v štúdiu 12 hrajú už pár týždňov hru Spomienkový optimizmus režisérky Sarah Trangelovej. V monodráme v podaní Evy Oľhovej si mladí tvorcovia kladú otázky o sebe a svete okolo seba. Je to drzé, ale aj krehké, je to smutné, ale aj vrúcne, je to mladícke, ale aj predčasne dospelé. Je to beznádejné, ale odídete nielen s otázkou, aký svet sme to vlastne odovzdali dnešným mladým ľuďom, ale aj s nádejou práve o nich.

V Štúdiu A2 hrajú už pár týždňov monodrámu Judáš. Je to študentský projekt, ktorý prežil školu a rozšíril repertoár Astorky. Jakub Somora, ktorému ako vytvárník priamo na javisku sekunduje Marek Ormandík, v ňom hrá zradcu všetkých zradcov, no hrá ho tak, že nevyvoláva rýchle odsúdenie, ale pomalé otázky. Je Judáš našim alibi, alebo je obrazom potenciálu v nás? Čoho v nás?

V SND hrajú už pár týždňov hru Pri močiari mačiek režiséra Matúša Bachynca. Čo sa stane človeku, ak nezažije bezpodmienečné prijatie, ale vždy znovu len chlad a kalkul? Kam nás takto fungujúce prostredie nakoniec dovedie a koho všetkého tým zabijeme? Je to drásavé, a predsa podmanivé. Jana Oľhová, Emília Vášáryova a Diana Mórová vytvoria skvelý priestor pre hlavnú rolu, v ktorej sa Táňa Pauhofová bravúrne dotkne pekla. Ale dotkne sa ho tak, že nevyvolá ani strach, ani odsúdenie, ale práve ono bezpodmienečné prijatie. Bolo to prekonanie neprekonateľného.

Loď Pink Whale premenil Ľuboš Šoška už dávno na priestor kultúry. Prežil s ním pandémiu aj požiar, a prežíva s ním aj vlastnú ťažkú chorobu. A premieňa to všetko na silu. Piatkový koncert obnovených Živých kvetov taký bol. Ale bol aj vzdorom voči rozpadu a voči smrti. Bolo to na mohutnom Dunaji, pod Hradom, zakrytým biznisom, pod nezakrytým nebom, a bolo to krásne.

Pred pár dňami bol v .klube pod lampou koncert Medu. Tomáš Ďurovka spieval a hral o dobre. A nebolo to lacné. Bolo to hlboké a upokojujúce a vracajúce k jadru vecí. Koncert, akých nie je veľa. Keď skončil, svet bol trochu lepší.

V pondelok sa na tom istom pódiu stretli ľudia, ktorí zažili Jána Langoša. Ten tragicky zahynul už pred 20 rokmi, no jeho zákon o prístupe k informáciám aj Ústav pamäti národa tu stále sú. Najmä sú tu ale stále jeho priatelia z radov disidentov, umelcov a všakovako verejne činných ľudí, ktorí nezabudli. Aj to bolo krásne.

Verejná diskusia v tejto krajine je úbohá. Ale ani jej jedovatosť nemá silu zničiť to, prečo sa tu oddá žiť. V Bratislave, Košiciach, Bystrici, všade. Toto navonok skazené a plytké Slovensko si kdesi v sebe uchováva hĺbku, ktorá keď sa otvorí, vždy znovu prebije všetko.