Končí sa rok s osmičkou na konci. A hoci sa na Slovensku nič prelomové nestalo, charakter Ficovej vlády bol odhalený až na kosť. V roku plnom okrúhlych výročí tomu pomohla aj Ficova „historická politika“.
Do boja vytiahol slovenský premiér hneď na začiatku roka v rámci 15. výročia slovenskej štátnosti na matičných slávnostiach v Martine. Bol chladný január a predseda vlády sníval o tom, ako „vzruší slovenskú mládež pre poznanie vlastnej národnej histórie“. Nuž, nestalo sa. Teda, pokiaľ ide o spomínanú mládež. Avizované vzrušenie sa však predsa len slovenskému premiérovi trochu podarilo: vzrušil nacionalistov, nejakých bývalých komunistov a časť staršieho kléru.
Svoju politiku nazval Fico štátnym historizmom a začal, ako inak, konfliktne a nehistoricky. Namiesto o slovanských predkoch hovoril o starých Slovákoch, zo Svätopluka spravil kráľa, aj keď ho nikto nikdy nekorunoval a vzor sociálnej spravodlivosti našiel v zbojníkovi Jánošíkovi. Rok išiel ďalej, prišli výročia februára 1948, Sviečkovej demonštrácie z marca 1988, augusta 1968, vzniku Československa v októbri 1918 či novembra 1989. No predseda vlády sa rozhodol radšej masírovať domácu hystériu a predstaviť selektívny pohľad na dejiny.
Zdá sa, že pre Fica boli v 20. storočí kľúčové tri roky: vznik Československa v roku 1918, SNP v roku 1944 a ilúzie reformného komunizmu z roku 1968. Všetky tri si dokáže uctiť. Naopak, nezaujímavé sú výročia novembra 1989, Sviečkovej demonštrácie z marca 1988 a komunistického puču v roku 1948. Keď ide o pohľad na obdobie komunizmu a jeho zločinov, namiesto obetí spomína na vinníkov. Nezaujímajú ho znárodnenia a popravy v 50. rokoch, velebí Clementisa, ktorý sám tvrdý postup proti cirkvám a veriacim organizoval. Nevidí slepú uličku reformného komunizmu z roku 1968, ale buduje mýtus o zásluhách Alexandra Dubčeka o slobodu a demokraciu. Ako keby bol november roku 1989 pokračovaním, a nie popretím toho, že komunizmus môže mať ľudskú tvár. A namiesto obetí normalizácie velebí komunistických cynikov, ktorí jej vládli. To je zase prípad Mináča. Ficova historická politika je teda pomerne vypočítateľná a nudná: snaží sa integrovať mäkký komunizmus s nacionalizmom. A hádam potichu aj československú tradíciu.
Spomenúť treba ešte rok 1998. Základom domáceho rozvoja a medzinárodnej integrácie Slovenska sa stala vtedajšia porážka Mečiara, izolácia nacionalizmu a potláčanie postkomunizmu. Fico to všetko po voľbách roku 2006 slávnostne revidoval. Dôsledky vidieť doma, aj vo vzťahoch so susedmi.
Rok s prvou osmičkou v novom storočí by sme si predsa len mohli pre niečo pamätať. Mohol by to byť rok, keď Ficova vláda dosiahla svoj vrchol. Pýchu aj kauzy na to má.
Do boja vytiahol slovenský premiér hneď na začiatku roka v rámci 15. výročia slovenskej štátnosti na matičných slávnostiach v Martine. Bol chladný január a predseda vlády sníval o tom, ako „vzruší slovenskú mládež pre poznanie vlastnej národnej histórie“. Nuž, nestalo sa. Teda, pokiaľ ide o spomínanú mládež. Avizované vzrušenie sa však predsa len slovenskému premiérovi trochu podarilo: vzrušil nacionalistov, nejakých bývalých komunistov a časť staršieho kléru.
Svoju politiku nazval Fico štátnym historizmom a začal, ako inak, konfliktne a nehistoricky. Namiesto o slovanských predkoch hovoril o starých Slovákoch, zo Svätopluka spravil kráľa, aj keď ho nikto nikdy nekorunoval a vzor sociálnej spravodlivosti našiel v zbojníkovi Jánošíkovi. Rok išiel ďalej, prišli výročia februára 1948, Sviečkovej demonštrácie z marca 1988, augusta 1968, vzniku Československa v októbri 1918 či novembra 1989. No predseda vlády sa rozhodol radšej masírovať domácu hystériu a predstaviť selektívny pohľad na dejiny.
Zdá sa, že pre Fica boli v 20. storočí kľúčové tri roky: vznik Československa v roku 1918, SNP v roku 1944 a ilúzie reformného komunizmu z roku 1968. Všetky tri si dokáže uctiť. Naopak, nezaujímavé sú výročia novembra 1989, Sviečkovej demonštrácie z marca 1988 a komunistického puču v roku 1948. Keď ide o pohľad na obdobie komunizmu a jeho zločinov, namiesto obetí spomína na vinníkov. Nezaujímajú ho znárodnenia a popravy v 50. rokoch, velebí Clementisa, ktorý sám tvrdý postup proti cirkvám a veriacim organizoval. Nevidí slepú uličku reformného komunizmu z roku 1968, ale buduje mýtus o zásluhách Alexandra Dubčeka o slobodu a demokraciu. Ako keby bol november roku 1989 pokračovaním, a nie popretím toho, že komunizmus môže mať ľudskú tvár. A namiesto obetí normalizácie velebí komunistických cynikov, ktorí jej vládli. To je zase prípad Mináča. Ficova historická politika je teda pomerne vypočítateľná a nudná: snaží sa integrovať mäkký komunizmus s nacionalizmom. A hádam potichu aj československú tradíciu.
Spomenúť treba ešte rok 1998. Základom domáceho rozvoja a medzinárodnej integrácie Slovenska sa stala vtedajšia porážka Mečiara, izolácia nacionalizmu a potláčanie postkomunizmu. Fico to všetko po voľbách roku 2006 slávnostne revidoval. Dôsledky vidieť doma, aj vo vzťahoch so susedmi.
Rok s prvou osmičkou v novom storočí by sme si predsa len mohli pre niečo pamätať. Mohol by to byť rok, keď Ficova vláda dosiahla svoj vrchol. Pýchu aj kauzy na to má.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.