Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dedičstvo mečiarizmu

.lászló Öllös .časopis .téma

V posledných mesiacoch sme čítali, že v tretích prezidentských voľbách sa rozhoduje o tom, či sa prezidentom stane nominant koalície, či opozície, kým v prvých dvoch rokoch sa rozhodovalo o návrate mečiarizmu.

V posledných mesiacoch sme čítali, že v tretích prezidentských voľbách sa rozhoduje o tom, či sa prezidentom stane nominant koalície, či opozície, kým v prvých dvoch rokoch sa rozhodovalo o návrate mečiarizmu.
A uvažuje sa aj o straníckom následku – dostane opozícia konečne nový dych?
Vráťme sa však k okolnostiam, v ktorých sa objavila idea priamych volieb. Boli to časy tvrdého mečiarizmu, keď sa predseda vlády pokúšal skoncovať s jedným zo základných ústavných princípov liberálnej demokracie, s deľbou moci. 
Za týchto okolností nie je jedno, kto je hlavou štátu. Prezident lojálny voči vláde môže pomôcť vytvárať autoritatívny režim, nelojálny sa môže stať dôležitou oporou odporu. Funkcia prezidenta sa práve preto mala stať nezávislou od vládnej väčšiny v parlamente. Aj preto prišla priama voľba.

Lenže práve pri princípe prezidentskej nezávislosti začal prezident pokrivkávať hneď pri prvých priamych voľbách. K nezávislosti prezidenta totiž nestačí ústavná garancia nezávislosti. Je potrebná konkrétna osoba, ktorá sa dokáže stať nezávislou. Čiže taká, ktorá sa nepúšťa do bežných straníckych bojov, do konfliktov vlády a opozície – okrem prípadov, keď sú ohrozené základné hodnoty ústavnosti. Práve tu sa zasekol pôvodný zámer.
Post prezidenta pred prvými priamymi voľbami sa stal súčasťou koaličných rokovaní, nezávisle od morálnej a intelektuálnej kvality kandidáta. A keďže vo voľbách išlo o porážku Vladimíra Mečiara, ani voliči neboli vyberaví. Práve efekt „každý je lepší ako Mečiar“ však pripravil pôdu na návrat mečiarovskej interpretácie prezidentského úradu. Stačil politik, ktorý vnímal, a potom aj vykonával tento úrad ako súčasť vládnej moci.
Predošlé voľby však odvrátili pozornosť od otázky nezávislosti, dokonca aj v týchto voľbách nezávislosť vo veľkej miere nahrádzajú iné otázky. Pred každým voličom však stojí otázka, ako si predstavuje prezidentskú funkciu – chce, aby prezident bol de facto súčasťou vládnej moci, alebo si želá hlavu štátu, od ktorej sa dá očakávať, že bude kontrolovať vládu a dbať na hodnoty ústavnosti?
Inštitúcie fungujú vždy tak, ako sa správajú ľudia v nich. Obzvlášť to platí pre prezidentskú funkciu. Môžu byť rôzne nezhody medzi skupinami spoločnosti, napríklad o tom, v čom spočíva podstata morálky. Avšak aby si vôbec mohli vymeniť svoje názory, potrebujú prostredie, v ktorom ich nevyhlásia za nepriateľov, za živlov, za bytosti, s ktorými sa nediskutuje. Čiže potrebujeme aj prezidenta, ktorý ctí dôstojnosť nositeľov rôznych názorov.
V tomto zmysle sa funkcia prezidenta dá vykonávať len s nezávislou hlavou štátu. To však závisí od konkrétnej osoby. A od vôle voličov a ich odmietnutia mečiarovskej predstavy o hlave štátu.


Autor je politológ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite