Arménsko, najstaršia kresťanská krajina na svete, sa momentálne borí s obrovskou výzvou. Jeho lídri sa po rokoch nepriateľstva na život a na smrť rozhodli začať s Tureckom rozhovory o normalizácii vzťahov. Aká je šanca na úspech?
.v piatok 24. apríla je Jerevan ako vymretý. Inokedy čulá, pulzujúca metropola s húfmi ľudí na uliciach a nelogicky trúbiacimi šoférmi sa akoby švihnutím čarovného prútika zmenila na nudné stredoeurópske kúpele. Zatvorený je dokonca aj kiosk neďaleko Námestia republiky, kde ešte o polnoci skupina mladíkov popíjala pivo a hlučne diskutovala. Všetok ruch Jerevanu sa v tento deň zlieva do jediného bodu. Parkoviska pred Tsitsernakabedským parkom, kde stojí pamätník obetiam arménskej genocídy. Stovky predavačov kvetov tu prekážajú v ceste trúbiacim maršrutkám, peší ľud sa miesi s autami a taxíkmi, ktoré sa chcú dostať čo najbližšie k pamätníku. Slávnostnosť, bázeň, ale aj kaukazský temperament. Chvíľami to dokonca vyzerá, že dôjde aj na päste.
„Neviem presne, počítajte to na stotisíce,“ odpovedá Marina Harutiunian na otázku, koľko ľudí v tento deň, keď si Arméni pripomínajú výročie genocídy, navštívi pamätník. Marina je útla Arménka, ktorá nás, skupinu európskych novinárov, má v ten deň na starosti a jej najväčšou starosťou je, aby sme sa držali pokope, lebo sa už nikdy viac nenájdeme. Ešte nám hovorí, že pokloniť sa pamiatke obetí neprichádzajú len Arméni, ale aj tisícky cudzincov iných národností. V tej chvíli nás však už definitívne rozdeľuje dav. Početná skupina Kurdov so zástavami a portrétmi ich väzneného lídra Abdullaha Öcalana jej však dáva za pravdu.
V jednej chvíli chaos ustane. Pofajčievajúci policajti sa konečne preberú z letargie a v prúdiacom dave sa náhlivo snažia vytvoriť akýsi koridor. K monumentu, kde horí večný oheň a lemujú ho tisícky kvetov, prichádzajú najprestížnejší hostia – prezident Sarkisian a hlava Arménskej apoštolskej cirkvi, katolikos Karekin II. Oficiálna spomienka sa začína. Na prekvapenie však neznejú žiadne dlhé prejavy a politické deklarácie. Iba krátka bohoslužba a náboženský chorál. „Nič také silné a dôstojné som ešte nezažil,“ komentuje slávnosť španielsky kolega.
.na začiatku cesty
Napriek tomu, že nejde o okrúhle výročie genocídy, je tohtoročná slávnosť predsa niečím výnimočná. Len deň pred ňou uzavreli Arménsko a Turecko vďaka švajčiarskym sprostredkovateľom dohodu o cestovnej mape, ktorá by mala viesť k normalizácii vzájomných vzťahov. Cieľom je dosiahnuť obnovu diplomatických stykov a otvorenie roky uzatvorenej hranice. Pre Arménsko je najmä otvorenie hranice ekonomicky veľmi dôležité. Krajina síce hraničí so štyrmi štátmi, ale priepustnú hranicu má iba s Gruzínskom a Iránom. Okrem Turecka má Arménsko „železnú oponu“ aj na hranici s Azerbajdžanom, s ktorým je už roky v spore o Náhorný Karabach. Táto enkláva s prevažne arménskym obyvateľstvom sa počas vojny na začiatku 90. rokov odtrhla od Azerbajdžanu a dnes ju kontroluje Arménsko. Vtedy svoju hranicu uzavrelo aj Turecko, ktoré stále hlasno podporuje nárok Azerbajdžanu na tento región. Keby sa otvorili aspoň hranice s Tureckom, Arménsko by sa stalo zo dňa na deň významným dopravným koridorom v regióne, nehovoriac už o ďalších ekonomických benefitoch.
Arménsko-turecké zmierenie sa však, aj napriek ekonomickej výhodnosti a podpísanej cestovnej mape, javí ako dlhý príbeh s mnohými otáznikmi. Nie sú to len geopolitické a vnútropolitické dôvody, ale na arménskej strane aj existencia hlbokej traumy zakorenenej v pamäti národa.
.uznanie a zem
V dlhom rade pred pamätníkom pokojne postáva dôstojný starček. Na sebe má pokrkvaný plášť, v ruke už trochu zvädnutý červený tulipán. Zahrab Shahbazian má sedemdesiatpäť rokov a takmer celý život prežil v Jerevane. Jeho rodina však pochádza z regiónu Mus v dnešnom východnom Turecku, alebo, ako hovoria Arméni, v Západnom Arménsku. Pred genocídou počítalo ich rozvetvené príbuzenstvo 48 ľudí a – ako hovorí – žili si slušne. Boli medzi nimi obchodníci, remeselníci, ale aj lekári. Po tom, ako tureckí vojaci začali v ich regióne Arménov likvidovať, pokúsili sa jeho príbuzní ujsť na územie dnešného Arménska (vtedajšie Východné Arménsko, kontrolované cárskym Ruskom). Podarilo sa to lem sedemnástim. Ostatní zahynuli. Zabili ich v domoch, zomreli počas transportu do púšte a tri deti sa pri úteku utopili v rieke. Tým sa však nešťastná história Zahrabovej rodiny neskončila. Jeho starý otec a strýko vstúpili po prvej svetovej vojne do nezávislej arménskej armády, ktorá bojovala proti boľševikom. Keď bola nad území Arménska ustanovená sovietska vláda, obaja boli zastrelení. Na otázku, či si vie predstaviť zmierenie s Tureckom, Zahrab odpovedá pomaly a ťažko hľadá slová. „Viete, to je ťažké. Genocída nebolo len zabíjanie ľudí, to bol pokus o vyhladenie celého národa.“ Nakoniec však prikývne, že je to predstaviteľné za dvoch striktných podmienok. Turecko musí oficiálne uznať genocídu a vrátiť Arménsku časť územia, na ktorom mali Arméni väčšinu.
Michail Bekarian, ktorý študuje na pedagogickej fakulte v Jerevane, pôsobí na prvý pohľad optimistickejšie. Aj on sa prišiel pokloniť obetiam genocídy, medzi ktorými bol aj brat jeho prastarého otca. Po nádejnom úvode o tom, ako je dnešné Turecko oveľa európskejšie, však aj on končí pri troch podmienkach – uznanie genocídy, odškodnenie rodinám a vrátenie územia. Pri otázke, či vôbec považuje za reálne, aby Turecko niekedy dalo Arménsku nejaké územie, Michail chvíľu váha, aby nakoniec skonštatoval, že ľahké to asi nebude, ale bez toho si väčšina Arménov zmierenie len ťažko dokáže predstaviť. Aj keď vzápätí priznáva, že históriou tu žijú všetci trochu viac, akoby bolo zdravé. Krajina ma pritom aj iné problémy a mladým veľa perspektív neponúka. On sám chce z Arménska po štúdiách odísť. Nie do USA ani do Ruska, ale do Európskej únie. Kam presne, ešte nevie, ale pre istotu si vypýta vizitku. „Čo ak by to bolo Slovensko,“ hovorí s úsmevom.
Z mesta Kars v dnešnom Turecku pochádzala aj stará mama riaditeľa Múzea arménskej genocídy Hayka Demoiana. Celý život vraj počúval historky o násilí, ktorému bola vtedy miestna komunita v Karse vystavená. Podľa Demoiana nie je uznanie genocídy len arménskym problémom, ale je dôležité aj pre samotné Turecko. Pre jeho vyrovnanie sa s minulosťou. „Minulý rok sme mali viacerých tureckých návštevníkov. Pozreli si expozíciu, boli prekvapení, nerozumeli, jednoducho sa stretli s niečím, čo je v Turecku tabu. Pre každého je ťažké predstaviť si, že jeho starí rodičia mohli byť vrahovia. Napriek tomu máme v knihe návštev niekoľko zápisov od Turkov, ktoré sa končia slovom prepáčte,“ hovorí Demoian. O podmienkach zmierenia sa mu však špekulovať nechce. Konkrétnym odpovediam sa diplomaticky vyhne a obmedzí sa len na lakonické: „Dúfam, že sa toho ešte dožijem“.
.bez nás
Medzinárodný sekretár Arménskej revolučnej federácie (ARF) Giro Manoian je rozložitý, bodrý chlapík. Profesionálne dohliada, aby každý z nás od jeho sekretárky dostal nielen jeho anglickú vizitku, ale aj najnovšie stranícke vyhlásenie. A potom začne perfektnou angličtinou vysvetľovať. Jeho politická strana vraj nie je žiadne ultranacionalistické, revolučné zoskupenie, ako by sa to mohlo zdať z jej názvu. Je to socialistická strana, dokonca súčasť Socialistickej internacionály. V posledných voľbách získali 14 percent hlasov a ich traja ministri sedia vo vláde. Teda aspoň zatiaľ.
Kameňom úrazu je práve čerstvo podpísaná cestovná mapa. ARF sa k nej stavia rezervovane a, ako tvrdí Manoian, o žiadnych rokovaniach neboli vopred informovaní. No a potom sa dostáva už k notoricky známemu argumentu. Žiadne vyrovnanie nemôže byť reálne bez tureckého uznania genocídy, odškodnenia príbuzných a cirkvi a územného vyrovnania. Keďže na nič také sa Turecko nechystá, Manoianova strana s rokovaniami nesúhlasí a uvažuje o vystúpení z vlády.
K rokovaniam sa negatívne stavia aj značná časť obrovskej arménskej diaspóry, v ktorej je mnoho potomkov obetí genocídy. O tom, že nejde o zanedbateľný faktor, svedčí fakt, že diaspóra ročne do krajiny rôznymi formami posiela približne 800 miliónov eur.
Veľmi opatrne vníma začaté rokovania aj arménska opozičná strana Dedičstvo. Jej poslanec Stefan Safarian tvrdí, že jeho strana bola turecko-arménskou dohodou prekvapená a má pocit, že Turecko sa na ňu odhodlalo len preto, aby naťahovalo čas. „Podporujeme tento proces, ale sledujeme, že ho negatívne ovplyvňujú mnohé faktory. Napríklad turecko-azerbajdžanské vzťahy,“ hovorí Safarian. Prekáža mu, že Turecko podmieňuje dohodu tým, že sa vyrieši dlhoročný spor Arménska s Azerbajdžanom o Náhorný Karabach a to, samozrejme, v prospech Azerbajdžanu.
Zdá sa, že zmierenie bez veľkých ústupkov Turecka si v Arménsku dokáže predstaviť len málokto. Či už ide o obyčajných ľudí, alebo mnohých politikov.
.kaukazský Adenauer
Minister zahraničných vecí Eduard Nalbandian vo svojej kancelárii s výhľadom na impozantné Námestie republiky napriek tomu pôsobí ako sebaistý muž. Podľa zvyku diplomatov hovorí veľa a čo najmenej konkrétne. Z toho, čo povie, sa však dá dešifrovať viera, že veľké veci nebývajú záležitosťou pospolitého ľudu či škriepiacich sa politikov miestneho významu, ale dielom elity, respektíve silných jednotlivcov. „Ak ku zmiereniu dokázali dospieť Charles de Gaulle a Konrad Adenauer, tak neviem, prečo by to nemali dokázať tureckí a arménski lídri. Aj keď na to verejná mienka možno ešte nie je pripravená,“ tvrdí minister.
To, že verejná mienka ešte zrejme aj dlhý čas pripravená nebude, súvisí podľa riaditeľa Kaukazského inštitútu Alexandra Iskandariana okrem traumy z genocídy aj so vzdelávaním. „Mladí ľudia nemajú žiadne informácie o modernom Turecku. Prostredníctvom učebníc ho stále vnímajú len v negatívnych kategóriách z dôb Osmanskej ríše.“
Napriek tomu v zamrznutých vzťahoch Arménska s Tureckom predsa len svitla istá nádej na oteplenie. Jej naplnenie si však vyžaduje obrovské množstvo dobrej vôle. A to na oboch stranách Araratu.
.v piatok 24. apríla je Jerevan ako vymretý. Inokedy čulá, pulzujúca metropola s húfmi ľudí na uliciach a nelogicky trúbiacimi šoférmi sa akoby švihnutím čarovného prútika zmenila na nudné stredoeurópske kúpele. Zatvorený je dokonca aj kiosk neďaleko Námestia republiky, kde ešte o polnoci skupina mladíkov popíjala pivo a hlučne diskutovala. Všetok ruch Jerevanu sa v tento deň zlieva do jediného bodu. Parkoviska pred Tsitsernakabedským parkom, kde stojí pamätník obetiam arménskej genocídy. Stovky predavačov kvetov tu prekážajú v ceste trúbiacim maršrutkám, peší ľud sa miesi s autami a taxíkmi, ktoré sa chcú dostať čo najbližšie k pamätníku. Slávnostnosť, bázeň, ale aj kaukazský temperament. Chvíľami to dokonca vyzerá, že dôjde aj na päste.
„Neviem presne, počítajte to na stotisíce,“ odpovedá Marina Harutiunian na otázku, koľko ľudí v tento deň, keď si Arméni pripomínajú výročie genocídy, navštívi pamätník. Marina je útla Arménka, ktorá nás, skupinu európskych novinárov, má v ten deň na starosti a jej najväčšou starosťou je, aby sme sa držali pokope, lebo sa už nikdy viac nenájdeme. Ešte nám hovorí, že pokloniť sa pamiatke obetí neprichádzajú len Arméni, ale aj tisícky cudzincov iných národností. V tej chvíli nás však už definitívne rozdeľuje dav. Početná skupina Kurdov so zástavami a portrétmi ich väzneného lídra Abdullaha Öcalana jej však dáva za pravdu.
V jednej chvíli chaos ustane. Pofajčievajúci policajti sa konečne preberú z letargie a v prúdiacom dave sa náhlivo snažia vytvoriť akýsi koridor. K monumentu, kde horí večný oheň a lemujú ho tisícky kvetov, prichádzajú najprestížnejší hostia – prezident Sarkisian a hlava Arménskej apoštolskej cirkvi, katolikos Karekin II. Oficiálna spomienka sa začína. Na prekvapenie však neznejú žiadne dlhé prejavy a politické deklarácie. Iba krátka bohoslužba a náboženský chorál. „Nič také silné a dôstojné som ešte nezažil,“ komentuje slávnosť španielsky kolega.
.na začiatku cesty
Napriek tomu, že nejde o okrúhle výročie genocídy, je tohtoročná slávnosť predsa niečím výnimočná. Len deň pred ňou uzavreli Arménsko a Turecko vďaka švajčiarskym sprostredkovateľom dohodu o cestovnej mape, ktorá by mala viesť k normalizácii vzájomných vzťahov. Cieľom je dosiahnuť obnovu diplomatických stykov a otvorenie roky uzatvorenej hranice. Pre Arménsko je najmä otvorenie hranice ekonomicky veľmi dôležité. Krajina síce hraničí so štyrmi štátmi, ale priepustnú hranicu má iba s Gruzínskom a Iránom. Okrem Turecka má Arménsko „železnú oponu“ aj na hranici s Azerbajdžanom, s ktorým je už roky v spore o Náhorný Karabach. Táto enkláva s prevažne arménskym obyvateľstvom sa počas vojny na začiatku 90. rokov odtrhla od Azerbajdžanu a dnes ju kontroluje Arménsko. Vtedy svoju hranicu uzavrelo aj Turecko, ktoré stále hlasno podporuje nárok Azerbajdžanu na tento región. Keby sa otvorili aspoň hranice s Tureckom, Arménsko by sa stalo zo dňa na deň významným dopravným koridorom v regióne, nehovoriac už o ďalších ekonomických benefitoch.
Arménsko-turecké zmierenie sa však, aj napriek ekonomickej výhodnosti a podpísanej cestovnej mape, javí ako dlhý príbeh s mnohými otáznikmi. Nie sú to len geopolitické a vnútropolitické dôvody, ale na arménskej strane aj existencia hlbokej traumy zakorenenej v pamäti národa.
.uznanie a zem
V dlhom rade pred pamätníkom pokojne postáva dôstojný starček. Na sebe má pokrkvaný plášť, v ruke už trochu zvädnutý červený tulipán. Zahrab Shahbazian má sedemdesiatpäť rokov a takmer celý život prežil v Jerevane. Jeho rodina však pochádza z regiónu Mus v dnešnom východnom Turecku, alebo, ako hovoria Arméni, v Západnom Arménsku. Pred genocídou počítalo ich rozvetvené príbuzenstvo 48 ľudí a – ako hovorí – žili si slušne. Boli medzi nimi obchodníci, remeselníci, ale aj lekári. Po tom, ako tureckí vojaci začali v ich regióne Arménov likvidovať, pokúsili sa jeho príbuzní ujsť na územie dnešného Arménska (vtedajšie Východné Arménsko, kontrolované cárskym Ruskom). Podarilo sa to lem sedemnástim. Ostatní zahynuli. Zabili ich v domoch, zomreli počas transportu do púšte a tri deti sa pri úteku utopili v rieke. Tým sa však nešťastná história Zahrabovej rodiny neskončila. Jeho starý otec a strýko vstúpili po prvej svetovej vojne do nezávislej arménskej armády, ktorá bojovala proti boľševikom. Keď bola nad území Arménska ustanovená sovietska vláda, obaja boli zastrelení. Na otázku, či si vie predstaviť zmierenie s Tureckom, Zahrab odpovedá pomaly a ťažko hľadá slová. „Viete, to je ťažké. Genocída nebolo len zabíjanie ľudí, to bol pokus o vyhladenie celého národa.“ Nakoniec však prikývne, že je to predstaviteľné za dvoch striktných podmienok. Turecko musí oficiálne uznať genocídu a vrátiť Arménsku časť územia, na ktorom mali Arméni väčšinu.
Michail Bekarian, ktorý študuje na pedagogickej fakulte v Jerevane, pôsobí na prvý pohľad optimistickejšie. Aj on sa prišiel pokloniť obetiam genocídy, medzi ktorými bol aj brat jeho prastarého otca. Po nádejnom úvode o tom, ako je dnešné Turecko oveľa európskejšie, však aj on končí pri troch podmienkach – uznanie genocídy, odškodnenie rodinám a vrátenie územia. Pri otázke, či vôbec považuje za reálne, aby Turecko niekedy dalo Arménsku nejaké územie, Michail chvíľu váha, aby nakoniec skonštatoval, že ľahké to asi nebude, ale bez toho si väčšina Arménov zmierenie len ťažko dokáže predstaviť. Aj keď vzápätí priznáva, že históriou tu žijú všetci trochu viac, akoby bolo zdravé. Krajina ma pritom aj iné problémy a mladým veľa perspektív neponúka. On sám chce z Arménska po štúdiách odísť. Nie do USA ani do Ruska, ale do Európskej únie. Kam presne, ešte nevie, ale pre istotu si vypýta vizitku. „Čo ak by to bolo Slovensko,“ hovorí s úsmevom.
Z mesta Kars v dnešnom Turecku pochádzala aj stará mama riaditeľa Múzea arménskej genocídy Hayka Demoiana. Celý život vraj počúval historky o násilí, ktorému bola vtedy miestna komunita v Karse vystavená. Podľa Demoiana nie je uznanie genocídy len arménskym problémom, ale je dôležité aj pre samotné Turecko. Pre jeho vyrovnanie sa s minulosťou. „Minulý rok sme mali viacerých tureckých návštevníkov. Pozreli si expozíciu, boli prekvapení, nerozumeli, jednoducho sa stretli s niečím, čo je v Turecku tabu. Pre každého je ťažké predstaviť si, že jeho starí rodičia mohli byť vrahovia. Napriek tomu máme v knihe návštev niekoľko zápisov od Turkov, ktoré sa končia slovom prepáčte,“ hovorí Demoian. O podmienkach zmierenia sa mu však špekulovať nechce. Konkrétnym odpovediam sa diplomaticky vyhne a obmedzí sa len na lakonické: „Dúfam, že sa toho ešte dožijem“.
.bez nás
Medzinárodný sekretár Arménskej revolučnej federácie (ARF) Giro Manoian je rozložitý, bodrý chlapík. Profesionálne dohliada, aby každý z nás od jeho sekretárky dostal nielen jeho anglickú vizitku, ale aj najnovšie stranícke vyhlásenie. A potom začne perfektnou angličtinou vysvetľovať. Jeho politická strana vraj nie je žiadne ultranacionalistické, revolučné zoskupenie, ako by sa to mohlo zdať z jej názvu. Je to socialistická strana, dokonca súčasť Socialistickej internacionály. V posledných voľbách získali 14 percent hlasov a ich traja ministri sedia vo vláde. Teda aspoň zatiaľ.
Kameňom úrazu je práve čerstvo podpísaná cestovná mapa. ARF sa k nej stavia rezervovane a, ako tvrdí Manoian, o žiadnych rokovaniach neboli vopred informovaní. No a potom sa dostáva už k notoricky známemu argumentu. Žiadne vyrovnanie nemôže byť reálne bez tureckého uznania genocídy, odškodnenia príbuzných a cirkvi a územného vyrovnania. Keďže na nič také sa Turecko nechystá, Manoianova strana s rokovaniami nesúhlasí a uvažuje o vystúpení z vlády.
K rokovaniam sa negatívne stavia aj značná časť obrovskej arménskej diaspóry, v ktorej je mnoho potomkov obetí genocídy. O tom, že nejde o zanedbateľný faktor, svedčí fakt, že diaspóra ročne do krajiny rôznymi formami posiela približne 800 miliónov eur.
Veľmi opatrne vníma začaté rokovania aj arménska opozičná strana Dedičstvo. Jej poslanec Stefan Safarian tvrdí, že jeho strana bola turecko-arménskou dohodou prekvapená a má pocit, že Turecko sa na ňu odhodlalo len preto, aby naťahovalo čas. „Podporujeme tento proces, ale sledujeme, že ho negatívne ovplyvňujú mnohé faktory. Napríklad turecko-azerbajdžanské vzťahy,“ hovorí Safarian. Prekáža mu, že Turecko podmieňuje dohodu tým, že sa vyrieši dlhoročný spor Arménska s Azerbajdžanom o Náhorný Karabach a to, samozrejme, v prospech Azerbajdžanu.
Zdá sa, že zmierenie bez veľkých ústupkov Turecka si v Arménsku dokáže predstaviť len málokto. Či už ide o obyčajných ľudí, alebo mnohých politikov.
.kaukazský Adenauer
Minister zahraničných vecí Eduard Nalbandian vo svojej kancelárii s výhľadom na impozantné Námestie republiky napriek tomu pôsobí ako sebaistý muž. Podľa zvyku diplomatov hovorí veľa a čo najmenej konkrétne. Z toho, čo povie, sa však dá dešifrovať viera, že veľké veci nebývajú záležitosťou pospolitého ľudu či škriepiacich sa politikov miestneho významu, ale dielom elity, respektíve silných jednotlivcov. „Ak ku zmiereniu dokázali dospieť Charles de Gaulle a Konrad Adenauer, tak neviem, prečo by to nemali dokázať tureckí a arménski lídri. Aj keď na to verejná mienka možno ešte nie je pripravená,“ tvrdí minister.
To, že verejná mienka ešte zrejme aj dlhý čas pripravená nebude, súvisí podľa riaditeľa Kaukazského inštitútu Alexandra Iskandariana okrem traumy z genocídy aj so vzdelávaním. „Mladí ľudia nemajú žiadne informácie o modernom Turecku. Prostredníctvom učebníc ho stále vnímajú len v negatívnych kategóriách z dôb Osmanskej ríše.“
Napriek tomu v zamrznutých vzťahoch Arménska s Tureckom predsa len svitla istá nádej na oteplenie. Jej naplnenie si však vyžaduje obrovské množstvo dobrej vôle. A to na oboch stranách Araratu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.