Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prezident, ktorý ostal

.tomáš Němeček . .časopis .téma

„To nie je len tak, keď sa pozerám z Hradu na Prahu, musím myslieť na to, ako by tie naše problémy lúštil ten či onen Přemyslovec, čo by s tým urobil taký Karel Luxemburský.

„To nie je len tak, keď sa pozerám z Hradu na Prahu, musím myslieť na to, ako by tie naše problémy lúštil ten či onen Přemyslovec, čo by s tým urobil taký Karel Luxemburský.
O sto, o dvesto rokov po mne tu bude zase niekto premýšľať za tento štát!“ hovoril kedysi svojmu tajomníkovi Tomáš Garrigue Masaryk. A Česi to i dnes od jeho demokratických nástupcov očakávajú: prezident je ten, kto má vidieť ďalej než iní. Je to architekt dejín: má znovu interpretovať veľké rozprávanie o zmysle národnej existencie. Prezident sa zodpovedá iba „Bohu a dejinám“, stálo v poľskej ústave z roku 1935, strihnutej na mieru maršalovi Pilsudskému. A Poliaci to dnes od jeho demokratických nástupcov tak trochu aj očakávajú: prezident je ten, kto v mene vlasti mnoho smie. Je to muž – áno, dosiaľ jedine muž, ako by to ani inak nebolo mysliteľné – do mieru aj do vojny, strážca národnej veľkosti. A na Slovensku... Na Slovensku je prosto prezident ten, ktorý ostal. Ako by na ňom stále ležal tieň zakladateľskej generácie.

Keď českí prezidenti dodnes sídlia na Hrade, má to vedľa myšlienok na Přemyslovcov, pochopiteľne, aj nevýhody. Od roku 1993 si politici už štyrikrát sľubovali, že tentoraz zvolia prosto iba prvého úradníka krajiny – a zakaždým im z toho vzíde civilný monarcha.
Nemecký historik Ferdinand Seibt pripomína podobnosť Masarykovho životného štýlu s nebožtíkom cisárom (dvaja askéti spiaci na jednoduchých železných posteliach, obaja mali záľubu v bielych uniformách, obaja jazdili až do vysokého veku na koni). Vladárskych pozostatkov je dodnes v českom prezidentstve dosť: slávnostné fanfáry, hradná stráž, ďakovná omša v národnej katedrále, absolútna imunita, neobmedzené právo milosti... Keď sa k tomu pridajú komnaty, terasy, dlhé chodby a tapisérie Pražského hradu, kancelária prvého úradníka krajiny sa navzdory počiatočným predsavzatiam zakaždým zmení na kráľovský dvor s lokajmi, šuškačkami a intrigami. (Keby sídlil vo vzdušnej, modernej budove, ako napríklad český ombudsman, možno by aj jeho zamestnanci mali rovnako neformálnu, priateľskú kultúru správania.)
Masarykovské poňatie však obsahuje aj rolu karhateľa – a Česi ju očakávajú. Keď ich napomínal Václav Havel, komentátori reptali. Ale keď ich Václav Klaus nenapomína vôbec, komentátori mu vyčítajú populizmus. Akoby funkciu predurčila pôvodná Masarykova profesia: v jej morálnom vodcovstve je čosi profesorského, vychovávateľského. Nie náhodou Česi v debatách o prezidentských kandidátoch automaticky hľadajú medzi intelektuálmi, nie nadarmo pri vlaňajšej voľbe parlament váhal medzi dvoma profesormi.
Prezidentská rodina bola občas pre české médiá tým, čím Windsorovci pre britské: o čom by český Sun písal, keby si Václav I. nevzal herečku a keby Václav II. nepodvádzal svoju ženu?
Český štát by sa mohol – po úprave systému  bŕzd a rovnováh – bez prezidentov celkom dobre zaobísť, ale skúste to povedať jeho občanom! Zareagujú ako Briti, keby im brali kráľovskú rodinu. Za sto, dvesto rokov predsa musí na tom kopci nad Prahou niekto ďalej premýšľať za štát.


Otec moderného Poľska bol vojak, ktorý dal všetkým historickú lekciu: táto krajina sa bude brániť proti invázii, aj keby bola situácia akokoľvek beznádejná. Zázraky sa predsa dejú, „Boh a dejiny“ to vedia. Keď sa do krajiny v roku 1920 valila Tuchačevského jazda, Pilsudski skutočne presilu porazil. Jeho nástupcom sa to v roku 1939 nepodarilo, ale lekcia trvá dodnes.
Jozef Pilsudski predurčil Poľsku veľké „prométeovské“ poslanie. Na Západe, kam siahalo kráľovstvo za dynastie Piastovcov, aj na Východe, kde malo centrum za Jagelloncov. Preto patrí k Poľsku práve tak orientácia na veľké západné mocnosti, ako aj starosť o východné národy v niekdajšej sovietskej zóne (Pilsudski sníval o „Medzimorskej federácii“ od Baltu až po Čierne more, s Litvou, Bieloruskom aj Ukrajinou). Tento odkaz si poľskí politici odovzdávajú ako štafetový kolík aj po roku 1989. Ako hovorí súčasný minister zahraničia Radoslaw Sikorski, vstupom do NATO a EÚ krajina zavŕšila „piastovskú“ fázu, teraz je na rade „jagellonská“.
Nie všetko z Pilsudského dedičstva je neskalene pozitívne. Aj vďaka nemu má Poľsko inak nastavené vnímanie ozbrojeného odporu. Iba v jedinom roku 1906 zabili Pilsudského pololegálni „strelci“, operujúci na území zabratom Rusmi, 336 predstaviteľov cárskej moci. Dva roky nato prepadnú vlak vezúci do Petrohradu peniaze (vybrané dane z poľského územia). To znie Čechom mašínovsky, nie masarykovsky. A keď bol Pilsudski nespokojný so slabou a rozhádanou poľskou demokraciou, urobil v roku 1926 vojenský puč. Väčšina Poliakov s tým nebude súhlasiť, ale pozorovatelia zvonku vidia model správania, ktorý neskôr napodobnil generál Jaruzelski.
Na rozdiel od Masaryka nebol Pilsudski nikdy poslancom a pre parlament mal málo pochopenia. Dodnes Poliaci v internetových debatách citujú jeho pohŕdavé  odsúdenia (konstytuta-prostytuta). A je dosť možné, že aj kvôli tomuto neblahému dedičstvu bol Lech Walesa ako prezident schopný meniť vládu hádam každý rok. Ako by v prezidentskom Belwederi dodnes prebýval maršalov duch. S takým silným prezidentom – ku ktorému, prirodzene, patrí silný mandát z priamej voľby – život nikdy nebude ľahký. Ale jednou vecou si môžu byť okolité národy isté: ak bude niekto na Východe ohrozený Ruskom, Pilsudského dediči vždy budú vedieť, kde je ich miesto. Nech už to bol bývalý komunista Kwasniewski počas ukrajinskej oranžovej revolúcie, alebo národný konzervatívec Kaczyński počas gruzínskej vojny.

Na slovenskom prezidentstve však akoby stále ležala kliatba. K Čecho-Slovákovi Masarykovi sa hlásiť nechce (prečo vlastne? nie je už čas prekonať staré komplexy?), k vojnovému zločincovi Tisovi nemôže. Moderný slovenský štát sa pokúsil založiť vlastnú tradíciu. Vinou neblahej počiatočnej konštelácii bol však prezident plánovaný ako mocenské číslo 2 – a skutočne sa funkcie ujal vtedajší muž č. 2, zostala preňho ako trafika po návrate z Prahy. Ten muž potom prekonal svoj tieň, stal sa prinúteným hrdinom proti svojej vôli, ale „zostatkovosť“ už s úradom zostala záhadne spojená. Ako inak si – pre nás, pozorovateľov zvonka – vysvetliť, že v roku 1999 veľká široká koalícia túto funkciu tak ľahko oželela a prenechala ju ambicióznemu vodcovi miniatúrnej strany?
Aj v roku 2004 stredopravá vláda nominovala bezfarebného kariérneho diplomata: prosto to na neho ostalo. Do finále sa namiesto neho dostal politik, ktorý takmer navždy vyradil Slovensko zo spoločenstva Západu, a jeho bývalé číslo 2. Neostalo nič iné, len zvoliť opäť dvojku.
Azda by sa z troch doterajších prezidentov dal zložiť jeden. V rozhodujúcich chvíľach by musel navzdory brutálne autoritárskej vláde stáť na strane demokracie ako Michal Kováč. Musel by mať prirodzené porozumenie pre slovenské etnické menšiny ako – sám príslušník menšiny – Rudolf Schuster. Musel by nominácie na Ústavný súd vykonávať aspoň ako-tak, podobne ako Ivan Gašparovič.
Najpozoruhodnejšie na tom je, že ani také minimalistické očakávania sa v tohtoročných voľbách, podľa všetkého, nenaplnia. Nie je to tragédia. Iba škoda, že Slovensko prepasie šancu mať lepšiu  hlavu štátu, ako majú momentálne Česi a Poliaci.

Text bol písaný pre Inštitút pre verejné otázky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite