepodarí, môžeme si sypať popol na hlavu iba sami sebe a nebudeme sa môcť na nikoho vyhovárať. Najprv sme si založili občianske združenie Artileria, tak sme vyrobili Iné svety, a potom sme sa zmenili na spoločnosť s r. o., v ktorej sme traja spoločníci.
.ako sa podniká na Slovensku vo filmovej branži? Odkiaľ máte peniaze?
Najdôležitejšia je pre nás podpora od štátu prostredníctvom grantového systému ministerstva kultúry, teda z fondu Audiovízia, ale aj z programu Pro Slovakia. Funguje to tak všade v civilizovanom svete, že štát takéto projekty podporuje.
.koľko prostriedkov dostanete na film zo štátnych grantov?
Napríklad pri filme Osadné, ktorý mal rozpočet 190-tisíc eur, to boli dve tretiny rozpočtu. Bez štátnej podpory by to teda nešlo.
.zvyšok peňazí je odkiaľ?
Mali sme českého koprodukčného partnera, do projektu vstúpila aj STV, hoci nie s čistými peniazmi, ale aspoň s vecným plnením. A ešte sme mali dvoch partnerov – postprodukčné štúdio 727 a zvukové štúdio NOEL Sonique.
.prvýkrát ste pri filme Osadné mali ako koproducenta aj STV. Hoci vám nedala hotové peniaze, treba oceniť, že sa vôbec odhodlala podieľať na vašom filme. Prečo to pri filme Iné svety nešlo?
Šéfproducentom bol v tom čase pán Janovský s veľmi svojským prístupom a aj preto sme sa vtedy s STV nepekne rozišli. Ale keď mal film Iné svety úspech, tak mnohých ľudí v STV trápilo, prečo sa na ňom STV nepodieľala. Tak sme na film Osadné uzavreli aspoň zmluvu na tzv. vecné plnenia, mali sme od nich 16-mm kameru a zvukové zariadenie.
.vy ste nielen režisér, ale aj producent. Ako producent ste uvedený aj pod úspešnými Slepými láskami. Čo to pre vás znamená, keď ste v tejto pozícii?
Má to viacero rovín. Samozrejme, dôležité je zabezpečiť peniaze na všetky fázy filmu, ale kreatívny producent je aj akousi dobrou dušou toho projektu, podporuje autorov, keď sú v problémoch, vie ich podržať, keď majú krízu, pomôže im zabojovať. Súčasťou tej práce je aj organizácia projektu, treba všetko koordinovať. No a potom sa producent musí starať aj o hotový film, aby sa dostal k divákom doma i v zahraničí.
.má vaše štúdio ambíciu urobiť aj hraný film?
Teraz práve pri ňom Juraj Lehotský balansuje na tenkej línii medzi hraným a dokumentárnym filmom a my už to prezentujeme ako hraný film, pretože scenár a aj celý koncept je viac podľa pravidiel hraného filmu. Ale keďže Juraj má vzácny dar odhaľovať absurdity a jemnosti reálneho života, tak by ten film nevedel urobiť len s hercami. Je to už vlastne hraný film, v ktorom vystupujú neherci a je inšpirovaný skutočnými príbehmi a pocitmi ľudí. Nový film Juraja Lehotského by som označil za experimentálny hraný film.
.zaujímavá je debata, do akej miery v dokumente štylizovať realitu. Niektorí dokumentaristi takéto inscenovanie reality, ktoré je aj vo vašich filmoch, odmietajú.
Mne sa na dokumentárnom filme páči práve to, že sa robí toľkými spôsobmi a že ruky sú pri ňom také uvoľnené a každý dokument je úplne iný. Jedna z línií dokumentu je aj na hrane inscenovanosti, ale dôležitým kritériom pri dokumente je, že sú to vždy reálni ľudia, ktorých naozaj stretnete v živote aj s ich menami, pohybujú sa vo svojom prostredí, a film rozpráva ich reálny príbeh. Hraný film je od A po Z už posun od reality.
.ako by ste charakterizovali svoje filmy?
Iné svety – to je taká esejistická mozaika, kde ľudia vyslovujú svoje názory a ja do toho často zasahujem provokatívnymi otázkami. Osadné je úplne iný film, skôr observačný, teda ja to celé skôr pozorujem. Navodili sme istú situáciu a naši protagonisti v nej reagujú na tému, ktorú sme chceli vo filme rozohrať. Ide sa viac do hĺbky malého subtílneho príbehu.
.aj v Osadnom, aj v Iných svetoch účinkuje Fedor Vico. Objavil sa aj vo filmoch iných dokumentaristov. Prečo je tento najznámejší slovenský Rusín pre filmárov taký atraktívny?
Pre moje filmy je Fedor veľmi podstatný, lebo je to originálny autentický človek, akých je a vždy bolo málo, teda aspoň ja som veľa takých ľudí nespoznal. Mám ho veľmi rád, hoci keď sa dlho rozrozpráva, tak sa aj trošku trápim, ale popri tom trápení sa aj veľmi teším už len z jeho prítomnosti.
.nakrútili ste dva filmy, obidva sú z východu Slovenska. Západ je nudný?
Nie je nudný. Môj prvý film bol akousi potrebou riešiť svoju identitu. V Bratislave žijem od svojich osemnástich rokoch a po škole som mal potrebu nakrútiť film o tom malom Babylone, v ktorom som prežil detstvo, aby som si vyriešil aj svoje vnútorné otázky. Pri druhom filme to už bola zhoda okolností. Hľadal som zaujímavých lokálnych lídrov a priateľka Jarka Sabolová z televízneho rusínskeho magazínu ma upozornila na postavy z Osadného.
.môže dokumentarista nakrútiť podobný silný film aj z regiónu, ktorý dobre nepozná?
Najmä filmári zo západnej Európy to robia, že sa vyberú do sveta a neraz je ich film potom aj sklamaním, ale stane sa aj opačná vec: iná optika, iná skúsenosť prinesie nečakaný pohľad. Výborným príkladom je nemecký režisér Werner Herzog, ktorý je známy svojimi hranými filmami, ale robí aj skvelé dokumenty z rôznych oblatí sveta.
.dedinka Osadné je už pre človeka zo západného Slovenska ťažká exotika. Viete, o čom bude váš ďalší film? Bude pre nás tiež exotický?
Momentálne o ničom inom nerozmýšľam, lebo sa cítim úplne vyčerpaný, tá únava je obrovská, vidím ju aj na ľuďoch okolo seba, máme za sebou dva intenzívne roky.
.ale nielen pre vás, pre mnohých dokumentaristov je východ Slovenska akýsi atraktívnejší. Spomeňme filmy 66 sezón, Hranica, aj Iné svety. Čo je na tom východe iné ako na západe?
Nie je to celkom tak, že sa nakrúca len na východe. Kerekešovi kuchári sú z celého sveta a Marek Kuboš robí teraz dokument o dôchodcoch z Oravy, odkiaľ pochádza. Na to sa teším. Ale je pravda, že keď sem prídu aj filmári zo zahraničia, tak ich to viacej ťahá na východ, aj na Ukrajinu.
.prečo?
Ten náš svet je stále akoby viac organizovaný, ale na východe je ešte viac tradičný, nedotknutý. Alebo čistejší, originálnejší, vizuálnejší? Ale nakrúcajú sa aj filmy o subkultúrach, aj o Petržalke.
.ale nenosia zatiaľ ceny z festivalov.
No, nie sú také úspešné. Zatiaľ ten východ vyhráva, vyzerá to tak.
.boli ste v kinosále, keď vo Varoch premietali prvýkrát verejne vaše Osadné?
Jasné. Pred projekciou som mal prirodzený strach. Stáli sme s Jankom Melišom a Ferom Krähenbielom celkom vzadu. Kedysi som čítal autobiografiu Krysztofa Kieslowskeho a on v nej napísal, že si žiadny svoj film nedokáže pozrieť na premiére, že si vtedy kúpi fľašu vodky a chodí popred kinosálu. Počúva reakcie divákov a pritom stiahne tú fľašu. A pritom to nebol žiadny alkoholik.
.ako ľudia reagovali na váš film? Predsa len, české publikum je trochu iné.
Smiali sa tam, kde sme si mysleli, že sa budú smiať, a zamrzli a boli v akomsi ponore tam, kde sme si to predstavovali. A ako to už s českým publikom býva, ten jeho smiech boli intenzívnejší ako na Slovensku. Nakoniec bol aj potlesk a to ma presvedčilo, že je dobre. Pritom je to skromný film so subtílnymi príbehmi dvoch lokálnych politikov. Je aj humorný, to sme chceli my aj protagonisti od začiatku, ale že sa náš film dotkne aj niečoho hlbšieho, to ma veľmi teší. Ale netreba prepáliť očakávania.
.na Slovensku váš nový film ešte nemal premiéru, nebudeme prezrádzať pointu, ale známe je, že príbeh rozpráva aj o ceste dvoch obecných politikov do centra Európskej únie. Môže Brusel nejako pomôcť Osadnému?
Nikdy neviete, kto vám pomôže. Samozrejme, každého politika zaujímajú najmä tí, čo by ho mohli neskôr voliť, takže často pomáhajú práve preto. Samozrejme, aj naši protagonisti, aj my sme vedeli, že tá podpora by sa mala diať najmä na Slovensku, Európsky parlament je predsa len trochu ďaleko od našej reality.
.to je aj posolstvo vášho filmu?
To sa trošku bojím hovoriť, ale sú tam nejaké momenty, ktoré by si človek mohol uvedomiť. Je veľmi sympatické, keď človek má nejaké predstavy, hoci aj naivné, a za niečo bojuje. A naše postavy naozaj prídu na to, že si najprv musia pomôcť sami, a až potom môžu hľadať pomoc inde. V tom finále filmu ja cítim ohromný prejav spolupatričnosti a spoločného bytia, a o tom to je.
.v Osadnom žije 196 ľudí. Aké sú jeho šance prežiť?
No, ja by som bol veľmi rád, keby sme týmto filmom aspoň trošku upozornili na región severozápadného Slovenska. Bolo by dobré, keby sa tam ľudia vybrali, a takým kultivovaným turizmom Osadné a okolité obce aj oživili.
.pár hodín po správe o tom, že film Osadné vyhral vo Varoch, sa v tlačovej agentúre objavila správa, že v Osadnom sa už tešia na turistov, ktorých priláka váš film. Zrejme naozaj očakávajú, že váš film priláka turistov.
(Úsmev.) Je tam nádherná príroda, sú tam pamiatky, ktoré sa oplatí vidieť, napríklad krypta, v ktorej je pochovaných 1 600 vojakov z prvej svetovej vojny. Tými dolinami sa preháňali tisíce vojakov počas prvej i druhej svetovej vojny, tiekli tam potoky krvi a krypta je unikát. Je tam aj turistický chodník v piatom stupni ochrany. Ja som sa po ňom prešiel a videl som hada, srnku, diviaka, obrovské jedle. Stojí za to ísť tam.
.takže obce, ktoré sa chcú stať turistickými centrami, by mali prilákať filmárov, aby o nich nakrútili zaujímavý dokument. Potom aj peniaze z Bruselu prídu ľahšie.
Nie je to celkom tak. Keď som sa tam dostal ja, v Osadnom už mali peniaze z grantu na turistický chodník a ja som tam prišiel v čase, keď už plánovali jeho slávnostné otvorenie. Oni už niečo urobili a ja som s tým prepojil svoj nápad.
.ale dobrý dokument môže poslúžiť cestovnému ruchu, nie? Možno aj to by boli isté zdroje pre slovenských filmárov.
Iste, radnice by mali podporovať, aby sa filmy nakrúcali v ich mestách. Napríklad také Sarajevo, Záhreb to robia, lákajú filmárov, aby nakrúcali u nich. Vypíšu nejaký súbeh námetov, vyčlenia na to peniaze a môžete prísť s akýmkoľvek nápadom, akurát sa to musí odohrávať v ich meste.
.vy sa ako producent uchádzate aj o zdroje z grantov Európskej únie. Nie sú tieto granty smerované najmä na témy, ktoré sú módne v dnešnej EÚ, ako rovnosť šancí, multietnicita, znevýhodnené menšiny, genderové otázky a pod.?
Treba rozlišovať medzi dvoma vecami – kampaňami, ktoré sú podporované Európskou úniou, a potom existuje európska podpora kinematografie, kde tieto témy nezohrávajú žiadnu rolu. Stane sa občas, že sa vypíše téma, ako bolo 50. výročie vzniku EÚ, aby sa jej filmári venovali, to trochu pripomína socializmus. Samozrejme, pri udeľovaní európskych grantov je vždy dôležitý medzinárodný potenciál filmu. Prvý autorský film by mal byť urobený z lokálnych zdrojov, ale mal by sa dostať na festivaly a zahraničnej distribúcie. Potom pri ďalších filmoch vás už podporia oveľa ľahšie.
.aký záujem je zatiaľ o Osadné?
My sme ho boli prezentovať vo fáze vývoja na najvýznamnejšom trhu s dokumentmi, ktorý sa koná na festivale IDFA v Amsterdame, a tam nás vybrali na špeciálne fórum, kde sme mohli mať krátku prezentáciu, čo už bol úspech. Na základe toho sme získali ako partnera jednu fínsku televíziu a jednu holandskú televíziu, ktoré si zaplatili dopredu licenciu na dve vysielania tohto filmu. Je to asi päťnásobok toho, čo je ochotná zaplatiť STV za odvysielanie hotového slovenského dokumentu.
.diváci STV si dlho nemohli pozrieť ani vaše Iné svety.
Áno, išli až vlani na Vianoce.
.ako sa to vôbec podarilo, že verejnoprávna televízia po dvoch rokoch od vzniku filmu napokon zakúpila váš dokument, ktorý už predtým videli v Česku, Poľsku, dokonca v Bielorusku?
Po výzve dokumentaristov, aby STV podporovala slovenské dokumenty, sme sa stretli so šéfdramaturgičkou Yvonne Vavrovou a šéfkou akvizícií pani Činčárovou, a povedali sme si, že je dôležité, aby si ten film ľudia mohli pozrieť, tak sme sa dohodli na symbolickej sume. V tom čase od nás STV kúpila aj iné krátke filmy. Ale ani pani Činčárová, ani pani Vavrová už nie sú na svojich pozíciách.
.ako dnes vyzerá spolupráca s STV?
Chcem zdôrazniť, že sa o tom nehovorí, ale pôvodná tvorba sa v STV úplne skončila za Richarda Rybníčka. On bol človek, ktorý určite urobil aj mnohé záslužné opatrenia, ale aj také, pre ktoré pôvodná tvorba klesla na bod nula. A televízia sa z toho dodnes nespamätala. My sme sa s STV veľmi chceli dohodnúť na spolupráci pri tvorbe filmu Slepé lásky. Ten scenár stál rok na ich stole bez toho, aby sme dostali akúkoľvek odpoveď. Potom, keď film vznikol a pekne zaznel, mala STV veľký záujem kúpiť ho hotový, ale za nedôstojnú cenu. Nepoviem ju, lebo nemôžem, ale poviem aspoň, že Fíni kúpili ten film za päťnásobne viac, ako ponúkla STV. Táto inštitúcia by sa pritom mala podieľať na slovenských dokumentoch najmä ako producent či koproducent. Je ľahšie zakúpiť hotový film za lacný peniaz a pustiť ho ako slovenský pôvodný film, ale to je alibizmus. STV by prospel taký úspech, ako mali Slepé lásky v Cannes.
.a Slepé lásky pôjdu niekedy v STV?
Zatiaľ sme sa nedohodli na cene, tak sme ho najprv vydali na DVD a možno sa teraz opäť vráti k rokovaniu a dúfam, že to dobre dopadne. Osadné v STV pôjde osem mesiacov po premiére v kinodistribúcii. Dúfam, že ho STV bude vysielať rada a že mu bude venovať dostatok priestoru a že sa ním bude chváliť, keď má ako koproducent cenu z Karlových Varov.
.váš názor na verejnoprávnu televíziu? Má ešte u nás právo na existenciu?
Som hlboko presvedčený, že inštitúcia verejného vysielateľa má svoje opodstatnenie, momentálne ešte áno, uvidíme čo sa bude diať v rámci digitálnej revolúcie.
.ale po tých skúsenostiach, ktoré so slovenskou formou verejnoprávneho vysielania máme, nie ste už skeptik?
Ja hovorím o filozofickom koncepte tejto inštitúcie. Od roku 1989 je však táto inštitúcia na Slovensku nonstop zle spravovaná, akoby to ani nemalo dno. Takáto inštitúcia potrebuje isté množstvo kvalitných ľudí na všetkých dôležitých postoch, odborníkov, ktorí svoju prácu robia s láskou, s presvedčením, majú istý vkus a netešia sa, že o jednej vypadnú domov. Ale na Slovensku je odborníkov a nadšených profesionálov málo.
.nepomohla nechtiac STV vašej generácii tým, že vás zo svojho prostredia vytlačila, v istej samostatnosti, nezávislosti a v schopnosti hľadať si zdroje aj publikum v zahraničí?
To je také teoretizovanie. Ja sa už smejem, keď ma nazývajú mladý dokumentarista, ja sa už považujem za strednú generáciu. My sme ešte počas školy mali možnosť robiť nejaké filmy v STV, aj keď tie podmienky boli hrôzostrašné, ale mladá generácia tam už nemá nijaký priestor.
.prečo sa politika tak málo objavuje v súčasných dokumentoch?
Je mi ľúto, že niektoré filmy s kontroverznými témami stoja, ako je film Roba Kirchoffa Kauza Cervanová. Ale ja si myslím, že aj môj film Iné svety je politický, vysmieva sa zo všetkých nacionalizmov a ideológií tohto typu.
.ktoré filmy svojich kamarátov máte vy osobne rád?
Od Jara Vojteka mám najradšej jeho krátky školský film Nepozná ona mňa, ani ja ju. Od Petra Kerekeša mám najradšej 66 sezón a od Mareka Kuboša film Taká malá propaganda. Od Juraja Lehotského Slepé lásky.
.prečo sa zatiaľ slovenským hraným filmom na festivaloch až tak nedarí?
Nepoznám odpoveď, ale určite je za tým aj finančná náročnosť hraných filmov, hraný film je niekoľkonásobne drahší ako dokumentárny. Ale rozvíja sa to, veď vo Varoch bol konečne po rokoch v hlavnej súťaži aj slovenský hraný film Vladimíra Balka Pokoj v duši.
.ale za tým úspechom dokumentov asi nie sú len peniaze, veď za posledné dva-tri roky tu vzniklo viacero hraných filmov.
Za úspechom dokumentov je iste aj to, že tá naša družina a ďalší generační kolegovia a priatelia, od školy až doteraz vydržala v nejakom autorskom bádaní. Každý robil občas aj nejakú komerčnú zákazku, niekto viac, niekto menej, ale išli sme stále za svojím cieľom a oplatilo sa to.
.je za tým autorským bádaním a zotrvávaním na svojej ceste aj vplyv vášho učiteľa Dušana Hanáka?
Na filmovej fakulte je to rozhodne človek s najnespochybniteľnejším dielom, preto je aj najprirodzenejšou autoritou. A na mladého citlivého človeka, ktorý sa hľadá a má svoje pochybnosti, vie neskutočne zapôsobiť. Určite ma poznačil. A výrazne sa podpísal na každom z nás.
Životopis
Marko Škop sa narodil v roku 1974 v Prešove, absolvoval žurnalistiku na FiF UK a dokumentárnu tvorbu na VŠMU v Bratislave. Je spoluvlastníkom produkčnej spoločnosti Artileria. Nakrútil viacero dokumentov, najvýznamnejšie sú Iné svety (2006) a Osadné (2009), s ktorými získal ceny na festivale v Karlových Varoch. Pôsobí aj ako producent.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.