Druhé zvolenie Ivana Gašparoviča za prezidenta znamená, že nemáme nielen na nekomunistickú hlavu štátu, ale ani na dôstojného exkomunistu. Schuster, Gašparovič a jeho repete sú krutým opisom stavu Slovenska.
Tých 1 234 787 hlasov pre doterajšieho prezidenta je správou, ktorú treba pozorne čítať – hovorí, že Slovensko nie je štandardná demokracia ani organický člen elitného klubu Západu, kde sa tiež všeličo kazí, ale v zásade sa ešte stále vie, čo sa patrí. Opustime trápne ilúzie stredoeurópskeho tigra a pozrime sa pravde o sebe priamo do očí – toto je ešte stále mentálne pomýlená krajina, kde sa len občas (väčšinou zhodou šťastných okolností) presadí rozum a trochu charakteru. Tu nám dlhodobo viac sedí Čič, Mečiar, Schuster, Fico a Gašparovič než ľudia Novembra, rozumné reformy a hodnoty západnej civilizácie. Tu ešte stále stačí nadávať na bohatých, a rýchlo zbohatnete, ako mečiarovci blahej pamäti. Tu ešte stále stačí slúžiť Mečiarovi, a potom byť proti nemu zvolený za hlavu štátu, ako pred piatimi rokmi. Tu ešte stále stačí povedať, že naši Maďari sú od diabla, a splašený ľud ide masovo voliť diabolskú lož ako teraz. No najmä – tu ešte stále stačí na úspech nepoctivá politika, ak máte ústa plné Slovenska. Takto definovaný tábor je silnejší, než jeho opozícia, oveľa silnejší, pretože má svojich úspešných agentov aj v – opozícii...
Bojovať s touto našou postkomunistickou deviáciou sa, samozrejme, musí, ale bude už konečne dobré vedieť, že je to zápas na
dlhé roky, možno desaťročia, v ktorom nebude stačiť Ivetin úsmev ani jej „taktické“ zabúdanie na minulosť, ani jej „pragmatické“
zaliečanie sa voličom Smeru. Tak veľmi by sa chcelo veriť, že to stačí, že existuje rýchle riešenie, a že na tie naše fauly a zlyhania sa dá pritom zabudnúť, ale nestačí a neexistuje a nedá. Tento zápas je ťažší, hlbší a zložitejší, než aby ho uhrala sympatická, ale politicky dosť prázdna žena. Tento zápas nepozná lacné marketingové skratky k víťazstvu, akokoľvek sú lákavé, a nedá sa vyhrať zbraňami súpera, akokoľvek sa samy ponúkajú. Tábor nepriateľov slobody ide na doraz vo fauloch a lžiach, na doraz musí ísť aj jeho opozícia. Ale nie v iných, lepších fauloch a lžiach, ale v nasadení, poctivosti a rozumných riešeniach. Ak si Gašparovič pomáha Smerom, jeho oponent si nemôže pomáhať Füllem. Ak Gašparovičov tábor hrozí našimi Maďarmi, oponent sa ich musí zastať. Ale musí pritom pomenovať Csákyho. Ak Gašparovič skrýva svoju hanebnú minulosť v HZDS, oponent ju musí odkrývať. Ale ak chce získať autoritu a mikrosúboj vyhrať, musí odkryť aj minulosť SDKÚ. Nie poodkryť. Odkryť. To nie je naivné volanie po anjelskej politike, to je chladný opis toho, čo ukázali tieto voľby. Tábor tejto koalície je silný, veľmi silný, a nedá sa poraziť inak, než väčšou silou. Nie lepšou taktikou, lepším PR, lepšou kampaňou, ani cez snaživé médiá. Tú ich silu porazí len väčšia sila. A čo iné má voči lži a hrubosti väčšiu silu, než pravda a korektné spôsoby? Mala v tomto Iveta Radičová, podpredsedníčka SDKÚ, šancu? Nemala. Slovensko jej väčšinovo neuverilo, pretože značka, ktorú reprezentuje, je práve v pravde a korektných spôsoboch dlhodobo „prefláknutá“. A jej ozdravenie bude vyžadovať veľa času a námahy, ak je vôbec možné. Ale tých 988 808 hlasov pre Radičovú nebolo zbytočných. Vôbec nie preto, že teraz má väčšiu šancu na predsednícky post v SDKÚ. Má, ale na vedenie strany nemá výbavu. To len médiá a elity chcú zasa kohosi vyrábať, a zasa sa to skončí zle. Tých takmer milión hlasov má iný význam, než katapultovanie Radičovej do čela SDKÚ – je ním odkaz, že vyhrať s Ficom sa napriek všetkému dá. Ale inak.
Tých 1 234 787 hlasov pre doterajšieho prezidenta je správou, ktorú treba pozorne čítať – hovorí, že Slovensko nie je štandardná demokracia ani organický člen elitného klubu Západu, kde sa tiež všeličo kazí, ale v zásade sa ešte stále vie, čo sa patrí. Opustime trápne ilúzie stredoeurópskeho tigra a pozrime sa pravde o sebe priamo do očí – toto je ešte stále mentálne pomýlená krajina, kde sa len občas (väčšinou zhodou šťastných okolností) presadí rozum a trochu charakteru. Tu nám dlhodobo viac sedí Čič, Mečiar, Schuster, Fico a Gašparovič než ľudia Novembra, rozumné reformy a hodnoty západnej civilizácie. Tu ešte stále stačí nadávať na bohatých, a rýchlo zbohatnete, ako mečiarovci blahej pamäti. Tu ešte stále stačí slúžiť Mečiarovi, a potom byť proti nemu zvolený za hlavu štátu, ako pred piatimi rokmi. Tu ešte stále stačí povedať, že naši Maďari sú od diabla, a splašený ľud ide masovo voliť diabolskú lož ako teraz. No najmä – tu ešte stále stačí na úspech nepoctivá politika, ak máte ústa plné Slovenska. Takto definovaný tábor je silnejší, než jeho opozícia, oveľa silnejší, pretože má svojich úspešných agentov aj v – opozícii...
Bojovať s touto našou postkomunistickou deviáciou sa, samozrejme, musí, ale bude už konečne dobré vedieť, že je to zápas na
dlhé roky, možno desaťročia, v ktorom nebude stačiť Ivetin úsmev ani jej „taktické“ zabúdanie na minulosť, ani jej „pragmatické“
zaliečanie sa voličom Smeru. Tak veľmi by sa chcelo veriť, že to stačí, že existuje rýchle riešenie, a že na tie naše fauly a zlyhania sa dá pritom zabudnúť, ale nestačí a neexistuje a nedá. Tento zápas je ťažší, hlbší a zložitejší, než aby ho uhrala sympatická, ale politicky dosť prázdna žena. Tento zápas nepozná lacné marketingové skratky k víťazstvu, akokoľvek sú lákavé, a nedá sa vyhrať zbraňami súpera, akokoľvek sa samy ponúkajú. Tábor nepriateľov slobody ide na doraz vo fauloch a lžiach, na doraz musí ísť aj jeho opozícia. Ale nie v iných, lepších fauloch a lžiach, ale v nasadení, poctivosti a rozumných riešeniach. Ak si Gašparovič pomáha Smerom, jeho oponent si nemôže pomáhať Füllem. Ak Gašparovičov tábor hrozí našimi Maďarmi, oponent sa ich musí zastať. Ale musí pritom pomenovať Csákyho. Ak Gašparovič skrýva svoju hanebnú minulosť v HZDS, oponent ju musí odkrývať. Ale ak chce získať autoritu a mikrosúboj vyhrať, musí odkryť aj minulosť SDKÚ. Nie poodkryť. Odkryť. To nie je naivné volanie po anjelskej politike, to je chladný opis toho, čo ukázali tieto voľby. Tábor tejto koalície je silný, veľmi silný, a nedá sa poraziť inak, než väčšou silou. Nie lepšou taktikou, lepším PR, lepšou kampaňou, ani cez snaživé médiá. Tú ich silu porazí len väčšia sila. A čo iné má voči lži a hrubosti väčšiu silu, než pravda a korektné spôsoby? Mala v tomto Iveta Radičová, podpredsedníčka SDKÚ, šancu? Nemala. Slovensko jej väčšinovo neuverilo, pretože značka, ktorú reprezentuje, je práve v pravde a korektných spôsoboch dlhodobo „prefláknutá“. A jej ozdravenie bude vyžadovať veľa času a námahy, ak je vôbec možné. Ale tých 988 808 hlasov pre Radičovú nebolo zbytočných. Vôbec nie preto, že teraz má väčšiu šancu na predsednícky post v SDKÚ. Má, ale na vedenie strany nemá výbavu. To len médiá a elity chcú zasa kohosi vyrábať, a zasa sa to skončí zle. Tých takmer milión hlasov má iný význam, než katapultovanie Radičovej do čela SDKÚ – je ním odkaz, že vyhrať s Ficom sa napriek všetkému dá. Ale inak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.