Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Júnová okupácia

.štefan Hríb .časopis .editorial

Štát je rozumná vec. Pre niektorých dokonca mystická. Modlia sa k nemu verejne už šestnásť rokov, a pritom Slovensko tajne rozkrádajú. A vôbec ho nechránia. Ako minulý týždeň, keď kúsok štátu beztrestne okupovala Čína.

To, čo sa minulý týždeň odohralo pred Prezidentským palácom, nebola bežná potýčka demonštrantov, aké sa občas udejú po celom slobodnom svete. A nebolo to ani bežné zlyhanie polície. Dokonca si myslím, že policajti zlyhali najmenej, pretože vôbec netušili, čoho sa na vlastných občanoch dopúšťajú. To, čo sa stalo v centre Bratislavy, bolo omnoho vážnejšie.
Slovensko je podľa ústavy demokratický štát. Vznikol bez referenda, v podstate podvodom, ale postupne sme tú pachuť prekonali. Dnes je to štát 5 miliónov ľudí, ktorí si postupne dohodli pravidlá, podľa ktorých tu chcú žiť. Z tých pravidiel vyplývajú naše práva, aj naše povinnosti. Dohodli sme sa, že tu budeme platiť dane a že budeme dodržiavať zákony, ktoré prijme náš parlament. Dohodli sme sa tiež, hoci to chvíľu trvalo, že budeme súčasťou Západu, a dohodli sme sa postupne dokonca aj na tom, že sloboda tu bude viac než láska k nepodarenému vodcovi. Ale dohodli sme sa aj na tom, že tento štát nás bude chrániť v nebezpečenstve, a že sme takými špeciálnymi občanmi, že štát je náš podriadený. A že teda ak niekto ohrozí našu individuálnu slobodu, majetok či česť, štát sa všetkými prostriedkami postaví na našu obranu.
Vo štvrtok minulý týždeň sa však ukázalo, že táto základná dohoda o Slovensku neplatí.
Vo štvrtok minulý týždeň sa skupina neslobodných ľudí, zorganizovaná cudzím štátom, komunistickou Čínou, zmocnila ústredného námestia nášho štátu, a náš štát sa tomu nečinne prizeral. A nielen to – tá podivná skupina cudzincov sa zmocnila nášho námestia až tak, že na ňom na pár hodín presadila svoje zákony a svoje videnie sveta. Oni, cudzinci, zakazovali nám, domácim, stáť, kde chceme, držať v rukách, čo potrebujeme a hovoriť ich prezidentovi, čo si myslíme. Dokonca proti nám použili násilie, a ešte sa na tom smiali. Na tom kúsku námestia na chvíľu neplatila naša ústava, ale záujem a spôsoby čínskych komunistov. A štát, náš štát, to dopustil. Táto okupácia netrvala dvadsať rokov ako tá minulá, tieklo oveľa menej krvi a oveľa menej sa zatýkalo, ale podstata ostala rovnaká – stali sme sa na istý čas cudzincami vo vlastnej krajine, pretože náš štát sa poddal cudzej moci.
Vtedy, v roku 1968, sa to stalo, pretože nám vládli krutí komunisti, a tí vládli len s povolením ešte krutejšej Moskvy. Keď sa naivný Dubček opovážil trošíčku odporovať, Moskva zakročila a zjednala poriadok. Našla si iných poskokov, Biľaka a Husáka, poslala tanky, a všetko bolo po starom.
Ale prečo sa to stalo dnes?
Bojím sa, že odpoveď je neznesiteľná. Bojím sa, že sa to stalo preto, lebo na niečo také vznešené, ako je slobodný štát, ani dnes nemáme.
Slobodný štát, to nie sú obhrublé spôsoby Slotu, ani báchorky o Mečiarovi ako otcovi zakladateľovi, ani Ficov lživý sen o starých Slovákoch a sociálnom raji, vytvorenom jeho úradníkmi. Slobodný štát, to je spoločenstvo ľudí, ktorí sa dohodli, že v ňom budú spolu slobodne žiť, a potom tú dohodu spoločne držia a vynucujú. V krajnom prípade aj silou.
Štvrtok ukázal, že na takýto štát nemáme. My sme sa síce dohodli, že toto je naše územie, že tu platia naše zákony a naša sila na ich vynucovanie, ale v okamihu, keď prišiel niekto silnejší, a len trochu vyceril zuby, hanebne sme sa poddali. A čínski fízli diktovali našim občanom.
V roku 1968 sme sa nútene poklonili Moskve, dnes dobrovoľne Pekingu. Ale inak sme sa nezmenili.
Na slobodný štát nemáme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite