Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rozdelená krajina

.časopis .téma

Červená, modrá, biela. Tri farby, ktoré tvoria slovenskú trikolóru a tri farby, ktoré zároveň symbolizujú politické preferencie obyvateľov krajiny. Aj prezidentské voľby 2009 potvrdili, že červená má už roky nad modrou a bielou navrh. Prečo je tak? A môže sa to zmeniť?

Červená, modrá, biela. Tri farby, ktoré tvoria slovenskú trikolóru a tri farby, ktoré zároveň symbolizujú politické preferencie obyvateľov krajiny. Aj prezidentské voľby 2009 potvrdili, že červená má už roky nad modrou a bielou navrh. Prečo je tak? A môže sa to zmeniť?


Chýli sa k polnoci, je sobota 4. marca a Iveta Radičová práve prehrala v prezidentských voľbách. V natlačenej miestnosti vystupuje na stoličku a hovorí o novom začiatku. Mnohí jej podporovatelia sú sklamaní, čakali víťazstvo, iní hovoria o získanom kapitále, ktorý by opozícia nemala ignorovať. Pre mnohých je to prehra moderného Slovenska s úsmevom Ivety Radičovej. Prehra so Slovenskom postkomunistickým, protimaďarským a populistickým, ktorého tvárou je zamračený Robert Fico. Čo nám o našej krajine hovorí Gašparovičovo víťazstvo a Radičovej prehra?

.dva bloky
Slovensko dnes nie je výnimočne polarizovaná krajina. Nepripomína celkom rok 1998, situáciu v Maďarsku, ani ešte nedávne pomery v Poľsku. Robert Fico a jeho strana bez väčších problémov vládnu celému politickému spektru, opozícia je slabá a od masovejších občianskych protestov sme ďaleko. Prezidentské voľby však napriek tomu veľmi dobre ilustrovali, že Slovensko je rozdelená krajina. Na jednej strane stojí „maďarský“ juh a dve veľké mestá – Bratislava a Košice. Na druhej strane zvyšok krajiny. To najzaujímavejšie delenie však ide naprieč krajinou. Prechádza naprieč mestami a dedinami, neovplyvňuje ho to, či ľudia chodia do kostola, či pracujú doma, alebo v cudzine. Ani to, či je v regióne vyššia alebo nižšia nezamestnanosť, alebo prítomnosť zahraničného investora.

.gašparovičov svet
Baštou Ivana Gašparovičova v prezidentských voľbách boli Kysuce. Vo volebnom obvode Čadca získal v druhom kole viac ako 85 percent, kým Iveta Radičová len necelých 15 percent. Hoci tento rozdiel vyzerá z pohľadu celoslovenského výsledku impozantne, žiadne prekvapenie to nie je. V parlamentných voľbách v roku 2006 tu rovnako dominovali Smer, SNS spolu s HZDS. Prečo sa nacionalistom a populistom na Kysuciach tak darí? Jeden z dôvodov je sociálny. Región celé desaťročia bojoval s nezamestnanosťou a ešte aj počas socializmu stovky ľudí dochádzali za prácou do všetkých kútov vtedajšieho Československa. Aj keď v posledných rokoch Kysuce už nie sú na posledných priečkach rebríčka nezamestnanosti a ťažia z investícií, či už priamo v regióne, alebo v susednej Žiline, úzkosť zo straty práce ostala. Je zakódovaná v kultúrnej pamäti, a preto obyvatelia vždy budú načúvať hlasom politikov, ktorí im budú čo najjednoduchšie dávať na známosť, že ak bude horšie, štát sa o nich postará. Jednoducho, ak sa aj mám teraz celkom dobre, budem voliť tých, ktorí sľubujú, že sa o mňa v zlých časoch postarajú.
Ďalším faktorom je nacionalizmus. Ten sa stal silným už v časoch hospodárskej krízy za prvej Československej republiky a pretrváva dodnes. Súvisí s tým, že Kysuce sú etnicky veľmi jednofarebný región. Pomerne početná komunita Židov bola počas slovenského štátu zlikvidovaná a desaťročia tu žijú výlučne iba Slováci. Nijakí Maďari a len minimum Rómov. Dotyk s iným svetom a poznanie, že ma nemusí ohrozovať, je tu cudzia skúsenosť.
Mestá ako Čadca, či Kysucké nové Mesto vznikali ako poddanské mestá a klasická mestská kultúra v nich nikdy nezapustila korene. Dopomohla tomu aj socialistická industrializácia, keď sa síce do týchto miest prisťahovalo mnoho ľudí z okolitých dedín, tí však mentálne ostali vidiečanmi. Ochota angažovať sa, podnikať, združovať sa, ísť s kožou na trh za dobrú vec, tu bola vždy oveľa nižšia než v mestách v Turci či na Liptove.
Zaujímavé je aj to, že v tomto silno katolíckom regióne bol zisk KDH vždy nižší ako v podobne religióznych oblastiach na Orave a na Spiši. Kysučania v porovnaní s týmito regiónmi oveľa menej zo svojej viery odvodzujú politické dôsledky. Korene to môže mať ešte v 80. rokoch, keď sa vytvorila akási zvláštna koexistencia režimu a viery. V kostole sa dalo bežne stretnúť členov či dokonca funkcionárov strany a dnes nie je ničím výnimočným počuť kysuckého tradičného katolíka nariekať za starým zlatým socializmom. 


.radičovej svet 
 Aké Slovensko predstavuje Iveta Radičová? Za jej najdôležitejšiu baštu možno považovať polmiliónovú  Bratislavu. V hlavnom meste získala Radičová v každom obvode v druhom kole viac ako 60 percent, v Starom Meste dokonca viac ako 70 percent. Viac dostala už iba v maďarských okrskoch...
Na vete, že Bratislava nie je Slovensko, je kus pravdy. Hlavné mesto, ako napokon všade na svete, predstavuje istým spôsobom samostatný mikrokozmos. V porovnaní s veľkomestskou Prahou či Viedňou však Bratislava ostáva mestom slovenských prisťahovalcov, ktorí sa v meste či jeho okolí usadili po štúdiu či pre prácu. Týchto ľudí, ktorí tu zostali práve pre výhody centra, viac ako inde ovplyvňujú médiá či kultúrny život hlavného mesta. Správny kandidát musí byť tak trochu celebritou, odhaliť ako žije, ako dovolenkuje, na čo chodí do kina. Viac ako inštitucionálna viera sú dôležité názory na iné postmateriálne hodnoty, najmä ekológiu či starostlivosť o domáce zvieratá. Bratislava očakáva aj zrnko politickej korektnosti, a najmä pozitívny vzťah k menšinám. Hoci z pôvodného multikultúrneho a národnostne zmiešaného Prešporku je dnes „slovenská“ Bratislava, staré dedičstvo stále patrí ku kultúrnej pamäti obyvateľov mesta. Nemci tu síce nežijú, vplyv Maďarov aj malej komunity Židov je však cítiť. Z politických hodnôt je na prvom mieste boj proti korupcii, dane či sociálne reformy. Aké je teda Slovensko Ivety Radičovej? Bez akýchkoľvek pejoratív veľkomestsky priemerné. Prihliada sa na názor médií, trendy a progresívne myslenie.

.volebná štatistika
Slovensko sú akoby dve krajiny v jednej. Tvoria ich viac či menej voľné aliancie politických strán a bez ohľadu na to, či im raz dominuje ten či onen politik, získavajú pomerne stály počet hlasov. Iveta Radičová získala v prvom kole volieb vyše 710 a v druhom 988-tisíc hlasov. To, čo sa počas volebnej noci interpretovalo ako malé prekvapenie, pri pohľade na výsledky volieb za posledné dve desaťročia však žiadnym prekvapením nie je. V parlamentných voľbách pred troma rokmi totiž strany, ktoré Radičovú podporovali, získali vyše 880-tisíc hlasov. Teda viac ako získala Radičová v prvom a menej ako v druhom kole. Keď k tomuto číslu prirátame hlasy strán ANO a Slobodné fórum, ktoré pred voľbami 2006 boli súčasťou Dzurindovej koalície, ale do parlamentu sa nedostali, dostávame sa k číslu 996-tisíc voličov. Teda o pár tisíc hlasov viac, ako prišlo voliť Ivetu Radičovú. Zaujímavý je aj pohľad do minulosti. Vo voľbách v roku 1994 získala modro-biela aliancia tvorená stranami KDH, DÚ, SMK a DS (tá sa však do parlamentu nedostala) spolu zhruba 928-tisíc hlasov. O štyri roky neskôr, pri vysokej mobilizácii a takmer 85-percentnej účasti získala spolu päťkoalícia stredopravých strán SDK a SMK vyše 1 milióna 190-tisíc hlasov. Napokon najvyšší počet hlasov získali pravicové strany SDKÚ, KDH, ANO spolu s SMK v roku 2002, keď ich volilo vyše 1 milióna 220-tisíc voličov a na rozdiel od ľavicovej a nacionalistickej časti spektra takmer nijaký hlas neprepadol.

.postkomunistická väčšina
Ešte zaujímavejšie sú čísla druhej strany. Ivan Gašparovič získal 876-tisíc hlasov v prvom a 1 milión 234-tisíc hlasov v druhom kole. Keď to porovnáme so ziskom strán Smer, SNS a HZD, ktoré získali 956-tisíc hlasov, tak je to – podobne ako v prípade Radičovej – viac hlasov ako získal v prvom a menej ako druhom kole. Ak zarátame aj hlasy HZDS a KSS, vyjde nám číslo 1 milión 248-tisíc hlasov. A to je len o 14-tisíc hlasov viac, ako bolo voliť Gašparoviča v druhom kole.
Zaujímavé sú aj iné voľby. Postkomunistická aliancia strán HZDS, SNS a ZRS získala v roku 1994 asi 1 milión 372 tisíc hlasov. Ak pripočítame aj SDĽ, ktorá bola vtedy voči HZDS v opozícii a KSS, ktorá sa do parlamentu nedostala, výsledkom je 1 milión 750 tisíc hlasov. O štyri roky neskôr, v roku 1998, pri spomínanej vysokej volebnej účasti, získal Mečiar so svojimi priamymi spojencami SNS a ZRS, ktoré sa však nedostalo do parlamentu, 1 milión 255-tisíc hlasov. Ak k tomu prirátame aj SDĽ (ktorá sa neskôr rozpustila v Smere), tak by to bol 1 milión 840-tisíc hlasov.
Zaujímavá situácia nastala po voľbách roku 2002. Postkomunistickú alianciu zastupovalo vo voľbách až desať strán. Od HZDS sa odštiepilo HZD, od SDĽ Weissova SDA, Belousovová a Slota mali každý vlastnú SNS a okrem KSS kandidovali aj robotníci Jána Ľuptáka a strana poškodených nebankovými inštitúciami. Ak zrátame všetky hlasy strán, ktoré získali aspoň 20-tisíc hlasov, postkomunistickú alianciu volilo celkovo 1 milión 557-tisíc hlasov. V parlamente bolo však zastúpených iba 1 milión 129-tisíc hlasov. Bolo to síce o sedemtisíc hlasov viac než získala pravica, ale vinou vysokého prepadu hlasov a vzorca, ktorým sa hlasy prepočítavajú na mandáty, sa strany HZDS, Smer a KSS dostali do opozície. Tak vznikol pravicový zázrak na Dunaji a nasledovali štyri roky odvážnych reforiem. 
Čo nám však všetky tieto čísla hovoria? Od roku 1994 mali postkomunistické strany väčšinu v každých parlamentných voľbách, ktoré sa na Slovensku konali. Hoci táto väčšina postupne aj vďaka čoraz nižšej volebnej účasti padá a od rokov 1994 – 1998, keď dosahovala asi 1 milión 800-tisíc hlasov, má dnes „iba“ 1 milión 250-tisíc hlasov, stále to stačí na pohodlnú väčšinu v parlamente či v druhom kole prezidentských volieb.
Iveta Radičová napokon ani nezískala viac, než sú schopné osloviť opozičné strany. Záver volebnej štatistiky je teda jednoznačný: Slovensko je, pokiaľ ide o voľby, pomerne rozdelenou krajinou. Hoci takzvané „babky-demokratky“ z 90. rokov zostarli alebo umreli, postkomunické strany sú naďalej vo väčšine a Robert Fico reálne zastupuje väčšinu slovenskej populácie.

.prečo to tak je?
Jednu z odpovedí, prečo je Slovensko voličsky rozdelené, ponúkol v polovici 90. rokov sociológ Vladimír Krivý, ktorý spolu s Vierou Feglovou a Danielom Balkom napísal knihu Slovensko a jeho regióny. Podľa Krivého sa podpora pre nedemokratické a autoritárske HZDS historicky kryje s podporou pre HSĽS z volieb v roku 1935. Krivý sa domnieva, že za touto podobnosťou je kultúrno-historické dedičstvo ľudí, ktorí pred trhovo, európsky a občiansky orientovanou politikou preferovali nacionalizmus, autoritárstvo a tradicionalizmus, často konfesne vymedzený. Hoci Krivého teória ponúkla istú odpoveď na podporu HSĽS a HZDS, situácia sa v mnohom zmenila a položiť rovná sa medzi HZDS z 90. rokov a dnešný Smer sa úplne nedá. Stranu Roberta Fica totiž nevolí 40 percent autoritársky ladených radikálov, nevzdelaných xenofóbov či nepriateľov demokracie. Fica dnes podporujú vysokoškolsky vzdelaní, manuálne pracujúci, príslušníci strednej triedy, ateisti aj veriaci, ktorí pravidelne chodia do kostola. Krivého teória však naďalej ponúka isté vysvetlenie volebného správania v baštách Smeru – na Považí, Kysuciach, Ponitrí či na východe krajiny.

.úpadok či stagnácia?
O tom, v akej situácii sú stredopravé strany a aké sú ich vyhliadky, vznikla v posledných dňoch na internete celkom zaujímavá polemika. Vedú ju ľudia, ktorí sa dajú označiť za stratégov dvoch z týchto strán – SDKÚ a KDH.
Sergej Michalič, poradca Mikuláša Dzurindu, publikoval na svojom blogu text Voľby 2010 nie sú prehratá hra, ktorým reagoval na výrok Daniela Lipšica, že stredopravé strany strácajú podporu ľudí. Michalič na základe analýzy percentuálnych ziskov pravicových strán vo voľbách od roku 1994 až po rok 2006 a volebných preferencií tvrdí: „Voliči podporujú stredopravé strany približne v takom počte, v akom ich podporujú už zhruba desať rokov (pri každých parlamentných voľbách), takže nemožno hovoriť o príleve sympatizantov (voličov), ale ani o ich úbytku, a už vôbec nie o markantnom.“
Na jeho blog reagoval Milan Krajniak, člen KDH a blízky spolupracovník Daniela Lipšica. V texte V čom spočíva bieda opozície, aj keď ju Sergej Michalič nevidí píše, že podpora pre strany vo voľbách sa dá porovnávať iba na základe počtu získaných hlasov, a nie percentuálnych rozdielov. Krajniakov záver je, že od roku 1998 do volieb v roku 2006 stratili stredopravé strany podporu viac ako 400-tisíc hlasov, pričom opačná strana spektra zostáva z pohľadu volebnej podpory čoraz silnejšia. Obidvaja používajú rozdielnu metodiku. Krajniak medzi stredopravé strany na rozdiel od Michaliča nezarátava SMK, a v roku 1998 k nim pripočítal SOP – ako stranu predstavujúcu hlasy stredových voličov, s ktorými pravica môže vládnuť. 

.šance pre pravicu
Počet prívržencov stredopravých strán je skutočne už roky približne stabilný. Dnes určite nerastie a opačná strana dokáže vždy s prehľadom zmobilizovať viac voličov. Môže v takejto situácii pravica na Slovensku opäť vládnuť? 
Krajniak pre .týždeň tvrdí, že sa to môže podariť. Ale neostáva jej nič iné ako maximálne mobilizovať svoj potenciál a snažiť sa získať spojenca z „druhej strany“, akým bola napríklad po roku 1998 SDĽ. A spoliehať sa na to, že SMK sa nakoniec prikloní k pravici alebo na to, že sa niektorá zo strán súčasnej vlády rozpadne alebo nedostane do parlamentu. Z toho má podľa neho pravica vo svojich rukách iba mobilizáciu voličov, pri ostatných podmienkach sa musí spoliehať tak trochu na osud. Inak pravici podľa neho neostáva nič iné, ako efektívne mobilizovať voličov a čakať na správnu zhodu okolností, alebo rezignovať na možnosť pravicovej vlády a hrať na veľkú koalíciu so Smerom. Predpokladom na úspešnú mobilizáciu pravicových voličov je podľa Krajniaka aj „výrazná zmena lídrov opozície“.
Michalič pre .týždeň uvádza, že vidí šancu v tom, že stredopravým stranám sa pred voľbami podarí nájsť podobne silnú tému, ako bola v roku 2002 integrácia do EÚ či v roku 2006 reformy. Dôležité podľa neho je aj to, ako sa zachovajú malé strany – Palkova KDS a Sulíkova Sloboda a Solidarita. Presnejšie či v situácii, keď budú vidieť, že nemajú šancu na vstup do parlamentu, jasne zadefinujú, ku ktorému z blokov patria. Za kľúčové tiež považuje, akú atmosféru navodia média. Či  napríklad v súvislosti s SDKÚ budú riešiť aj niečo iné, než len zmenu lídra.

.koniec blokov?
Môže sa politická mapa Slovenska v dohľadnej budúcnosti zmeniť? Výrazne nie. Dnešné rozdelenie na dva bloky je kultúrne podmienené faktormi, ktoré sa nedajú zmeniť z roka na rok. Taktické výmeny lídrov môžu na nejaký čas niektorej zo strán pomôcť, celkové rozloženie síl však zásadne neovplyvnia. Jediné, čo sa môže zmeniť, je naša optika dvoch blokov, v ktorej už viac ako desaťročie o politike uvažujeme. Stačí málo. Napríklad, ak Robert Fico po voľbách pozve do vlády KDH alebo SMK. A oni to prijmú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite