Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Násilná smrť kňaza Poláka

.patrik Dubovský .redakcia .časopis .téma

Na nasledujúcich stranách prinášame text archivára Ústavu pamäti národa Patrika Dubovského o pozoruhodných okolnostiach zavraždenia kňaza Štefana Poláka.

Tento text sme sa rozhodli v plnom znení uverejniť z dôvodu, že vypovedá o atmosfére druhej polovice 80. rokov, keď bol Ján Sokol kandidátom na biskupa, ako aj o vzťahoch ŠtB a cirkvi, ktoré sa tak tragicky prepojili práve v postave Jána Sokola. V tomto texte autor netvrdí, že by mal Ján Sokol niečo spoločné so smrťou kňaza Poláka. Mnohé indície však naznačujú, že s tou vraždou mohli mať niečo spoločné štruktúry komunistického režimu a ŠtB, ktoré si želali Sokola ako nového trnavského biskupa.

V polovici 80. rokov minulého storočia začali v Československu narastať náboženské aktivity, ktoré komunistický režim prostredníctvom Štátnej bezpečnosti (ďalej ŠtB) už nedokázal dostatočne monitorovať a ovplyvňovať. Najväčšou z nich bola začiatkom júla 1985 bezmála 200-tisícová púť na moravský Velehrad, počas ktorej pútnici vypískali ministra kultúry ČSR a žiadali náboženské slobody a návštevu pápeža u nás.
Reakciou režimu na takéto prejavy bolo utuženie kontroly, perzekúcií a všeobecne činnosti ŠtB voči veriacim a aktívnym kňazom. Jedným z takých, ktorý síce sprvoti podľahol tlaku ŠtB, ale potom sa vzoprel nielen jej, ale i prorežimnému hnutiu „pokrokových“ kňazov Pacem in Terris, bol kňaz v Borovciach pri Piešťanoch Štefan Polák. Jeho život však pretrhla násilná smrť v noci zo 7. na 8. októbra 1987.

.kto bol Polák?
Štefan Polák mal približne pol roka pred svojou strašnou smrťou jej predtuchy. V máji 1987 totiž zrazu do dvora borovskej fary vošlo auto, z ktorého vybehlo dievčatko a vykríklo: „Toto je ten pán farár, o ktorom mi povedala Panna Mária.“ Pri odchode vyskočilo Polákovi do náručia a povedalo mu, že zomrie mučeníckou smrťou ako jeho patrón diakon sv. Štefan.
V deň svojej smrti Polák povedal priateľovi farárovi Rudolfovi Vaškovi, že „všetkým odpustil, všetko zariadil a môže zomrieť“. Kostolníčke vo filiálke v Trebaticiach pri poslednej omši povedal, že on sám po omši naposledy obriadi oltár.
Štefan Polák bol komplikovanou osobnosťou. Bol extrovert, mal rád spoločnosť, návštevy a zábavu. Ako kňazovi so sľubom celibátu mu to mohlo robiť problémy.
Preto bolo aj homosexuálne pozadie jeho násilnej smrti jednou z verzii, ktorú sa snažila pretláčať najmä ŠtB. Tá uvažovala o pomste nejakého Polákovho partnera, aby tak odviedla pozornosť od inej možnej príčiny jeho smrti.
Polák, vysvätený za kňaza v „ Kristových rokoch“, bol však v pastorácii aktívny a bol presvedčený, že v cirkvi a jej hierarchii majú pracovať oddaní a úprimní duchovní. Tieto fakty naň upriamili pozornosť Štátnej bezpečnosti.

.zväzok ŠtB „Charita“
Polák ako kaplán v Zlatých Moravciach totiž pracoval s mládežou a snažil sa získavať kandidátov na štúdium na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte. To nemohlo uniknúť pozornosti ŠtB, a tak 28. marca 1980 zaviedlo na Štefana Poláka Okresné oddelenie ŠtB v Leviciach zväzok pozorovanej osoby s krycím menom „Charita“.
Neskôr, ako farára v Borovciach, ho 5. februára 1982 „prevzalo“ Oddelenie ŠtB Trnava. Pracovník tohto oddelenia, poručík Pavol Ruman, navrhol 11. marca 1983 preregistrovať Poláka na kategóriu kandidát tajnej spolupráce. Ako uviedol: „v styku sa javil ako seriózny duchovný, získaný do Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris (ZKD PIT), ktorého rokovaní sa pravidelne zúčastňuje“. Riadiaci orgán Ruman dodal, že Polák je ochotný podávať informácie o laickom apoštoláte a tajnej cirkvi v okrese Trnava. Ruman tiež zaviedol v roku 1982 evidenčnú kartu na Štefana Poláka pod regis - tračným číslom 24302.
Po vyše roku 11. júna 1984 Ruman podáva návrh na preregistrovanie zväzku do kategórie dôverník. Návrh bol schvá lený v zastúpení náčelníkom trnavskej ŠtB kpt. Vladimírom Kršákom. Tento „pokles“ zdôvodnil Ruman tým, že Polák nemá dostatočné štátno-bezpečnostné záujmové styky.
To signalizovalo, že postupom času sa Štefan Polák snažil dištancovať od ŠtB, najmä od spomenutého Rumana a tiež od Svätoslava Monsbergera, ktorý mal na II. odbore Krajskej správy ŠtB Bratislava „na starosti“ cirkvi. Zväzok Charita mal pôvodne tridsaťjeden strán, čo znamenalo relatívne slabú úspešnosť práce ŠtB s Polákom. Po skartácii zo začiatku decembra 1989 zostalo len jedenásť strán. ŠtB mala teda záujem dva roky po násilnej smrti Poláka po sebe „pozametať“.
Na tomto mieste treba ešte dodať a zdôrazniť, že vo výpovedi počas vyšetrovania v roku 1991 Ruman nehovoril pravdu, keď tvrdil, že Poláka spoznal až v roku 1986, v čase, keď sledoval činnosť Svedkov Jehovových v Borovciach. Dátum, keď Poláka sám zaregistroval, ho usvedčuje o tejto nepravde.
Napriek vyjadreniu Rumana z marca 1983 sa Polák postup - ne vymaňoval aj z ponižujúceho „členstva“ v takzvanom Združení katolíckeho duchovenstva „Pacem in terris“. Do toho ho dlhodobo lanáril piešťanský dekan Milan Medek, evidovaný ako tajný spolupracovník ŠtB a tajomník Biskupského úradu v Trnave Ján Čížik, evidovaný ako dôverník ŠtB.

.pred 8. októbrom
Dňa 3. októbra 1987 sa u Poláka zastavil tajne vysvätený biskup Peter Dubovský, rodák z neďalekých Rakoviec, a priniesol mu väčšiu sumu peňazí vo valutách. Polák mal veľké plány stavať domov pre starých, opravovať dlažbu, kúpiť pozemok, obnoviť lavice. Polák mal vtedy dôveru utajenej časti cirkvi.
Dňa 5. októbra, počas Polákovej omše vBorovciach, podľa svedectiev prítomných veriacich náhle vošiel do kostola neznámy mladý muž. Polák sa zarazil, stíchol, muž odišiel a Polák zostal dlho vystrašený.
Dňa 6. októbra Polák volal farárovi v Krakovanoch Vladimírovi Držkovi, že nepríde na rekolekciu 8. októbra. (Držka bol evidovaný ako agent ŠtB. Jeho spis bol zničený 7. 12. 1989). Spravidla takto volával Vaškovi, ktorý ho tam vozil. S Vaškom sa na druhý deň dohodli opačne...
Dňa 7. októbra predpoludním sa znova zastavil na fare tajne vysvätený biskup Peter Dubovský a Polák sa mu vyspovedal. V čase jeho návštevy prišiel na faru neznámy muž. V ten deň bola na návšteve u Poláka aj jeho matka a rehoľníčka sestra Dionóra. Polák ich doslova tlačil k tomu, aby odcestovali domov do Plaveckého Petra, kam ich napokon odviezol Peter Horňák. Večer potom odišiel na návštevu do Trebatíc spolu s farárom Vaš - kom a jeho gazdinou. Celý večer bol Štefan Polák nervózny a o 22.30 rezolútne zavelil, že idú domov. Do farskej budovy vošiel okolo 23.00.
Je možné, že v tú osudnú noc čakal osudnú návštevu. Tá už buď bola vnútri, alebo jej Polák otvoril. V každom prípade by neotvoril niekomu cudziemu, lebo pre obavy o seba si dal namontovať elektrické spúšťanie zvonov. Ak by ho použil, farníci by mu pribehli na pomoc. Polák ho nepoužil alebo nestačil použiť. Stopy krvi vnútri fary, ale i na dvore svedčia o tom, že ho napadli. Pravdepodobne sa mu podarilo vybehnúť na dvor, tam ho však museli dolapiť a vtiahnuť do fary. Prelepili mu ústa a priviazali ho k radiátoru. Páchateľ nemohol byť sám. Polák bol silný chlap a ovládal karate.
Je pozoruhodné, že páchatelia ris kovali, že ich spozná amôže svedčiť proti nim, no napriek tomu mu podľa vyjadrenia obhliadajúceho lekára nespôsobili smrteľné zranenia. Malo ísť teda o trúfalú mafiánsku metódu zastrašenia?
Svedkovia počas vyšetrovania vo výpovediach uviedli, že videli v noci pri fare neznáme tmavé auto a podobné, pravdepodobne Škodu 105 alebo 120, registroval jeden svedok prichádzať po polnoci od Veľkých Kostolian. Iná svedkyňa videla neznáme auto stáť neďaleko fary a niekoľkokrát podozrivo blikať svetlami. Viacerí svedkovia tvrdili, že na fare sa svietilo aj v noci a dvaja kŕmiči cestou na JRD videli svetlo vnútri fary medzi 2,30 a 3,30 hodinou.

.deň tragédie
Popoludní 8. októbra 1987 okolo 14.30 objavili mŕtveho Štefana Poláka jeho farníci v budove borovskej fary. Bol v hroznom stave: dobitý, dobodaný, so zviazanými rukami a nohami priviazaný o radiátor a ústa mal prelepené páskou. Ležal na bruchu nosom v kaluži krvi, ktorou sa udusil. Navôkol i na dvore boli ďalšie stopy jeho krvi.
Sprvoti sa zdalo, že ide o lúpežné prepadnutie, pretože z fary zmizol videoprehrávač takmer za 20 000 Kčs. Na fare však zostala veľká suma peňazí (asi 270 000 Kčs v hotovosti, 140 000 Kčs na vkladných knižkách, 3 000 USD, 220 DM, 6 000 rakúskych šilingov – Polák získal takéto vysoké sumy zbierkami, darmi a tiež od predstaviteľov tajnej cirkvi a mali sa použiť na rôzne účely prospešné cirkvi), ako aj prázdny otvorený trezor s kľúčom vo dverách a bohoslužobné zlaté predmety. Aj ďalšie fakty a indície ukazovali na iný motív Polákovej smrti ako lúpežné prepadnutie.
Prípad ihneď začali vyšetrovať orgány VB a kriminálky. Vzápätí sa objavili vyšetrovatelia ŠtB, ktorí viedli svoje vlastné vyšetrovanie. Na miesto dorazil tajomník OV KSS vTrnave Anton Nehaj i viacerí pracovníci XII. Správy ZNB (Správa ŠtB pre Slovensko).
Táto neobyčajne vysoká aktivita ŠtB bola nezvyklá a vzbudzovala otázky.
Podľa Vyhodnotenia takticko-technických hľadísk spáchania trestného činu a obhliadky miesta činu totiž nebola zámka FAB na dverách otvorená násilím. Podľa správy je zaujímavé, že zločin sa stal krátko po odchode Polákovej matky, ktorá na fare strávila dva týždne.
Ôsmeho októbra sa mal Polák zúčastniť na kňazskej rekolekcii na dekanáte v Piešťanoch, kam ho mal ráno prísť vyzdvihnúť farár Vaško. Ten aj skutočne 8. októbra ráno prišiel, no Poláka sa nedobúchal. Vánok previeval záclony v otvorených farských oknách a zomierajúci či mŕtvy Štefan Polák ležal len niekoľko metrov od zamknutých vchodových dverí. Vaško údajne počul aj nejaký slabý vzdych. Polák neotváral. Popoludní sa Vaško vrátil a zalarmoval Polákovho priateľa Horňáka. Ten faru otvoril nástrojmi, a tak našli Poláka zavraždeného. Bol pritom aj Polákov známy Jozef Chren. Podľa svedkov, ktorí boli prítomní, keď Peter Horňák a jeho otec otvárali dvere fary, vraj na dvore fary vyžadoval, aby mu vydali valuty, ktoré sa nachádzali vo fare. Jozef Chren sa mal v ten deň ako agent ŠtB stretnúť so svojím riadiacim orgánom kpt. Júliusom Šumanom vBratislave. Tomu po otvorení fary rozrušený Jozef Chren telefonicky referoval o nájdení mŕtveho Poláka. Následne však ŠtB preverovala Jozefa Chrena a vo februári 1988 definitívne vylúčila jeho možný podiel na vražde Poláka.??

.po 8. októbri
Napriek tvrdému a v niektorých prípadoch aj protiprávnemu vyšetrovaniu sa prvému vyšetrovaciemu tímu nepodarilo páchateľov odhaliť. Obhliadka miesta činu bola potom podľa šéfa druhého vyšetrovacieho tímu urobená nekvalitne. Napríklad zakrvavený pilník, ktorým Poláka dobodali do brucha, našiel v tráve na dvore fary Polákov priateľ Horňák.
Samostatné vyšetrovanie ŠtB viedol zástupca náčelníka Správy ŠtB Bratislava pplk. Ján Vaš. Toho u Poláka na fare minimálne raz videl v apríli 1987 svedok. Neskôr to tento svedok povedal Andrejovi Štiavnickému, ktorý sa prípadom zaoberal. Po návrate Poláka z Ríma ho navštevovali často rôzni príslušníci ŠtB z okresu i kraja. Dňa 8. októbra po vražde okrem neho prišli aj ďalší príslušníci ŠtB: Rudolf Mizera, Svätoslav Monsberger, Vladimír Kršák, Jaroslav Čomaj, Imrich Minarovič a Pavol Ruman. Deviateho októbra aj Ján Tkáč.
Závažné sú tvrdenia svedkov – sestry Dionóry a Polákovej sestry, že s Listom o obhliadke mŕtvoly sa manipulovalo. V pôvodnej verzii z Ústavu súdneho lekárstva – ÚSL konštatoval MUDr. V. Korman a MUDr. M. Kokavec tržné rany, podliatiny po úderoch, sedem bodných rán. Ako pravdepodobnú príčinu smrti uviedli udusenie sa zrazenou krvou v nose a v horných dýchacích cestách a zvratkami. Tento list podľa spomenutých svedkýň zamenil práve piešťanský dekan Milan Medek, ktorý ho v takom pozmenenom stave vydal sestre Poláka a sestre Dionóre. Sestra Dionóra spolu s Horňákom následne obliekali mŕtvolu do rakvy, a teda videli jej stav. Dekan Medek sa neskôr vyjadril, že on si nepamätá odovzdávanie tohto listu Polákovej sestre a ďalším.
Podobne okresný vyšetrovateľ VB Trnava kpt. Stanislav Ryban, ktorý bol pri vyšetrovaní po celý čas, tvrdil a úradne zapísal, že nebohý nemal žiadne rany po mučení (napríklad bolestivé, ale nie smrteľné bodné rany na bruchu) a zomrel len na zadusenie zvratkami. Stav mŕtvoly – rany po mučení – naproti tomu potvrdil aj primár Doliečovacieho ústavu Piešťany MUDr. Trebichalský, kam previezli mŕtvolu po patologickej prehliadke z Ústavu súdneho lekárstva z Bratislavy.

.kto mohol mať motív?
Jednou z hypotéz mohlo byť, že po návrate z Ríma a po stretnutí so Sv. Otcom na jeseň 1986 Polák hlboko prehodnotil svoj život kňaza a skončil s Pacem in Terris aj s ŠtB. Odvtedy sa záujem ŠtB o neho dramaticky prehĺbil. Po návrate z Ríma Poláka intenzívne navštevovali príslušníci ŠtB, najmä Pavol Ruman z Oddelenia ŠtB Trnava, ale i Ján Vaš z Krajskej správy ŠtB Bratislava a iní. Podľa vtedajšieho predsedu Miestneho národného výboru v Borovciach vraj farár Polák dostal výhražný list.
Po návrate z Ríma začal Štefan Polák pripravovať tajnú správu pre Sv. Otca o stave cirkvi na Slovensku. V napätej atmosfére československo- vatikánskych rokovaní a v čase vážnej choroby trnavského arcibiskupa Júliusa Gábriša v tejto správe poukazoval na kňazskú nehodnosť niektorých kandidátov na biskupský stolec v Trnavskej arcidiecéze, menovite údajne na seredského dekana Jána Sokola a piešťanského dekana Milana Medeka. Obaja boli činní v Pacem in Terris a evidovaní ako tajní spolupracovníci ŠtB.
Štefan Polák chcel správu poslať do Ríma prostredníctvom skupiny talianskych cyklistov, s ktorými sa zoznámil v Ríme. Tí ho krátko navštívili na borovskej fare, keď smerovali do Krakova. Správu však zachytili pravdepodobne útvary ŠtB na hraniciach. Tým všetkým si Polák podpísal ortieľ. Ako sa ŠtB mohla o správe dozvedieť?
Podľa výpovedí ľudí z Polákovho okolia o nej vedel jeho blízky kňaz Rudolf Vaško z Veľkých Kostolian, ktorý ho, vzhľadom na nebezpečnosť, od napísania správy odhováral. Vaška v minulosti evidovali ako agenta ŠtB s krycím menom „Václav“ a jeho spis bol archivovaný 1. augusta 1986. Po Polákovej smrti reaktivoval Ruman z trnavskej ŠtB Vaška pod rovnakým krycím menom. Vaškovi Polák dôveroval.
Pri rozhovore so spomínanými talianskymi cyklistami tlmočil Polákovi jeho známy Jozef Chren, ktorý mal dom po manželke práve v Borovciach, a tak sa teda dozvedel o Polákovom liste do Ríma. Polák s ním hovoril aj o svojich telefonátoch so slovenskými cirkevnými hodnostármi vo Vatikáne po svojom návrate z Ríma na jeseň 1986. Pri nájdení mŕtveho Poláka bol aj Jozef Chren. Ten, podľa spomienok prítomných Borovčanov, ktoré neskôr sumarizoval Andrej Štiavnický, zakazoval ostatným, čo boli pri nájdení mŕtveho Poláka, aby hovorili, že aj on tam vtedy bol. Podľa vyhodnotenia záujmových faktov z minulosti otca Jozefa Chrena Alojza, ktoré spracovala ŠtB, vedel, že Polák má na fare väčšiu sumu peňazí.
Sám Jozef Chren bol od roku 1979 evidovaný ako agent ŠtB s krycími menami „Vrbovský“ a „Pepo“. V tomto roku totiž prestúpil pracovať do podniku zahraničného obchodu Interal, k čomu mu dopomohol príslušník XII. Správy ŠtB Greguš. Možno predpokladať, že ako protislužbu vyžadoval záväzok spolupráce s ŠtB.
Jozef Chren bol aj pre ŠtB komplikovanou osobou. Na jednej strane ho charakterizovali ako bigotného katolíka s nepriateľským postojom ku KSČ a režimu, na druhej jeho agentský zväzok mal vyše 150 strán, čo ukazovalo na značný počet jeho aktivít od neho i k nemu. Preto ŠtB napríklad odpočúvala jeho byt.
Uzavretím tejto hypotézy potom môže byť, že ŠtB poverila svojho agenta Pepa (Vrbovského), aby vyťažoval farára Poláka, keďže dlhodobejšie chodil pracovať na oprave vyženeného domu v Borovciach. Komunikatívny praktizujúci katolík Jozef Chren nemal problém prísť na faru s prosbou zatelefonovať si alebo požičať si cement.
Druhou hypotézou, ktorá vychádzala z preverovania bohatstva rodiny Chrenovcov Štátnou bezpečnosťou, mohol byť práve obsah Polákovho trezoru, ktorý po jeho násilnej smrti zostal prázdny a povedľa zostalo vyše pol milióna Kčs nedotknutých. V trezore mohla byť teda iná obrovská hmotná hodnota (zlato?) alebo kópia spomenutého listu pápežovi či dokumenty, ktoré chcela ŠtB Polákovi stoj čo stoj odňať. Cieľom páchateľov bol tak obsah trezoru farára Poláka. Tí potrebovali byť s Polákom vnútri fary, aby im otvoril trezor, či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne. Odcudzený videoprehrávač mal naivne slúžiť na podporu verzie, že malo ísť o lúpežné prepadnutie. Nikdy sa nenašiel.
Treťou, takpovediac kombinovanou hypotézou, však môže byť, že príslušníci S ŠtB Bratislava chceli jedného zo spomenutých kandidátov na biskupa, na ktorých Polák upozorňoval vo svojom liste pápežovi, presadiť zároveň ako svojho tajného spolupracovníka na biskupský stolec. A v takom prípade každý, kto narúšal túto nechutnú hru, bol pre ŠtB veľkou prekážkou.
Takto potom riadiaci pracovníci i náčelníci odborov, oddelení ŠtB na okresnej úrovni i na krajskej či úrovni XII. Správy ZNB, ktorí ovplyvňovali cirkevnú politiku, ale i politickí pracovníci v špičkách KSS, môžu byť podľa tejto hypotézy objednávateľmi alebo vykonávateľmi toho, čo sa odohralo na borovskej fare zo 7. na 8. októbra 1987 po 23.00 hodine.
Zdá sa, že okrem záujmu o obsah farského trezoru chceli rebela Poláka kruto zastrašiť, aby netorpédoval ich prácu. No ten, dotlčený a dobodaný, hoci odborne položený na brucho a zafixovaný, aby sa nezadusil zvratkami, zomrel na udusenie vlastnou krvou. Akoby ňou mučenícky zmyl svoje hriechy, ako mu to krátko pred smrťou vysvetľoval práve farár Rudolf Vaško.

.namiesto epitafu
Štyri dni pred svojou smrťou povedal Štefan Polák farárovi Rudolfovi Vaškovi, aby chránil nevinných, na ktorých budú chcieť hodiť jeho smrť. Polák tiež povedal, že jeho vrahov, podobne ako vrahov diakona svätého Štefana, nikdy nepostavia pred súd. Vaško mu vysvetľoval, že martýr vlastnou krvou môže zmyť svoje aj ťažké viny.
Správou o stave cirkvi, ktorú chcel prepašovať do Vatikánu, prejavil Polák vysokú opovážlivosť, ktorá sa v kruhoch komunistickej ŠtB trestala (Polák bol evidovaný Štátnou bezpečnosťou ako kandidát tajnej spolupráce a neskôr dôverník, čo podľa nálezu Ústavneho súdu ČSFR bola nevedomá spolupráca). ŠtB neznášala zradu svojich tajných – vedomých či nevedomých spolupracovníkov.
Avšak stav cirkvi na Slovensku a prípravy na menovanie nástupcu zomierajúceho trnavského biskupa Gábriša už nemohla nedoručená Polákova správa ovplyvniť. Vaško spomínal, že na návšteve dekana Jána Sokola v deň smrti Poláka, keď Sokol začínal deň vopred oslavovať svoje narodeniny, počul, ako sa spomenutý Ján Čížik vyjadril, že Sokol bude Gábrišovým nástupcom. Biskup Gábriš zomrel až o niekoľko mesiacov neskôr.
Polák, naopak, dôveroval Vaškovi, ktorý, napriek svojmu evidovaniu u ŠtB, sa mu snažil dôveru oplácať. Preto mu Polák pravdepodobne hovoril diskrétne veci. Pred smrťou Polák zaviazal Vaška mlčanlivosťou o týchto veciach na 25 rokov. Po Polákovej smrti aVaš - kovej výpovedi pred súdom na hlavnom pojednávaní 31. januára 1989 sa anonym Vaš - kovi vyhrážal, že skončí ako Polák. Farár Vaško „prežil“ niekoľko atakov na svoje auto. Kňaz Vaško zomrel v roku 2008.
V tomto roku zomrel aj tajne vysvätený biskup Peter Dubovský. Bol jedným z posledných, ktorí Poláka navštívili a dôverne s ním hovoril (vyspovedal ho poslednýkrát).
Na pohrebe Š. Poláka 13. októbra 1987 sa zúčastnilo 12 000 ľudí a 200 kňazov. Všetko monitorovala ŠtB. Priebeh pohrebu nakrúcala na kameru kvôli neskoršiemu takzvanému stotožňovaniu osôb a áut. Z pohrebu sa zatiaľ zachoval niekoľkominútový záznam, ktorý sa našiel na povale jednej z fár v roku 2008. Kópia tohto záznamu je uložená v archíve Ústavu pamäti národa.

.obetný baránok Ladislav Macháč
Režim chcel mať nejakého páchateľa, pretože Západ veril, že Poláka zavraždili a ide o akciu ŠtB. „Klec“ padla na asociála, 34-ročného Ladislava Macháča z Ducového v okrese Piešťany, kde ležia i Borovce. Kriminalisti i ŠtB postupne získavali od Macháča priznania, ktoré on o pár dní odvolával. Obvinenie založili na chabom svedectve, že v osudnú noc vystúpil z autobusu v Borovciach. No on mal k fare prísť a klopať pred Polákovým návratom. To preukázalo vyšetrovanie, vzhľadom na čas príchodu autobusu, z ktorého vraj Macháč vystúpil a vzhľadom na vzdialenosť od zastávky k fare. Macháča vyšetrovali Peter Vačok, Stanislav Ryban, Imrich Hindický, Vladimír Lamačka i Ondrej Megyeš a Miroslav Balla. Dňa 13. januára 1988 mu vzali pachové stopy a následne ho služobný pes vyštekal. Odva dni ho vyšetrovateľ Vačok obvinil z vraždy Poláka. Pokyn na to dal námestník ministra vnútra Ján Krajči. Návrh konečného opatrenia však Vačok napísať odmietol a 15. júna 1988 podal návrh na prepustenie Macháča z väzby. Nato ho prepustili. Návrh napokon 24. októbra 1988 napísal vyšetrovateľ Lamačka a doplnil ho jeho nadriadený plk. Ján Páčikovský.
Počas vyšetrovacej väzby v „justičáku“ v Bratislave na Macháča nasadili informátora, spoluväzňa a vraha Hlúbika. Ten ho týral a od neho sa Macháč musel postupne učiť celý priebeh zločinu. Macháč sa potom pod týmto tlakom priznal, no v apríli 1988 po „stiahnutí“ Hlúbika všetko odvolal.
Koncom októbra 1988 vyšetrovateľ VB kpt. Vladimír Lamačka napísal 15-stranovú Záverečnú správu s návrhom na podanie obžaloby na obvineného Ladislava Macháča. Tú upravil a podpísal jeho nadriadený plk. Páčikovský.
V ňom okrem obžaloby konštatoval, že Macháč sa striedavo priznával a odvolával priznanie. Priebeh zločinu sa tiež vraj naučil podľa otázok vyšetrovateľov, podľa rekonštrukcie, pri ktorej vyšlo najavo veľa nejasností a nepresností v jeho konaní, z testov vyšetrovateľov a od ľudí z okresu Piešťany.
Na záver správy vyšetrovateľ Lamačka konštatuje, že: „...prítomnosť obvineného Macháča sa nevyvrátila ani nepotvrdila na mieste činu, ...nepodarilo sa zabezpečiť priamy dôkaz v prospech alebo neprospech L. Macháča, existujú dôkazy v prospech a skupina dôkazov v neprospech obvineného, ...vzhľadom na to, že prevláda skupina dôkazov v neprospech obvineného, rozhodol sa vyšetrovateľ ukončiť vyšetrovanie návrhom na podanie obžaloby.“ Trestný čin bol kvalifikovaný ako lúpež s použitím násilia, ktorým bola spôsobená smrť.
Napriek množstvu pochybností odsúdil Macháča vo februári 1989 súd na 13 rokov. Tentoraz „in dubio pro reo“ neplatilo, pretože Generálna prokuratúra SSR tlačila Kraj - skú prokuratúru v Bratislave k obžalobe. A to napriek tomu, že svedok farár R. Vaško pred súdom prosil, aby „netrýznili nevinného chlapca (L. Macháča)“ – vedel prečo. Prekvapenému senátu povedal, že vie, kto je vrah, ale Polákovi sľúbil mlčanlivosť, lehota ktorej by vypršala v roku 2012. Napokon Krajský súd v októbri 1989 Macháča spod obžaloby oslobodil a po novembri ’89 Najvyšší súd tento rozsudok potvrdil.
Deviateho novembra 1993, po dvojnásobnom neúspešnom obnovení vyšetrovania vraždy farára Poláka, však našli Ladislava Macháča mŕtveho na železničnom násype pri Drahovciach. Údajne vypadol z vlaku. Podľa analýzy Andreja Štiavnického sa nemenovaní očití svedkovia vyjadrili, že mal na tele smrteľnú strelnú ranu. To potvrdila príbuzná zavraždeného Š. Poláka, ktorá sa vyjadrila, že Borovčania v noci pred pohrebom otvorili rakvu s Macháčom a videli tú strelnú ranu.

.pavučina súvislostí
Mesiac po vražde 5. novembra 1987 podpísali traja vysokí funkcionári bezpečnosti, a síce náčelník XII. Správy ZNB (správy ŠtB Slovensko) Štefan Homola, náčelník KS ZNB Bratislava Štefan Mikula a náčelník správy ŠtB KS Bratislava Ladislav Horák, dokument s názvom Plán agentúrno-operatívneho rozpracovania rodiny Chrenovcov v súvise s vraždou Š. Poláka. Plán vypracoval 1. zástupca náčelníka S ŠtB Bratislava Ján Vaš a schválil 1. námestník ministerstva vnútra ČSSR Alojz Lorenc. Jeho podpis dal akcii punc vysokej dôležitosti.
V úvode plánu sa konštatuje, že v rodine Chrena zo Žitavian vznikli nezhody v súvislosti so zlatom, ktoré vraj zanechal nebohý Alojz Chren, otec vyššie spomínaného Jozefa. Zomrelého údajne dva roky predtým navštevoval miestny kňaz Marek Božík a „istý Polák“. Podľa Chrena obaja vedeli, kde je ukryté ono zlato, respektíve čím je majetkom. Alojz Chren ako dôchodca údajne často cestoval do zahraničia a stretával sa so slovenskou cirkevnou emigráciou.
Podľa textu tohto Plánu na druhý deň po vražde Poláka videli svedkovia pred farou v Borovciach auto Jozefa Chrena (čo dotyčný nepoprel), ktorý keď údajne žiadal od prítomných valuty, ktoré sa našli na fare.
Cieľom plánu malo byť zistenie, či sa nie - kto z rodiny Chrena nepodieľal na vražde Poláka.
Pre tento plán vytvorili pracovný tím, ktorého vedúcim bol riadiaci orgán Jozefa Chrena kpt. Július Šuman (!) a jeho členmi S. Monsberger a P. Ruman. Ten mal prešetriť činnosť otca – Alojza Chrena za slovenského štátu, dôvody jeho väzby v rokoch 1957 – 60 a tiež majetkové pomery v súvislosti so spomenutým množstvom zlata a jeho pôvodom. Tím sa mal zamerať aj na Jozefa Chrena. Napokon mal tím zabezpečiť aj fyzickú ochranu farára Mareka Božíka. Výsledky tohto šetrenia nie sú doteraz dokumentačne známe.
V súvislosti s vraždou a týmto plánom ŠtB sa vynára mnoho logických i provokujúcich otázok. Prečo po páchateľoch zostal prázdny trezor? Bolo v ňom spomenuté zlato a naoko nepovšimnuté peniaze v miestnosti mali nabudiť dojem, že nešlo o lúpež? Mal ukradnutý videoprehrávač slúžiť ako figový list verzie o hlúpych zlodejoch s príliš silným úderom? Prečo vysokým funkcionárom ŠtB tak záležalo na pátraní po zlate Alojza Chrena a čo sa s tým zlatom napokon stalo? Odkiaľ toto zlato pochádzalo, keďže Alojza Chrena sledovala ŠtB v súvislosti s jeho činnosťou za slovenského štátu? Súvisela s tým zlatom? Ak áno, mal Alojz Chren toto zlato z obchodovania so židovským majetkom? Vedel Polák ozaj niečo o tom zlate, keďže „nejaký Polák“ figuruje v spomenutom pláne ŠtB?
Podľa prísne tajného Vyhodnotenia materiálov k Jozefovi Chrenovi z 22.12.1987 (dva a pol mesiaca po vražde Poláka), ktoré spracoval kpt. Šuman, bol totiž otec menovaného Alojz v období slovenského štátu obchodníkom s dobytkom a vlastnil štyri domy a hospodárske zariadenia. V roku 1944 ho vyšetrovali na Ústredni štátnej bezpečnosti (ÚŠB), pretože z donútenia predal dobytok povstalcom v SNP. V rokoch 1943 – 44 ho v Ilave väzobne vyšetrovali pre podozrenie z prechovávania židovského majetku, za čo mal zaplatiť pokutu 100 000 Ks (!). Počas tejto väzby „sedel“ so spoluväzňom Štefanom Absolonom, neskorším príslušníkom ZNB. Ten sa o Alojzovi Chrenovi vyjadril, že bol milionárom. Alojz Chren bol aj členom Pohotovostných oddielov HG a HSĽS.
Podľa dokumentov ÚŠB Slovenskej republiky (1939 – 45) Alojz Chren ozaj rozprávkovo zbohatol. Začínal ako radový robotník na majetku Žida Martina Venetianera, no v júni roku 1942 jeho majetok počítal až 1,5 milióna Sk. Venetianera chceli odstaviť a vohnať do židovských transportov smrti dvaja „vlastenci“ zo Zlatých Moraviec práve v tomto roku, pretože vedel o ich státisícových machináciách v arizovanom mlyne v Zlatých Moravciach. Venetianer však v čase deportácií Židov zo Slovenska začal pracovať ako takzvaný hospodársky dôležitý Žid ako účtovník a viedol aj zahraničnú korešpondenciu práve u rýchlo bohatnúceho Alojza Chrena a jeho brata Tobiáša. Na to mal odporučenie aj Miestneho odboru HSĽS, pričom však sekretariát HSĽS s tým nesúhlasil. O Venetianera sa v lete 1942 zaujímalo Hlavné veliteľstvo HG iÚŠB. Okresné veliteľstvo chcelo Venetianera dostať do ďalšieho židovského transportu, no jeho takzvaná žltá legitimácia (transport!) bola zadržaná na MV. „Rozprávkové“ zbohatnutie Alojza Chrena teda súviselo s majetkom Venetianera, ktorý ho nejakým spôsobom previedol a za „odmenu“ zostal na majetku pracovať ako účtovník a prekladateľ korešpondencie. Osud Žida Martina Venetianera po roku 1942 z týchto dokumentov ÚŠB nie je známy. Podľa vyššie citovaných dokumentov ešte v roku 1944 Alojz Chren bol „milionárom“ a mohol si dovoliť zaplatiť slovenským orgánom spomenutú pokutu 100-tisíc Sk.
Jeho syn podľa jeho agentúrneho zväzku o generáciu neskôr dal istému spolupracovníkovi ŠtB bezúročnú pôžičku 160 000 Kčs za plánované prepustenie jeho bytu v Bratislave. Zdrojom takýchto finančných súm mohlo byť práve zlato, po ktorom pátrala ŠtB a o ktorom mal vedieť Štefan Polák.
Ak mal Polák dočinenia niečo s týmto zlatom, ako hovorí spomenutý Plán S ŠtB Bratislava, mohol doplatiť za svoje vedomosti a po s toj k jeho „príbehu“. Príslušníci ŠtB (S. Monsberger, P. Ruman...) ako členovia pracovného tímu na rozpracovanie Chrena, mali vo svojom referáte zároveň aj infiltrovanie cirkvi a získanie spolupracovníkov ŠtB – dekana Sokola, dekana Milana Medeka, farára Rudolfa Vaška, tajomníka Biskupského úradu v Trnave Jána Čížika, napokon načas i samotného Poláka a iných duchovných zTrnavskej arcidiecézy.

ŠTEFAN POLÁK/ narodil sa 22. apríla 1940 v Plaveckom Petri. Najprv pracoval v rôznych zamestnaniach, ako 27-ročný začal študovať na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Vysvätený bol ako 33-ročný. V pastorácii začal pôsobiť ako kaplán vo Vrbovom. V marci 1980, keď bol kaplánom v Zlatých Moravciach, ho ŠtB zaevidovala ako preverovanú osobu, pretože získaval mladých na štúdium za kňazov. V roku 1983 ho už ako farára v Borovciach ŠtB preregistrovala na kandidáta tajnej spolupráce. O rok ho však evidovala ako dôverníka. Štefan Polák sa stykom s ŠtB vyhýbal. Podobne sa správal aj voči prorežimnému Združeniu katolíckeho duchovenstva Pacem in Terris. Mal dôveru utajenej časti cirkvi. Navštevoval ho tajne vysvätený biskup Peter Dubovský, ktorý bol aj jeho spovedníkom. V roku 1986 Polák navštívil Vatikán a údajne sa stretol s pápežom. Následne pripravoval správu o zlom stave cirkvi na Slovensku a o nehodnosti niektorých kandidátov na biskupov. Táto skutočnosť, ale aj iné Polákove vedomosti, spôsobili, že tlak ŠtB proti nemu rástol. V tomto období Poláka sledovali aj niekoľkí tajní spolupracovníci ŠtB. V októbri 1987 ho farníci našli na jeho fare zavraždeného. Na jeho pohrebe v Plaveckom Petri sa zúčastnilo 12 000 ľudí a 200 kňazov. Vraha polícia dodnes neodhalila.


.po novembri 1989
Hneď začiatkom roku 1990 Inšpekčná komisia Ministerstva vnútra a životného prostredia SR prešetrovala prípad vraždy Štefana Poláka. Prehodnotili príslušný vyšetrovací spis odboru vyšetrovania VB S ZNB Bratislava.
V Predbežnej správe z 2. 3. 1990 spracovatelia konštatujú, že Ladislav Macháč sa s najväčšou pravdepodobnosťou priznal pod nátlakom spoluväzňa Adolfa Hlúbika, ktorý bol naňho nasadený ako agent – spoluväzeň vo vyšetrovacej väzbe od januára do marca 1988 a ktorý ho školil vo výpovedi o priebehu vraždy.
Podobné závery získala i iná komisia, ktorú zostavil náčelník II. oddelenia Odboru všeobecnej kriminality Správy kriminálnej služby Ministerstva vnútra SSR. Tá pracovala na základe pokynu námestníka ministerstva Jána Krajčiho. Komisia využila získané poznatky z väzenskej agentúry v roku 1988. Použité metódy v práci s väzenskou agentúrou i závery z analýz poznatkov, ktoré títo spoluväzni získali od Macháča, následne preverili nezávislí príslušníci Správy vyšetrovania VB. Tí podľa výpovede plk. Jána Pačikovského zo 6. 6. 1990 spochybnili pozitívne výsledky svojich kolegov, ktorí vyšetrovali Macháča, re - spektíve nasadzovali na neho spoluväzňov – informátorov.
Znovuvypočutím spoluväzňov Macháča z inkriminovaného obdobia totiž komisia zistila, že všetci vypovedali v prospech Macháčovej neviny a to tak, že ich údajne Hlúbik nahováral, aby vypovedali, že sa v rozhovoroch s nimi Macháč k vine priznal. Spoluväzeň Adolf Hlúbik vypovedal, že bol v decembri 1987 preeskortovaný z väznice vo Valdiciach do bratislavského „justičáka“. Tam ho podľa tejto správy mjr. Ladislav Herman oboznámil so skutkovým dejom, ako prebiehal na fare v Borovciach, ukázal mu fotodokumentáciu k prípadu, opísal miesto činu a počínanie páchateľa. Hlúbik vypovedal, že nemal inú možnosť, ako manipuláciu s Macháčom prijať, pretože mu hrozili, že už z väzenia nevyjde. Priznal tiež, že na Macháča vyvíjal nátlak, dával mu hypnotiká pred výsluchmi, ktoré mu dodával spomínaný Herman. Priznal tiež, že donútil Macháča na napísanie listov, v ktorých sa priznal k vražde, že učil Macháča, čo má vypovedať pred vyšetrovateľmi, ako ho inštruoval Herman. Hovoril Macháčovi, že je rozhodnuté, že musí byť potrestaný ako páchateľ a priznaním si zmení kvalifikáciu z vraždy na lúpež.
V apríli 1989, po vynesení prvostupňového rozsudku v neprospech Macháča, sa Hlúbik k tejto manipulácii priznal a následne na - písal list obhajcovi L. Macháča, na Najvyšší súd SSR a aj Hermanovi. Ten ho potom údajne dvakrát navštívil vo Valdiciach a hrozil mu, že ak tie listy nestiahne, z väzenia sa nikdy nevráti. Pod týmto tlakom Hlúbik všetko vyrozprával spoluväzňovi V. Novákovi s tým, že ak sa mu niečo stane, nech vypovedá pravdu. Napokon pod hrozbami Hermana Hlúbik pred Najvyšším súdom pravdu nevypovedal. Ten napriek tomu Macháča oslobodil.
Spoluväzeň Hlúbika V. Novák okrem potvrdenia Hlúbikových slov vypovedal, že ten napísal list kardinálovi Tomáškovi a Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS). Tieto listy v januári 1990 boli odovzdané adresátom prostredníctvom kňaza Václava Malého.
Z výpovedí pracovníkov Odboru všeobecnej kriminality Správy kriminálnej služby MV SSR, ktorí odpočúvali celu Macháča, vyplynulo, že ten odmietol akúkoľvek účasť na vražde farára Poláka. Títo príslušníci postupne nadobudli presvedčenie, že Macháč je nevinný. Oznámili to vedúcemu tímu plk. Stankovi, no ten ich názor nebral do úvahy. Následne Stanko o tom informoval svojich nadriadených funkcionárov Ministerstva vnútra SSR plk. Ota Polakoviča a plk. Jána Pačikovského a iných.
Vypočúvaný vyšetrovateľ VB kpt. Vačok uviedol, že sa riadil pokynmi plk. Stanka, s ktorým mal konflikty, pretože ten napokon v júni 1988 rozhodol ukončiť vyšetrovanie podaním návrhu na obžalobu Macháča. Vačok však tvrdil, že niet priameho dôkazu o vine Macháča. Preto Stanko odvolal Vačoka z vyšetrovania.
V závere Predbežnej správy jej spracovatelia konštatujú, že Herman pri riadení väzňa Hlúbika porušil interné predpisy o práci s agentúrnymi a operatívnymi prostriedkami, a teda je podozrivý zo spáchania trestného činu zneužívania právomocí verejného činiteľa. Ladislav Herman tieto konštatovania vo svojej výpovedi poprel.

.nové vyšetrovania
Tento delikt sa vyšetroval potom ešte od januára 1991 za novej politickej garnitúry a z nariadenia ministra vnútra Ladislava Pittnera. Generálna prokuratúra SR vypočula niekoľko desiatok svedkov.
Bývalý náčelník Okresnej správy ZNB Trnava Milan Puškáš vo výpovedi uviedol, že príslušníci ŠtB Trnava Vladimír Kršák a Pavol Ruman sa oficiálne zúčastňovali na vyšetrovaní smrti Poláka. Toto konštatovanie je v rozpore s viacerými tvrdeniami najmä vyšších funkcionárov ŠtB, že ŠtB sama tak nerobila.
Najzávažnejšie je vyjadrenie bývalého príslušníka ŠtB vTrnave Rumana, ktorý mal v referáte cirkvi. Evidenčnú kartu na Poláka založil v roku 1982, no klamal vo výpovedi, že ho spoznal až v roku 1986. Podľa neho Poláka navštívil asi päťkrát. Vypovedal, že na poslednú Polákovu omšu v Trebaticiach prišiel asi 20-ročný muž, ktorého prítomnosť silne zarazila farára Poláka.
Ako sme už uviedli, ŠtB razila teóriu o homosexualite Štefana Poláka, čo počas tohto vyšetrovania uviedol vo svojej výpovedi bývalý príslušník ŠtB Pavol Ruman. Dozvedel sa to údajne od farára Rudolfa Vaška. Ruman tiež uviedol, že vtedajší prefekt seminára Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Sokol mal problém so svojím sľubom celibátu voči bohoslovcovi Štefanovi Polákovi. Toto je strohé konštatovanie bývalého príslušníka ŠtB, majúceho kedysi „na starosti“ cirkvi, ktorý ho pod trestom za možnú krivú výpoveď už po novembri 1989 učinil pred vyšetrovateľom. Táto výpoveď je zachytená v oficiálnom spise Generálnej prokuratúry. Keď tento problém otvoril Andrej Štiavnický, arcibiskup Sokol odpovedal, že farára Vaška považuje za chorého a paranoického. Farár Vaško zomrel v roku 2008. Štefan Polák Rudolfovi Vaškovi dôveroval a ten, podobne ako aj tajne vysvätený biskup Peter Dubovský, mu dôveru opätoval.
Ak ŠtB zaistila spomínaný Polákov list o nehodnosti biskupských kandidátov do Vatikánu na hraniciach či svojou agentúrou priamo vo Vatikáne, potom jej tento list obsahujúci aj možnú zmienku o homosexualite Jána Sokola musel prekážať. Pretože ho evidovala ako svojho tajného spolupracovníka v kategórii kandidát tajnej spolupráce (KTS) od roku 1972 a počítala s ním ako s potenciálnym biskupom. Tým sa aj stal v júni 1988. Niekoľko dokumentov, svedčiacich o spolupráci Jána Sokola s ŠtB, sa zachovalo v Archíve ÚPN.
Veľmi závažná bola výpoveď farára Rudolfa Vaška. Povedal, že do vyšetrovacieho spisu neboli všetky jeho výpovede vložené. Znovu potvrdil, že Polák vypracoval a 7. októbra 1987 mu povedal, že už odoslal svoju správu o zlom stave cirkvi na Slovensku a o nevhodnosti spomenutých kandidátov na trnavského biskupa. Polák sa vraj vyjadril, že v prípade zachytenia správy ráta s tým, že ho zavraždia. Aj farár Vaško spomenul situáciu ohľadne Sokola a Poláka počas jeho štúdia na bohosloveckej fakulte. Spomenul, že mesiac pred smrťou uzavrel Polák životnú poistku v tušení, že jeho život je v ohrození. Vaško povedal, že svoj sľub mlčanlivosti Polákovi sa týkal tejto správy a iných cirkevných záležitostí, ktoré však neobsahovali spovedné tajomstvo.
V takejto atmosfére vyšetrovateľ Generálnej prokuratúry Mráz v decembri 1991 skonštatoval, že sa nepodarilo potvrdiť účasť ŠtB na smrti Š. Poláka. Trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi bolo prerušené.
V roku 1999 sa prípad znovu vyšetroval z iniciatívy Andreja Štiavnického na rozkaz generálneho riaditeľa Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností ministerstva vnútra Jaroslava Ivora. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa spis dostal z archívu ministerstva vnútra k vyšetrovateľom na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Trnave. Takýto stav trval do mája 1999. Keď už bol napokon prípad pridelený vyšetrovateľovi, ten relatívne rýchlo v auguste tento viac ako tritisícstranový vyšetrovací spis ukončil znova prerušením vyšetrovania prípadu. Vyšetrovateľ však napríklad nevypočul nikoho z vedenia S ŠtB Bratislava a Západoslovenského kraja.Vypočúvania svedkov, bývalých príslušníkov ŠtB S. Monsbergera, D. Keményho, Pavla Rumana, Jozefa Šmička a Jána Tkáča, však neviedli k úspechu trestného stíhania páchateľov tohto trestného činu. Niektorí pracovníci Krajského úradu vyšetrovania v Trnave boli totiž zapojení do vyšetrovania prípadu v roku 1987 a 1988. Prípad bol opäť uložený.
Iniciatíva Andreja Štiavnického z roku 2000, keď dopracoval svoju analýzu prípadu POLÁK, takisto neviedla k odhaleniu páchateľa tohto zločinu. Vyšetrovanie bolo obnovené 1. februára 2008 po nájdení spomínanej videokazety s nahrávkou časti pohrebu Štefana Poláka.

.namiesto záveru
Počas vyšetrovania v roku 1991 dala Generálna prokuratúra 21. marca príkaz na odpočúvanie telefónov viacerých funkcionárov VB a ŠtB. Následne, ešte v marci 1991, bol zachytený telefonát bývalého príslušníka ŠtB, spomenutého Svätoslava Monsbergera, ktorý mal v referáte kontrarozviedkovú činnosť proti cirkvám. Volal nemenovanému kolegovi do Trnavy (asi P. Rumanovi alebo V. Kršákovi) a informoval ho, že ho vypočúvali v súvislosti so Polákom. Neznámeho sa opýtal, či boli všetky materiály z pôvodného vyšetrovania zničené. S dotyčným sa dohovorili, že na miesto zločinu prišli až o dva dni a nič odtiaľ nebrali. Monsberger informoval toho druhého, ako vypovedal a že uviedol motívy homosexualitu a žiarlivosť. Monsberger označil verzie Jána Vaša za „šialené“.
Obávali sa „trnavskí“ príslušníci ŠtB výsledkov vyšetrovania pod vedením Jána Vaša? Ten totiž nepovažoval Macháča za páchateľa. Čo sa skrýva za tou Vašovou „šialenou“ verziou?
Ústav pamäti národa podal 12. decembra 2007 v zmysle Zákona o pamäti národa podnet na Generálnu prokuratúru o znovuprešetrenie prípadu násilnej smrti kňaza Štefana Poláka, ako aj ďalších prípadov nevyjasnených usmrtení spred roka 1989.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite